Dnes je sobota, 18.august 2018, meniny má: Elena, Helena
Čas čítania
11 minutes
Zatiaľ prečítané

Richard Krajčo: Boh sa mi ešte nikdy nevysmial

máj 28, 2018 - 09:32
Hudobník a herec RICHARD KRAJČO otvorene hovorí, že po štyridsiatke dospel, zmúdrel a prestal riešiť hlúposti. A tretíkrát sa oženil. S manželkou – režisérkou Karin Babinskou sa spoznal na pľaci a od prvej chvíle vedel, že je to jediná žena, ktorú túži urobiť šťastnou.

Richard, pochádzate od Ostravy, už som sa na to pýtala aj vašich rodákov Marie Rottrovej a Jarka Nohavicu, spýtam sa aj vás. Čo vy tam na severe máte za vzduch, že sa tam darí dobrej hudbe?

(smiech) Nevidel by som to len na ten sever. Krásna hudba vzniká všade, len my sa možno trochu viac k nášmu kraju hlásime. Možno, keby ste sa pýtali Brňákov, tak by ste zistili to isté. My sme na svoj kraj hrdí, vieme, že je ťažké sa odtiaľ vykopať preč a tým pádom sa zdá, že je to viac vidieť.

Aktuálne máte dva domovy a ani jeden z nich nie je váš rodný Havířov...

Áno, doma som v Prahe, kde žijem posledných štrnásť rokov, a druhý je v Krkonošiach, v horách. Tam mám svoju usadlosť, ktorú považujem za svoj hlavný domov. Je to pre mňa vysnívaný statok, ktorý som konečne po dvanástich rokoch zrekonštruoval podľa svojich predstáv. Je to stará stavba zo 16. storočia a moja predstava je, že tam raz budem žiť. A asi to bude rýchlejšie, než to zatiaľ vyzerá.

To znie, ako keby ste sa chystali na dôchodok...

Je to tak, úprimne povedané, občas mám pocit, že už presluhujem. Vždy som si hovoril, že pôjdem do dôchodku v štyridsiatke a už mám viac.

Keď sa povie statok, predstavím si ranč s koňmi, siahodlhé pláne...

No nie ste v týchto predstavách ďaleko od reality. Je to usadlosť so všetkým, čo k tomu patrí, a mohol by som mať aj kone, pretože pozemky na to mám. Istý čas som po koňoch aj túžil. No potom som si povedal, že s tým by bolo asi veľa práce. Skôr by som sa radšej pustil do chovu ovečiek a kozičiek, psov a na kone by sme jazdili niekam inam. V poslednom čase som prešiel akousi osobnou transformáciou, počas ktorej som sa snažil zbaviť svojho vorkoholizmu. Presunul som veľa práce, ktorú som mal na starosti ja, na iných ľudí a cítim sa lepšie.

Poďme ešte na chvíľu k hudbe. Leto hudobníkov, to sú najmä festivaly. Jeden, Trnafský festval, absolvujete v júni aj u nás.

Aj tento rok máme Kryštof Kempy, čo je osem putovných festivalov v Česku. Uprostred prázdnin sme si urobili voľno na to, aby sme si užili dovolenku s rodinami. Okrem týchto kempov nebudeme na žiadnych iných festivaloch. Predtým budeme vystupovať na Trnafskom festivale, na čo sa veľmi teším, pretože Slováci vedia vytvoriť parádnu koncertnú atmosféru. Aj tento rok sme stavili na vlastnú produkciu a vlastný festival. Fanúšikom sa venujeme tri plné dni, od piatku do nedele. Sú stále pri nás, stanujeme s nimi, čistíme si ráno s nimi zuby, dávame si rozcvičku... Je to intenzívne, viac vyčerpávajúce, no snažíme sa naplánovať si to tak, aby sme sa z toho nezbláznili a aby si nás naši fanúšikovia naplno užili. Už sme starí na to, aby sme jazdili na štyridsať festivalov za leto. Prestávali sme z toho mať radosť.

Vám sa osvedčilo pustiť si fanúšikov takto blízko k telu? Veď čo si budeme nahovárať, ľudia sú všelijakí...

No to sú, ale to neovplyvníte. Prídete do krčmy, stretnete tam pätnásť ľudí, ktorí sú v pohode, a piatich vyrývačov. To, že občas narazíte na niekoho, kto už je cez čiaru, alebo takých, ktorým sa nepozdávate, je prirodzené. Osvedčilo sa nám to, z Kryštof Kempu sa stal kult, predáme 60-tisíc lístkov za jeden deň. Ľudia si ich kupujú v decembri a čakajú naň do leta. A tí, ktorí nezohnali lístky, lamentujú, že ísť nemôžu. Je to aj výsledok našej práce s fanúšikmi, odovzdali sme sa im a oni nám to vo veľkej miere vracajú. V podstate z nás urobili nezávislú kapelu, aj keď sme komerčná kapela.

Vaša žena Karin o vašom spoločnom živote vedie blog, a je celkom milý. Okrem iného prezradila, že ste veľmi šikovný a aj kutil..

V tomto mi Karin asi viac lichotí, som skôr muž túžiaci po kutilstve. Veľmi mi to nejde, no snažím sa, čo je polovica úspechu. Keď niečo opravujeme alebo renovujeme, vždy som rád pri tom a snažím sa byť nápomocný. Veľmi obdivujem ľudí, ktorí toto dokážu, pretože mne zručnosť pán Boh nenadelil, som grambľavý, o to viac obdivujem nášho stolára, elektrikára...

Tak počkajte, Richard, veď vy ste vyštudovaný elektrotechnik...

(smiech) Áno, ale iba teoreticky! S praxou som si veľmi nepotykal. Pre záchranu elektrikárskeho odboru som dobrovoľne túto profesiu prestal robiť.

Neverím, že nič nedokážete...

Ale to nie, dokážem, napríklad, sadiť stromy. To robím veľmi rád, už máme vysadený vlastný lesík a rád sa k nemu chodím prechádzať a sledujem, ako každý mesiac stromy podrástli.

Čo okrem toho vám robí radosť?

Deti, najmä keď sa im niečo podarí. Radosť mi robí všetko, čo sa netýka práce. Napríklad včera som mal čas, odišiel som za mojou mamou, priniesol som jej kyticu, zašli sme si spolu do mesta, potom sme spolu zašli na prechádzku do lesa, a to mi urobilo veľmi dobre.

Aké obdobie máte momentálne v tvorbe?

Zložil som dve nové piesne, takže som v procese polotvorby. Občas si vezmem gitaru a niečo zložím, ale skôr je to o pretlaku. Niekedy rozmýšľam nad tým, čo naša kapela bude vlastne robiť, keď už všetko vyhrala, všetko skúsila...

To nemyslíte vážne, však nie?

No, mám trochu tento pocit. Bohužiaľ, som cielista. Stanovím si cieľ, a keď ho dosiahnem, tak si ho jednoducho odškrtnem, a tým to považujem za hotové, vybavené. No a ja som si stanovil cieľ, že s Kryštofom budeme hrať na futbalovom štadióne, a to sme si splnili. No a naraz pre kapelu nemám žiadny cieľ...

A žiaden iný pretlak necítite, ktorý by ste mohli v rámci Kryštofa realizovať?

Zatiaľ nie. A práve z toho, že nemám žiaden cieľ, občas dostanem depresiu (smiech). Ale takú celkom malinkú despresijku. Vtedy do ruky beriem gitaru a zase je dobre.

Trošku ste ma vydesili, lebo na promile sekundy sa mi vrátil pocit, ktorý som mala, keď kapela Chinaski oznámila, že u nich prestala fungovať chémia a rozpadli sa...

Jaj, tak toto nie. My s Kryštofom budeme hrať do konca našich životov. Máme sa veľmi radi, baví nás to. Akurát dlho som ťahal pomyselnú káru kapely do kopca i z kopca a teraz som ju pustil a ona si ide sama. To neznamená, že nebudeme hrať, nedávno sme absolvovali akustické turné v Česku, ktoré som si veľmi užíval..

Nedávno ste vyhlásili, že končíte s herectvom, tiež to bol len výsledok akejsi lokálnej depresie?

Herectvo som veľmi obmedzil. V repertoári mám posledných šesť rokov už len jednu inscenáciu Daždivé dni v Divadle Ungelt, spred kamier som sa v podstate tiež stiahol... Zatiaľ vám k tomu veľa povedať neviem, nechávam to tak, ako to je. Ako herec som nemal čas na veci, ktoré pre mňa boli dôležitejšie. Zase by som len naháňal nejakú rolu, nejakú kariéru... Musel som sa rozhodnúť, čomu dám prednosť a dal som prednosť hudbe a manažmentu kapely. Teraz, keď som manažment opustil, užívam si viac pokoja, čo je pre mňa nečakaná situácia. Po dvadsiatich piatich rokoch nemám pol dňa čo robiť, čo je milé a prekvapujúce a musím si na to zvyknúť.

Vaša žena je filmová a televízna režisérka a vy nemáte chuť byť hercom?

S Karin sme si sľúbili, že spolu nakrútime nejaký nezávislý film. Začali sme spolu vymýšľať scenár, kreatívne sa realizujem v tomto smere, inak ma to späť k herectvu zatiaľ neláka. Bohužiaľ, zatiaľ tu nie sú veci, ktoré by som chcel hrať.

No videoklipy k piesňam máte krásne, pri nich sa ešte herecky celkom realizujete.

Áno, dávame si na nich záležať, ale nepovažujem to za herectvo. To je jednodňová žúrka, počas ktorej sa to nakrúti a hotovo.

Ako sa vám pracuje s Karin v pozícii ona ako režisér, vy jej „podriadený“?

Mám to rád a vždy som to rád mal. V kapele som bol boss a museli ma všetci poslúchať. V divadle som bol ja ten podriadený, ktorý poslúchal víziu režiséra.

Z toho, čo hovoríte, by malo byť teda zjavné, že máte v sebe vypestovaný kult režiséra a nemáte problém s jeho autoritou, aj keď je to vaša partnerka. 

Určite. Zároveň od režiséra očakávam, že vie, čo chce. Občas sa mi pri niektorých spoluprácach stalo, že to nevedeli a mal som s tým veľký problém. Ale keď režisér zo mňa vyžmýka ešte viac, než ja očakávam, že v sebe mám, tak som za to veľmi vďačný. Za svoju kariéru som stretol niekoľko takých režisérov, či už to bol šéf činohry Národného divadla Michal Dočekal, Januš Klimša, ktorý ma učil herectvo na škole a s ktorým som urobil aj dve zásadné inscenácie Sklený zverinec v Ostrave a už spomínané Daždivé dni v Ungelte. A bola to, samozrejme, aj Karin, ktorú som od začiatku veľmi obdivoval za to, ako si svoje veci pripravila, ako presne vždy vie, čo od herca chce. Od začiatku som sa už aj ako herec snažil urobiť ju len a len šťastnou (smiech).

Minulý rok ste mali pomerne zlomový, chlap po štyridsiatke asi trochu zmení optiku, možno už aj trochu dospeje, však?

(smiech) Veď práve, až okolo tej štyridsiatky, a ja som sa pri dosiahnutí tejto dospelosti aj oženil. Ak sa bavíme o tom, že človek v štyridsiatke začne inak premýšľať, tak to si myslím, že je svätá pravda. Najmä prestane riešiť hlúposti. Musím povedať, že keď sa dívam na niektoré rozhovory, ktoré som poskytol v minulosti, nafackoval by som sa za všetky tie svoje rozumy, ktoré som rozdával... (smiech). Ako som vedel, kto má čo robiť a ako... Na základe toho viem, že teraz som oveľa tolerantnejší, cítim sa oveľa slobodnejší, som oveľa viac otvorený iným názorom, ale naozaj dospelo otvorený. Som za diskusiu. Toto sa vo mne výrazne zmenilo a myslím, že to vo mne ešte viac prelomilo hodnoty. Do rodiny a mojich detí som ich dostal ešte intenzívnejšie než predtým. Aj keď moja mama mi napríklad hovorí, že to s tým otcovstvom občas preháňam. 

Aký podiel na tom, čo ste práve povedali, má vaša manželka Karin?

Veľký. Každý človek, ktorého stretnete vo svojom živote, má na vás vplyv. Ideálne je, keď ho istým spôsobom obdivujete a zároveň vás obohacuje. Z osemdesiatich percent sa díva na svet tak ako vy a z dvadsiatich vám dokáže oponovať a tým vás obohacovať. S Karin sme mali šťastie, že sme sa stretli pred časom, pretože keby sme sa stretli skôr, na sto percent viem, že by sme spolu neboli. Karin mala úplne iný vzťah k životu než ja. Som šťastný, že to prišlo práve takto.

Obaja ste mali už svoje vzťahy, z nich deti, ako prebehlo vaše spájanie rodín do jednej veľkej?

Deti to vzali úplne v pohode, sú to stále decká a myslím, že sa majú veľmi rady a sadli si. Ono to nie je, samozrejme, ľahké a skôr my dvaja sme sa toho obávali, riešili sme mnohé dilemy. Ale aj to súvisí tak trochu s vekom. V určitom období života sa jednoducho rozhodnete byť šťastní. Prestanete chcieť robiť kompromisy a zároveň ste tým kompromisom veľmi otvorení. Nechcete byť dusení, chcete slobodu a zároveň chcete zo seba odovzdávať niečo druhej bytosti, a chcete, aby vás spájalo silné puto. Na to, aby ste takéhoto človeka stretli, musíte mať šťastie a musíte byť na to dostatočne zrelý, aby to neboli prázdne reči a frázy, ale aby to bola realita. Veľa ľudí svoj život v partnerstve dožije, pretože deti, pretože musia, pretože, čo na to okolie... A ja som si povedal nie. Uvedomil som si, že o chvíľu môžem umrieť, stať sa môže čokoľvek a že by som svoj život mal uchopiť pevne do svojich rúk a viesť ho tak, ako si myslím, že má byť vedený. Nenechať sa vláčiť. Dovtedy som mal naozaj pocit, že to tak bolo.

Karin prišla do vášho života a spôsobila v ňom revolúciu asi aj v životnom štýle, však?

Ak smerujete k nášmu vegetariánstvu, nie je to tak, že by nás k tomu zaviedla Karin. Smeroval som k tomu už pomerne dávno, len som vedľa seba nemal človeka, ktorý by to vo mne podporil. Je dobré mať vedľa seba niekoho, kto vás podrží a podporí. Keď chcete behať a partner žijúci po vašom boku vám každé ráno povie, že je to zbytočné, tak vás chuť postupne prejde. S Karin to prišlo prirodzene, vegetariánka je sedemnásť rokov a fantasticky varí. Rozhodne ma do toho nenútila, dokonca, keď sme spolu začali chodiť, jedol som mäso a ona mi ho varila a verte mi, veľmi sa prekonávala. Smiali sme sa na tom, že ma skutočne miluje, keď to dokáže. Viete, ono je to ako so psami, aj pri nich sa hovorí, že pes a majiteľ si začínajú byť podobní. Tak je to aj s partnermi, tiež sa začnú podobať. Žijete spolu, odovzdávate si a prijímate navzájom svoju energiu a splyniete v jednu osobu. Lepšie je, keď zároveň cítite, že je to v poriadku.

Zaujalo ma, čo o vás povedala mamina, vraj to s otcovstvom preháňate... Aký ste teda otec a aký ste „macoch“?

Najlepší! (smiech) Som prísny, ale zároveň som otvorená náruč, v ktorej deti nájdu všetko, čo potrebujú. Občas ma trochu zradí moja tvár. Veľa ľudí mi hovorí, že vyzerám veľmi prísne. Keď sa napríklad rozčúlim, vraj zo mňa ide až strach. Neviem, či ma v tomto poznačilo herectvo a roly psychopatov, ktoré mi často prischli... No keď dôjde k nejakej situácii, keď musím zdvihnúť hlas, všetci sa ma boja. Čo ma mrzí, pretože ja sa neurážam, veľmi rád diskutujem, asi veľmi oduševnene a horlivo, ale o sekundu to pre mňa skončí a ideme ďalej. Zistil som, aj pri deťoch, že tieto veci musím trochu lepšie ovládať. No tie vedia, že keď majú akýkoľvek problém, môžu za mnou prísť a ja som ten, kto sa za ne bude biť do poslednej kvapky krvi. No myslím, že takto to má asi každý rodič. Aký som bol v skutočnosti otec, to sa ukáže až moje deti vyrastú, čo si so sebou v živote ponesú a aké vlastne budú. To je jediná výrazná stopa, ktorú na tomto svete po sebe zanechávame.

Viete odhadnúť vlastnosti a danosti, ktoré majú po vás?

Napríklad Rišo je totálne tvrdohlavý baran, ktorý, keď si niečo vezme do hlavy... A to má po mne. Akoby som videl samého seba za mlada. Stále sa na niečo pýta, vyzvedá a aj keď nemá pravdu, tak naplno presviedča ostatných, že tú pravdu jednoducho má. Občas je to s ním ťažké, no ľutujem ho, pretože tuším, čo ho asi čaká, kým sa mu obrúsia hrany a nezávidím mu to. Sám som si tým prešiel (smiech). Na druhej strane, je to veľký tímový hráč, pre kamaráta urobí prvé a posledné. No a Beruška mi je vraj veľmi podobná, čo neviem, či je pre dievča ten najlepší možný scenár (smiech). Tak ako Rišo, aj ona je tvrdohlavá po mne.

A Jasmínka, ktorú ste vyženili?

S Jasmínkou žijeme už šiesty rok a myslím, že jej život vedľa mňa ju zbavil ostychu, ktorý mala. Bolo to dievčatko, ktoré keď prišlo, schovalo sa do kúta, aby naň nikto nehovoril. Dnes je to pianistka, speváčka, ktorá miluje hudbu, chce ju robiť, baví ju so mnou chodiť na pódium.

Richard, hovorí sa, že keď chceš rozosmiať Boha, povedz mu, čo si si naplánoval. Ideme ho trochu rozosmievať?

Ja ho vlastne rozosmievam furt! (smiech) Na druhej strane musím povedať, že zatiaľ mi do toho nefrfle a väčšina plánov mi aj vychádza. Možno sú príliš skromné alebo sa mu jednoducho páčia. Momentálne žiadne plány nemám, nechávam to všetko voľne plynúť. S Bohom zvyknem niektoré veci rozoberať, diskutovať, a to oveľa intenzívnejšie, než kedysi. Je to príjemný parťák a mám ho rád. Musím povedať, že sa mi nikdy nevysmial, skôr nado mnou držal ochrannú ruku.

Naše aktivity: 

- - Inzercia - -