Dnes je streda, 12.december 2018, meniny má: Otília
Čas čítania
10 minutes
Zatiaľ prečítané

Ľubomír Bajaník: Žijem v hektike, ale hľadám harmóniu

jún 12, 2018 - 11:53
Pri tomto rozhovore sa sa stretli dvaja nadšení rodáci z Tekova, ktorí dokonca drali lavice toho istého gymnázia. Reč prišla nielen na spravodajstvo, komplikovanú aktuálnu spoločenskú situáciu, ale sympatický moderátor ĽUBOMÍR BAJANÍK čo-to prezradil aj o svojich vášňach, cestovaní a svojom vzťahu k histórii.

Rád sa vraciate domov, do Tekova?

Veľmi rád, dobre sa mi tam dýcha. Mám tam celú rodinu, starú mamu, mamu, brata, s ktorým sa často stretávame. Chodievame na výlety do okolitých dedín a lesov, ktoré ich lemujú, občas vybehnem s neterami na hrad Hrušov. Je tam prekrásne. Keď sme boli stredoškoláci, s bratrancom sme na takých čapatých bicykloch obehli celý región, že doteraz rozmýšľam nad tým, ako sme to vôbec dokázali (smiech).

No aj v Bratislave ste sa adaptovali, nie?

A to veľmi rýchlo. Prišiel som sem v roku 1995, po skončení gymnázia v Zlatých Moravciach. Nikdy som nebol z tých, čo nadávali na Bratislavu. Kúpil som si mesačný lístok na MHD a chodil som krížom-krážom po Bratislave, snažil som sa ju spoznať. Vtedy sa mi Bratislava zapáčila, hoci sa v nej veľa budovalo, rekonštruovalo. Školu sme mali v centre, logicky som tam aj so spolužiakmi trávil veľa času a naplno ma uchvátila.

Pôvodne ste mali byť učiteľ... Čo sa stalo, chyba v systéme, že je z vás moderátor spravodajstva?

Áno, mal som byť učiteľ, no už na konci prvého ročníka som pričuchol k televízii. Brat si všimol, že vo vtedajšej STV má byť konkurz, upozornil ma naň a ja som sa prihlásil. Vyšlo to, a tak som sa dostal do Slovenskej televízie na miesto externého hlásateľa. Nevnímam to však ako chybu v systéme (smiech). Asi som ešte nebol rozhodnutý, čo chcem v živote robiť. Vedel som, že ma zaujíma aj história aj angličtina, chvíľu ma lákala aj vedecká dráha. Toto prišlo z nenazdajky. Prvé roky som ani nemal ambíciu zostať v televízii, viac času som venoval škole, nebolo to ľahké štúdium. Hlásateľstvo bolo niečo ako príjemné spestrenie. Po ukončení školy som dostal ponuku byť súčasťou vysielacieho pracoviska, zaujímala ma technika, systém vysielania, chvíľu som dokonca robil vedúceho vysielacej zmeny. No a v 2001 som dostal ponuku do spravodajstva, kam som najskôr vôbec nechcel ísť.

Prečo?

Priznám sa vám,že nie som človek, ktorý by mal rád zmeny a to, čo som mal, mi vyhovovalo. Možno ľudia, ktorí boli okolo mňa, si na mne všimli toho viac, než som si všímal ja sám na sebe. Vedeli odhadnúť moje predpoklady v kombinácii s tým, čo som vyštudoval, a preto mi túto pozíciu vôbec ponúkli. Napokon som súhlasil a stal som sa moderátorom aj redaktorom spravodajstva. A dobre som urobil, lebo dva roky na to hlásateľskú pozíciu zrušili (smiech). 

Teraz, keď hlásite o situácii v školstve, vidíte učiteľov štrajkovať, uvedomujete si ich sociálny status... Viete si samého seba predstaviť za katedrou?

Viem, pretože aj učím, konkrétne na vysokej škole, v rámci doktorandského štúdia. No a moja mamina bola učiteľka v materskej škôlke, teda mám aj informácie z tohto prostredia. Možno by som učiteľstvu nechcel venovať sto percent času, ale vedel by som si to predstaviť možno v polovičnej verzii, napríklad učenie mediálnej výchovy, ktorá podľa môjho názoru na Slovensku veľmi chýba. Veľmi rád odovzdávam svoje vedomosti ďalej, ale sociálny status učiteľa je dlhodobo neprijateľný pre slovenskú spoločnosť. To je niečo, čo si vyžaduje zásadné riešenie, no zároveň to závisí od priorít štátu. A kým sa o tom bude iba rozprávať a nebude sa konať, tak sa to nezlepší. Ale na druhej strane, v rámci finančného statusu to záleží od regiónu. Ten istý plat môže byť pre niekoho v inom než bratislavskom regióne v pohode, no pre začínajúceho učiteľa v Bratislave je to totálna katastrofa. Veď učenie nie je len o tom, že prídem do školy a odučím si... Obsahuje aj nesmierne množstvo prípravy, ktorá je dôležitá a učitelia za ňu nie sú ohodnotení. Problémy školstva však zďaleka nie sú len platy.

A čože ste sa dali na doktorandské štúdium?

Presvedčila ma vypísaná téma dizertačnej práce doc. Bučeka, ktorá sa týkala moderovania a reflektoval som na ňu. Chcel som spracovať otázku moderátorov ich vývoj od hlásateľov k moderátorom v historickom kontexte. No neskôr sa mi téma trochu zmenila, rozhodol som sa spracovať dejiny Slovenskej televízie od roku 1989 do roku 1998.

To bolo veľmi ťažké obdobie...

Áno, bolo to špeciálne obdobie, keď revolúcia šla nielen námestiami, ale bola aj v Slovenskej televízii. Začali sa vysielať prvé slobodné diskusie, začali sa aj zmeny štruktúry v rámci televízie, potom nástup mečiarizmu... Mám z toho aj celkom obavu, ale ešte mám pred sebou dva roky, tak to snáď zvládnem (smiech).

Spomínali ste, že na škole máte aj učiteľský úväzok, máte u študentov autoritu?

Myslím, že áno, ale autorita nevychádza z toho, že si rešpekt vynucujem agresívnym spôsobom. Zakladám si na partnerskej komunikácii medzi študentami a mnou. Poznajú moju prácu, pýtajú sa na ňu ako inteligentní a vzdelaní ľudia a pýtajú sa nielen na problémy, ale aj na to, ako zvládam niektoré situácie. Je to partnerská komunikácia, viac vzdelávací než výchovný proces. Musia plniť svoje úlohy, ale dávam im také úlohy, ktoré budú súvisieť s ich budúcnosťou. Často simulujeme porady, vysielanie, živé vstupy a podobne.

Momentálne žijeme vo veľmi turbulentnej dobe, od vraždy Jána Kuciaka a jeho partnerky Martiny Kušnírovej sa každý týždeň zomelie nová kauza, vychádzajú na povrch nové informácie... Diskutujete aj o tomto?

Často o tom hovoríme. Zaujímavosťou je nielen samotná spoločenská situácia, ale aj fakt, ako na to reflektovali médiá, alebo ako by sa k tomu mali postaviť. Diskutujeme o tom, či má novinár aj v tomto prípade stáť tvrdo nad vecou a robiť si profesionálne svoju žurnalistickú prácu, nech sa deje čo sa deje, alebo má byť viac angažovaný. Nie je na to vždy odpoveď rovnaká, ja im svoj názor nevnucujem, skôr mi záleží na tom, aby si formovali názor vlastný. Viem, že podobne k tomu pristupujú aj kolegovia. Všetci však vyžadujeme, aby sa tento ohavný čin vyšetril. Je to bod zlomu, no zároveň by pri bodoch zlomu nemalo dochádzať k anarchii a princípy žurnalistickej práce by mali byť zachované.

Vy v tejto aktuálnej situácii pociťujete väčší pracovný nápor, väčší psychický tlak, keď si to porovnáte, povedzme, s iným obdobím?

Je to náročnejšie a nielen v súvislosti s tým, že na Slovensku takáto situácia vznikla, ale nastali zmeny aj v televízii. Vznikla napätá situácia a úprimne vám poviem, že tiež to nebolo jednoduché, čo sa týka medziľudských vzťahov. Pracovné nasadenie je však rovnaké. Práca v RTVS sa za posledných päť rokov vyvíjala veľmi intenzívne, s pribúdajúcimi minútami spravodajstva a s množstvom špeciálnych udalostí pre každého redaktora aj moderátora prišlo oveľa viac príležitostí. Naša práca je oveľa hektickejšia. V tomto móde zotrvávame. Stále si myslím, že médiá verejnej služby majú veľký zmysel aj v súčasnej dobe.

Čo sa vám najťažšie hlási?

Informácie o chorobách, pretože si uvedomujem, že sa môžu dotýkať aj mojich príbuzných. Človek si vždy spomenie na svojich najbližších. Potom sú to, samozrejme, príspevky o tragédiách, ktoré dojmú každého. Avšak v tom momente, keď sa to stane, prichádza akési prepnutie, keď jednoducho musíme získať čo najviac informácií. Zapne sa niečo ako novinársky autopilot, tému spracujete a až potom to na vás celé doľahne a začnete si to uvedomovať.

Mám kopec známych, ktorí tvrdia, že prestali sledovať spravodajstvo, pretože mali pocit, že sa na nich valí ťažoba celého dňa a sveta. Akoby sa na tomto svete neudialo už nič pekné a pozitívne...

Podľa mňa záleží na tom, ktoré správy pozerajú. Základná správa ostáva správou, má to byť niečo aktuálne, špeciálne, nezvyčajné, čo sa udialo v spoločnosti a má na ňu dosah. Často to nezvyčajné býva negatívne. No teraz budem obhajovať našu televíziu, pretože v spravodajstve sa snažíme prinášať aj správy, ktoré nemajú negatívny náboj. Som presvedčený o tom, že vystihujú viac realitu sveta. No poukazovanie na negatívne veci je dôležité preto, aby sme sa niečo snažili zlepšiť, nie aby sme diváka deprimovali. Myslím, že dobre sa správame, napríklad, k problematike marginalizovaných skupín, rómskej populácie. Áno, prinášame informácie aj o problémoch v osadách, ale zároveň informujeme aj o tom, čo sa podarilo. A čo sa mediálnej únavy týka, tá je prirodzená aj pre mňa a zvykne ma pohltiť. Tiež už musím niekedy vypnúť, jednoducho nevládzem. 

Ako sa vám darí načerpávať nové sily?

Mám rád mesto, prechádzky, kávu, rád čítam, chodím do prírody, cestujem, alebo si idem oddýchnuť do Zlatých Moraviec. Obyčajná prechádzka mestom vie urobiť divy, zájdem si do múzea, do galérie...

Úprimne vám poviem, že stále čakám, že príde aj nejaký rokenrol a niečo vo vašom súkromnom vesmíre nebude až také uhladené...

(smiech) Nie je to uhladené, vôbec nie. Zažil som situácie, keď som sa cítil byť dole. Možno navonok pôsobím vyrovnane, no každý z nás prechádza svojimi sínusoidami a situáciami, ktoré ho odrovnajú. Nie je to vidieť na prvý pohľad, ale ja som človek, ktorý vnútorne veľmi citlivo prežíva mnohé veci a niekedy som až priveľmi empatický.

Čo vás dokáže rozčúliť? Ak sa teda viete rozčúliť....

A ako! Dokáže ma rozčúliť nespravodlivosť, mediálna manipulácia zo všetkých svetových strán, znečistené životné prostredie. Som alergický na to, keď ľudia vyhadzujú smeti mimo miest na to určených a znečisťujú si okolie. Aj teraz, keď som šiel za vami, zdvihol som po ceste niekoľko papierov zo zeme. Ale to máme v rodine (smiech).

Poďme sa chvíľu baviť o vašich, povedzme, vášňach. Aké to sú?

Ak by som to mal rozdeliť na duchovné a pragmatické vášne, tak medzi duchovnými určite bude moja rodina a harmónia. Napĺňa ma pocit pohodového a harmonického života. A v praktických vášňach som veľký nadšenec železníc, verejnej dopravy, rád cestujem vlakom, sledujem dopravné systémy, cestovné poriadky. Ľudia o mne vedia, že keď sa ma opýtajú, kam ktorý autobus či vlak ide, tak im viem odpovedať (smiech). Našťastie nie som sám, vďaka internetu viem, že vlakofilov je nesmierne veľa a majú aj veľa svojich stránok. Asi to mám v génoch, starí rodičia boli železničiari, dokonca som robil diplomovku o železniciach za prvej Československej republiky. No a kávička. Som veľký kávičkár a jej chuť sa mi spája s príjemnými pocitmi aj príjemnými životnými udalosťami. Ešte nesmiem zabudnúť na cestovanie. Zároveň mám vášeň pre architektúru, obdivujem najmä funkcionalistické stavby.

Kam sa chystáte teraz v lete?

Moja obľúbená destinácia je Slovinsko, mám obdobie objavovania strednej Európy. Rád cestujem po Slovensku, tento rok by sme si radi pozreli drevené kostolíky v okolí Bardejova. Odkedy som v rámci štúdia na vysokej škole absolvoval tri úžasné historické exkurzie, mám veľkú záľubu v slovenskom miestopise a objavovaní jeho krás, nielen tých historických.

A čo kuchyňa? Vraj ste vychýrený kuchár...

Dal som sa na doktorát a na kuchyňu mi neostalo tak veľa času. Kedysi sme mali s kamarátmi kaviareň. Varenie máme v rodine, všetky ženy v našej rodine boli vynikajúce kuchárky, brat je vyštudovaný kuchár. Varenie a dokonca aj pečenie je pre mňa relax, baví ma objavovanie jedla, mám rád relácie o varení a snažím sa skúšať v kuchyni nové veci.

Varenie sa dá krásne spojiť s cestovaním, ste aj správny foodturista?

Nie som z tých, ktorí by v zahraničí jedli len pizzu, rád skúšam nové veci aj chute. Rád experimentujem, čo sa jedla týka, hoci nie som nadšenec prehnaných kombinácií, no mám rád street food. Jedinečná chuť kraja sa vám spojí s cestovaním, vôňou, z cestovania hneď máte viac rozmerov a dokážete krajinu vnímať všetkými zmyslami, nielen očami či ušami.

Pán Bajaník, vy ste veriaci človek?

Áno som. Nehovorím, že som úplne dokonale praktizujúci kresťan katolík, ktorý by chodil stále do kostola, ale vieru v Boha v sebe pestujem.

Nikdy ste o nej nemali pochybnosti? Kedy sa k viere utiekate?

Mal, ale sám v sebe som si ich dokázal vyvrátiť. Viem, že na vieru sa nedá pozerať z vedeckého hľadiska. Dá sa to cez to, že ste presvedčený o duchovnom živote. Snažiť sa ho poznávať zmyslami reálneho sveta podľa mňa nemá význam. Snažilo sa o to veľa filozofov, veľa ľudí, no s racionálnou optikou tu nepochodíme. No zároveň racionalita vo viere sa čoraz viac presadzuje. Viera mi pomáha v koncentrácii sa do budúcnosti. Vo veciach, ktoré dúfam, že by v budúcnosti mohli byť dobré, k nim sa modlím. Vnímam to ako pevnú kotvu v niektorých rozorvaných situáciách.

Ste jedným z moderátorov galavečera Slovenka roka. Aká je vaša asociácia, keď sa povie časopis Slovenka?

Sú to hneď dve asociácie, tá prvá je osobná – stará mama. Jeden z darčekov, ktoré som jej pravidelne objednával, bolo vaše predplatné a čítala ju celá rodina. Nedávno, keď som si listoval Slovenku, zistil som, že je kontinuálna v tom, že nejde po povrchu a snaží sa prinášať rozhovory a články, ktoré sú hlbšie, a to sa mi veľmi páči. Samozrejme, obal je atraktívny, ale obsah nie je kĺzavý a plytký.

A aj sa vracia a hrdo hlási k tradíciám, vy k nim máte tiež blízko?

Som ich veľký nadšenec. Nechcem, aby obmedzovali môj život, ale podľa môjho názoru sú tradície identifikačným znakom každej kultúry i národa a rád sa k nim vraciam. Tým, že mám rád dejiny, si uvedomujem, že u nás nebola len tradícia valašskej kultúry. Mali sme tu úžasnú mestskú kultúru, vinársku tradíciu v nejednom regióne, mnohé sa momentálne obnovujú a oživujú. A toto, keď sa nám podarí udržať, bude dobre. Prekáža mi, že v snahe o modernizmus sa niektoré kultúrne hodnoty ničia, naopak som rád, keď sa objaví kultúrna pamiatka alebo sa nejaká obnovuje. Pre mňa sa dejiny stali lepším pochopením súčasnosti.

Naše aktivity: 

- - Inzercia - -