Dnes je štvrtok, 15.november 2018, meniny má: Leopold
Čas čítania
3 minutes
Zatiaľ prečítané

Príbeh Laury: Pravá láska si vás (opäť) nájde

júl 03, 2018 - 13:52
Vraví sa, že človek stretne počas života jedného - dvoch partnerov, ktorých bude milovať skutočnou, bezpodmienečnou láskou. Dnes už s týmto tvrdením súhlasím. Hoci mi to trvalo desať rokov.

Keď sme sa s Filipom zoznámili, on mal 22, ja o desať rokov viac. Tomu „vzplanutiu“ som neprikladala (takmer) žiadny význam a vnímala ho iba ako rozptýlenie. Veľmi dobre si totiž pamätám na dobu, keď som mala krátko po dvadsiatke ja. Potreba usadiť sa bola v tom čase odo mňa na míle vzdialená, preto som si logicky myslela, že rovnako to cíti aj Filip. Môj hodnotový rebríček bol pochopiteľne niekde inde. Navyše, Filip býval neďaleko Prahy, ja v našom hlavnom meste. O dôvod viac, prečo vzťah s ním nemal podľa mňa budúcnosť. Ani ja, napriek mnohým negatívnym skúsenostiam s mužmi, ale nie som z kameňa. Netrvalo dlho a Filip sa mi dostal pod kožu viac, než by som čakala.

Niekoľko mesiacov intenzívneho chatovania, nočných telefonátov a víkendových návštev sa stalo prudko návykovými a ja som si jedného dňa uvedomila, že mi je bez neho smutno. Že mi chýba inak ako kamarát. Keď som sa mu s tým počas telefonovania zverila, vyzeralo to, že čakal iba na tento impulz. Veď počas niekoľkých nasledujúcich dní neváhal zmeniť celý doterajší život. Presťahoval sa za mnou, prenajal si byt kúsok od môjho, našiel si na Slovensku prácu a ja som sa na všetky jeho kroky začala dívať ako na najväčší prejav lásky.

Krásny začiatok, smutný koniec

Nebudem vás zdržovať litániami, aké to bolo zo začiatku krásne, ako razom zmizli všetky moje obavy a zatienili i varovania môjho najbližšieho okolia. Začala som veriť, že nás nik a nič nerozdelí. Žiaľ, opak sa stal pravdou a sprvu dokonalý vzťah sa postupne menil na chvíle plné napätia. Dvaja ľudia si boli čoraz vzdialenejší a nedokázali nájsť pochopenie, porozumenie, úctu a v neposlednom rade dôveru v to najsilnejšie, čo ich spájalo – lásku. Dôvod? Zrejme vekový rozdiel, ktorý spôsobil odlišné predstavy o živote. Vlastne, je to pochopiteľné. A tak sme sa rozišli.

Náš rozchod som vnímala ako tragédiu. Paradoxne, hoci som do vzťahu ani nechcela ísť, nepamätám si, že by som sa niekedy cítila horšie. Raz mi moja najlepšia kamarátka povedala jednu zaujímavú myšlienku: „Život rozdelí iba tých, ktorí k sebe nepatria. Nech sa ti to zdá akokoľvek nepravdepodobné a váš rozchod definitívny, tak to proste je. Možno nie teraz, možno nie o rok, ale ak spolu máte byť, budete.“ Síce som tomu neverila, ale na zalepenie bolestivých rán to znelo ako prijateľná útecha.

Stretli sme sa opäť

Prešlo dlhých desať rokov, počas ktorých som o Filipovi počula 2–3 krát a vedela som tiež to, že je ženatý. Raz som na neho úplnou náhodou natrafila na školení z práce. Prebiehalo (zhodou okolností) v hoteli na severe Slovenska, kde sme s Filipom pred rokmi strávili prvú spoločnú lyžovačku. On mal neďaleko nášho ubytovania pracovné jednanie a na prenocovanie si automaticky vybral tento hotel.
Počas večernej debaty mi prezradil veľa informácií a noviniek zo svojho života. Dozvedela som sa, že jeho manželka pred pár mesiacmi odišla s mladším mužom a nechala mu na starosť dvojičky, o ktoré sa teraz stará výlučne on sám. Bolo mi ho ľúto. Cítila som, že ho stále milujem a že som na neho v skutočnosti nikdy nezabudla. Filip ostal žiť na Slovensku, pracoval v medzinárodnej IT spoločnosti a vlastný život sa mu podarilo po istom čase upratať do takej miery, že k ex partnerke viac necítil nenávisť a ani hnev.

Začala som Filipa navštevovať - spočiatku každý druhý víkend. Pomohla som mu v domácnosti, šli sme s deťmi na výlet, nakúpiť, hrali sme sa. Po štyroch mesiacoch som u neho prvý raz prespala. Netrvalo dlho a v jeho byte som ostala niekoľko dní. Medzi nami vládla neskutočná pohoda. Absolútna kompatibilita dvoch blízkych ľudí, ktorí aj po rokoch cítili, že si majú čo povedať a spája ich čosi silné.

Vrátil sa mi

Raz večer ma Filip pozval na večeru. Keď sme sa v reštaurácii usadili a objednali si jedlo, podal mi malú škatuľku. Bol v nej prstienok s kamienkom. Zašepkal mi: "Vezmeš si ma?" Z očí mi začali tiecť slzy a doslova som onemela. Nikdy v živote som azda nebola šťastnejšia. Vedela som, že budeme musieť prekonať veľa prekážok, najmä v súvislosti s jeho bývalým vzťahom, no vo dvojici nám to pôjde predsa len ľahšie. A vedela som i to, že odjakživa sme si boli súdení. No pred desiatimi rokmi nebol na našu lásku ten správny čas.

Ilustračná foto: shutterstock.com

Naše aktivity: 

- - Inzercia - -