Dnes je utorok, 20.august 2019, meniny má: Anabela, Liliana
Čas čítania
4 minutes
Zatiaľ prečítané

Slovenka profesorkou na jednej z najprestížnejších univerzít sveta: Riadi výskum na liečbu rakoviny

júl 04, 2018 - 14:22
Tridsaťdeväťročná vedkyňa MONIKA GULLEROVÁ sa nedávno stala prvou Slovenkou, ktorá získala profesúru na Oxforde. Obhajobu titulu robila v piatom mesiaci tehotenstva a keď mala jej dcérka dva mesiace, opäť stála pred komisiou, aby získala niekoľkomiliónový grant pre svoje laboratórium, ktorému šéfuje na jednej z najprestížnejších univerzít sveta a snaží sa nájsť liek na rakovinu.

„Minulý rok bol najúspešnejší v celej mojej kariére,“ povie molekulárna biologička Monika Gullerová a ja čakám, čo triumfálnejšie sa jej podarilo dosiahnuť potom, čo táto úspešná vedkyňa už pracovala na univerzitách v Japonsku či na Harvarde a dnes vedie vlastné laboratórium s tímom špičkových vedcov na Oxforde vo Veľkej Británii. „Mám dve novinky, som mamou a profesorkou zároveň.“

Monika začne vysvetľovať, že vysoké pracovné tempo, nasadenie aj rodinu by nezvládol každý. „Bolo to náročné obdobie. Okrem toho, že som obhajobu titulu profesorky robila v piatom mesiaci tehotenstva, vo svojom laboratóriu som bola už týždeň po pôrode, hoci iba na tri hodiny. Počas celej šesťmesačnej materskej dovolenky som čiastočne pracovala. Nemohla som povedať svojmu tímu v laboratóriu, že odchádzam,“ vysvetľuje vedkyňa telom aj dušou. Popri tom všetkom stíhala s dcérkou Charlotte chodiť na plávanie a stretávať sa s inými mamičkami ako na klasickej materskej dovolenke. Dodáva, že teraz je šťastná i keď niekedy poriadne unavená.

V jednom roku sa jej narodila dcérka a získala aj profesúru

Zamilovala sa do vedy

„Všetko je to otázka nasadenia, dobrého manažmentu a veľa obetí,“ hovorí o zvládaní povinností Monika. O obetovaní voľného času, o niekedy nadľudskom úsilí, ale i o sklamaní a pocitoch, že budúcnosť je neustály boj, vie svoje. Odkedy sa zamilovala do vedy. „Bolo to vtedy, keď som svoju diplomovú prácu robila v Ústave experimentálnej onkológie na Slovenskej akadémii vied, kde som sa venovala projektu génovej terapie. Vedela som, že ak chcem robiť vedu na svetovej úrovni, musím získať skúsenosti v zahraničí.“

Jej cesta za vedeckými objavmi v oblasti výskumu rakoviny sa mohla začať. Najskôr na Viedenskej univerzite, kde si robila doktorát. „Vďaka tvrdej práci, veľakrát aj po nociach v laboratóriu, som sa prepracovala na medzinárodné konferencie a publikovala vlastné vedecké objavy týkajúce sa skúmania génov.“

Potom prišlo hosťovanie na jednej z prestížnych univerzít sveta, na Harvarde v americkom Bostone, možnosť pracovať v moderne vybavených laboratóriách. Na toto obdobie spomína Monika ako na obrovský zážitok. Dokonca dostala ponuku zostať tam a seriózne nad ňou uvažovala. Svoju budúcnosť však videla na európskom kontinente.

Keď zase prišla do laboratórií na univerzite v Japonsku, mala možnosť pracovať s unikátnym mikroskopom. Práve s ním sa jej podarilo urobiť experiment, ktorý bol v tom čase prelomový. Išlo o vizualizáciu kohézie chromozómov. „S tamojším profesorom som sa stavila, že ak to bude fungovať, tak zjem grilovaných lúčnych koníkov. Dodnes cítim ich nožičky medzi zubami,“ smeje sa.

Pracovala v laboratóriách na Harvarde aj na univerzite v Japonsku

Život v Anglicku

Keď šikovnej Slovenke ponúkli urobiť si postgraduál na jednej z prestížnych univerzít sveta, tentoraz vo Veľkej Británii, neváhala. Balila si kufre do upršanej krajiny. To vtedy ešte netušila, že na ten dážď si ani po dvanástich rokoch nezvykne. K srdcu jej však prirástol anglický humor aj anglický partner. S láskou v srdci hovorí, že anglickému džentlmenovi s dokonalými spôsobmi nemohla odolať. „Anglická kultúra môže pôsobiť, že je chladná, ale to je len na povrchu. Angličania sú neuveriteľne vtipní. Samozrejme, že mi chýba, že s partnerom nemáme rovnakú históriu, že nepochopí komunizmus, mečiarizmus, že sa nezasmeje na vtipoch od Lasicu a Satinského a ani tá naša bryndza mu nechutí. Ale žijeme v Anglicku, takže jeho vplyv na náš život je veľký.“

Šéfka laboratória

Monika vysvetľuje, želen jeden z desiatich držiteľov profesorského titulu v oblasti výskumnej medicíny je žena. Je to z úplne praktických dôvodov. V tridsiatke, po dosiahnutí postdoktorandského štúdia, väčšina žien odchádza na materskú a návrat do vedy vie byť ťažký. Alebo potom existuje druhá cesta, ktorou sa vydala Monika. Podarilo sa jej založiť si najskôr vlastné laboratórium, stať sa profesorkou a mať aj rodinu. „Aby som mohla mať na Oxforde svoj vlastný vedecký tím, musela som získať grant na základe množstva vedeckých publikácií s originálnymi vedeckými ideami, ktoré posúvajú výskum rakoviny vpred. Po piatich rokoch som musela opäť požiadať o ďalší grant pre fungovanie laboratória. Za normálnych okolností je to stres, keďže obhajujete výskum pred dvadsaťčlennou komisiou, ktorá má v rukách päť medzinárodných posudkov na vašu prácu. Obhajobu som robila, keď mala dcérka dva mesiace, kojila som ju každé dve hodiny a navyše práve ochorela. Dodnes neviem, ako som to obhájila, ale dostala som tri milióny libier ako jediná v danom výberovom konaní vo Veľkej Británii.“

Vysvetľuje, že aj profesorský titul na prestížnej univerzite je len pre silné osobnosti. Je to totiž o neustálom napredovaní, publikovaní vedeckých prác, o vedení kvalitného tímu vedcov. „Viesť tím vedcov, ktorí pracujú pod tlakom aj dvanásť hodín denne, je náročnejšie, ako som čakala. K tomu ešte učím študentov medicíny.“

Na Slovensku aj vo Veľkej Británii získala titul Vedec roka. Zablahoželal jej aj minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák

Úspešná slovenská vedkyňa verí, že najväčšie objavy v oblasti výskumu rakoviny ju ešte len čakajú. A v súkromí má všetko, po čom túžila. Hoci žije v zahraničí, hovorí, že je stále Slovenkou, ktorá sa snaží čo najlepšie reprezentovať krajinu, ktorá jej dala vzdelanie. Jej prácu ocenili oba jej domovy. Vo Veľkej Británii aj na Slovensku dostala prestížne ocenenie Vedec roka.

- - Inzercia - -