Dnes je utorok, 25.september 2018, meniny má: Vladislav, Vladislava
Čas čítania
4 minutes
Zatiaľ prečítané

Slovenka profesorkou na jednej z najprestížnejších univerzít sveta: Riadi výskum na liečbu rakoviny

júl 04, 2018 - 14:22
Tridsaťdeväťročná vedkyňa MONIKA GULLEROVÁ sa nedávno stala prvou Slovenkou, ktorá získala profesúru na Oxforde. Obhajobu titulu robila v piatom mesiaci tehotenstva a keď mala jej dcérka dva mesiace, opäť stála pred komisiou, aby získala niekoľkomiliónový grant pre svoje laboratórium, ktorému šéfuje na jednej z najprestížnejších univerzít sveta a snaží sa nájsť liek na rakovinu.

„Minulý rok bol najúspešnejší v celej mojej kariére,“ povie molekulárna biologička Monika Gullerová a ja čakám, čo triumfálnejšie sa jej podarilo dosiahnuť potom, čo táto úspešná vedkyňa už pracovala na univerzitách v Japonsku či na Harvarde a dnes vedie vlastné laboratórium s tímom špičkových vedcov na Oxforde vo Veľkej Británii. „Mám dve novinky, som mamou a profesorkou zároveň.“

Monika začne vysvetľovať, že vysoké pracovné tempo, nasadenie aj rodinu by nezvládol každý. „Bolo to náročné obdobie. Okrem toho, že som obhajobu titulu profesorky robila v piatom mesiaci tehotenstva, vo svojom laboratóriu som bola už týždeň po pôrode, hoci iba na tri hodiny. Počas celej šesťmesačnej materskej dovolenky som čiastočne pracovala. Nemohla som povedať svojmu tímu v laboratóriu, že odchádzam,“ vysvetľuje vedkyňa telom aj dušou. Popri tom všetkom stíhala s dcérkou Charlotte chodiť na plávanie a stretávať sa s inými mamičkami ako na klasickej materskej dovolenke. Dodáva, že teraz je šťastná i keď niekedy poriadne unavená.

V jednom roku sa jej narodila dcérka a získala aj profesúru

Zamilovala sa do vedy

„Všetko je to otázka nasadenia, dobrého manažmentu a veľa obetí,“ hovorí o zvládaní povinností Monika. O obetovaní voľného času, o niekedy nadľudskom úsilí, ale i o sklamaní a pocitoch, že budúcnosť je neustály boj, vie svoje. Odkedy sa zamilovala do vedy. „Bolo to vtedy, keď som svoju diplomovú prácu robila v Ústave experimentálnej onkológie na Slovenskej akadémii vied, kde som sa venovala projektu génovej terapie. Vedela som, že ak chcem robiť vedu na svetovej úrovni, musím získať skúsenosti v zahraničí.“

Jej cesta za vedeckými objavmi v oblasti výskumu rakoviny sa mohla začať. Najskôr na Viedenskej univerzite, kde si robila doktorát. „Vďaka tvrdej práci, veľakrát aj po nociach v laboratóriu, som sa prepracovala na medzinárodné konferencie a publikovala vlastné vedecké objavy týkajúce sa skúmania génov.“

Potom prišlo hosťovanie na jednej z prestížnych univerzít sveta, na Harvarde v americkom Bostone, možnosť pracovať v moderne vybavených laboratóriách. Na toto obdobie spomína Monika ako na obrovský zážitok. Dokonca dostala ponuku zostať tam a seriózne nad ňou uvažovala. Svoju budúcnosť však videla na európskom kontinente.

Keď zase prišla do laboratórií na univerzite v Japonsku, mala možnosť pracovať s unikátnym mikroskopom. Práve s ním sa jej podarilo urobiť experiment, ktorý bol v tom čase prelomový. Išlo o vizualizáciu kohézie chromozómov. „S tamojším profesorom som sa stavila, že ak to bude fungovať, tak zjem grilovaných lúčnych koníkov. Dodnes cítim ich nožičky medzi zubami,“ smeje sa.

Pracovala v laboratóriách na Harvarde aj na univerzite v Japonsku

Život v Anglicku

Keď šikovnej Slovenke ponúkli urobiť si postgraduál na jednej z prestížnych univerzít sveta, tentoraz vo Veľkej Británii, neváhala. Balila si kufre do upršanej krajiny. To vtedy ešte netušila, že na ten dážď si ani po dvanástich rokoch nezvykne. K srdcu jej však prirástol anglický humor aj anglický partner. S láskou v srdci hovorí, že anglickému džentlmenovi s dokonalými spôsobmi nemohla odolať. „Anglická kultúra môže pôsobiť, že je chladná, ale to je len na povrchu. Angličania sú neuveriteľne vtipní. Samozrejme, že mi chýba, že s partnerom nemáme rovnakú históriu, že nepochopí komunizmus, mečiarizmus, že sa nezasmeje na vtipoch od Lasicu a Satinského a ani tá naša bryndza mu nechutí. Ale žijeme v Anglicku, takže jeho vplyv na náš život je veľký.“

Šéfka laboratória

Monika vysvetľuje, želen jeden z desiatich držiteľov profesorského titulu v oblasti výskumnej medicíny je žena. Je to z úplne praktických dôvodov. V tridsiatke, po dosiahnutí postdoktorandského štúdia, väčšina žien odchádza na materskú a návrat do vedy vie byť ťažký. Alebo potom existuje druhá cesta, ktorou sa vydala Monika. Podarilo sa jej založiť si najskôr vlastné laboratórium, stať sa profesorkou a mať aj rodinu. „Aby som mohla mať na Oxforde svoj vlastný vedecký tím, musela som získať grant na základe množstva vedeckých publikácií s originálnymi vedeckými ideami, ktoré posúvajú výskum rakoviny vpred. Po piatich rokoch som musela opäť požiadať o ďalší grant pre fungovanie laboratória. Za normálnych okolností je to stres, keďže obhajujete výskum pred dvadsaťčlennou komisiou, ktorá má v rukách päť medzinárodných posudkov na vašu prácu. Obhajobu som robila, keď mala dcérka dva mesiace, kojila som ju každé dve hodiny a navyše práve ochorela. Dodnes neviem, ako som to obhájila, ale dostala som tri milióny libier ako jediná v danom výberovom konaní vo Veľkej Británii.“

Vysvetľuje, že aj profesorský titul na prestížnej univerzite je len pre silné osobnosti. Je to totiž o neustálom napredovaní, publikovaní vedeckých prác, o vedení kvalitného tímu vedcov. „Viesť tím vedcov, ktorí pracujú pod tlakom aj dvanásť hodín denne, je náročnejšie, ako som čakala. K tomu ešte učím študentov medicíny.“

Na Slovensku aj vo Veľkej Británii získala titul Vedec roka. Zablahoželal jej aj minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák

Úspešná slovenská vedkyňa verí, že najväčšie objavy v oblasti výskumu rakoviny ju ešte len čakajú. A v súkromí má všetko, po čom túžila. Hoci žije v zahraničí, hovorí, že je stále Slovenkou, ktorá sa snaží čo najlepšie reprezentovať krajinu, ktorá jej dala vzdelanie. Jej prácu ocenili oba jej domovy. Vo Veľkej Británii aj na Slovensku dostala prestížne ocenenie Vedec roka.

Naše aktivity: 

- - Inzercia - -