Dnes je pondelok, 19.november 2018, meniny má: Alžbeta
Čas čítania
8 minutes
Zatiaľ prečítané

Hlboko v lese

jún 28, 2018 - 10:39
Psychotriler o žene, ktorá zdedila chatu kdesi na samote a keďže je v ťažkej životnej situácii, rozhodne sa pre zmenu, vypadnúť preč a ide na tú chatu...ale chyba, však?:-)

Vražedné dedičstvo

Napohľad malá ošarpaná chata. Je v úplnej diere a predsa je na vchodových dverách viacero zámkov. Načo toľká starosť o bezpečnosť?

Hlboko v lese sa ukrýva tajomstvo. 

Temný, veľmi presvedčivý a napínavý triler, ktorý si vás udrží až do poslednej strany. 

Mladá žena Neve neprežíva najlepšie obdobie. Rozišla sa s priateľom, trochu vystrája, práca ju ubíja a nemá vlastné bývanie. Keď za záhadných okolností zdedí zanedbanú malú chatu v lese v malebnom Cornwalle, neváha a rozhodne sa, že hektický Londýn dočasne vymení za vidiek.

Nič sa nedá robiť, uvedomí si skleslo, chata je jediné miesto, kde nateraz môže žiť. Zdvihne oči a na okamih ju premkne pocit, akoby ju niekto sledoval. Vstane a znepokojená prejde k obloku, vonku medzitým začalo snežiť. Veľké vločky potichu padajú, akoby ich pálili z kanóna. Srdce jej stisne klaustrofobickou hrôzou.
Je chorá a sama, zásoby jedla sa minú tak za deň.

Zdá sa, že osud jej ponúkol riešenie na všetky nahromadené problémy. Lenže postupne vychádza na povrch, že nečakané dedičstvo jej život nezjednoduší, ako dúfala. Ba čo viac, zrejme ukrýva tajomstvo. Také, ktoré jej môže prevrátiť život naruby. Ak Neve chce vykročiť novým smerom, bude sa musieť najprv vrátiť hlboko do minulosti.

Hlboko v lese je psychotriler, ktorý sa číta ako po masle – dobre napísané, až vo vás vzbudí neodolateľnú chuť dozvedieť sa to: prečo bola chata opustená? A aké tajomstvo skrýva? 

Remeselne dobre zvládnutý príbeh so stálou dodávkou zvratov a prekvapení, či odhalení. 

Cass Greenová je pseudonym Caroline Greenovej, uznávanej autorky literatúry pre mladých. Prvý román Dark Ride vyhral cenu RONA v kategórii kniha roka pre mladých aj Cenu dobrého čítania mesta Waverton. 

Dielo Cracks sa dostalo do odporúčania programu Otvorená kniha v Rádiu 4 a Hold Your Breath získalo Oldhamskú knižnú cenu. Caroline Greenová pôsobí ako lektorka v East Barnet School a vyučuje písanie pre deti a mládež na City university. Debutový román pre dospelých The Woman Next Door sa zaradil medzi najpredávanejšie e-knihy. 

Začítajte sa do novinky Hlboko v lese:

Neve hľadí na nikotínovožltý strop a uvažuje o dlhej ceste do vlastnej postele. Alebo aspoň na gauč v sestrinom byte.

Už dlhšie má strašnú chuť na vychladenú diétnu kolu a paracetamol. Začína ju bolieť hlava, nespala. Potrebuje sa vycikať. Hneď.

Zažmúri na malé, protivne blikajúce cestovné hodiny na nočnom stolíku - sú tri hodiny ráno. Prišli sem okolo druhej. Sex zabral pätnásť minút, prinajlepšom. Možno si predsa len trochu pospala.

Akosalenvolá vzdychne a potichu si prdne v spánku.

Kristepane.

Tvrdil, že má vlastnú softvérovú spoločnosť a do Londýna pricestoval na konferenciu. Neznelo to ktovieako presvedčivo. Kto by už len organizoval konferenciu niekoľko dní pred Vianocami? Navyše povedal pacifický namiesto špecifický a párkrát sa natvrdlo usmial pri jej sarkastických poznámkach. Tento bol na vlastnú firmu príliš sprostý.

Pomaličky sa začne dvíhať z postele, jednu nohu spustí na pichľavý vychodený koberec. Na dotyk pôsobí zamasteným a zrnitým dojmom. Strasie ju, zatne prsty na nohách a na podlahe zbadá spľasnutý kondóm.

Vo vzduchu sa vznáša pach rozpáleného radiátora - dá sa naň dočiahnuť z postele -, ktorý má spodok pokrytý plesňou.

Zvonka vyzeral hotel – veľkolepo nazvaný Intercontinental Londýn – celkom dobre: svetlomodrá fasáda s bielymi plátennými strieškami, trvalky v kvetináčoch, obloky ozdobené žiarovkami.

Odjakživa mala slabosť na svetielka v oknách.

Zato izba s rozheganým stolom a miniatúrnou kanvicou nápadne pripomína ten typ zariadenia, kam obchodní cestujúci chodievajú spáchať samovraždu. Stredom miestnosti sa vinie biely kábel predlžovačky, len o ňu nezakopnúť cestou do kúpeľne. Tapety so vzorom, aký frčal ešte v sedemdesiatych rokoch, sú na niektorých miestach pofŕkané hrudkovitou emulziou žltavej farby.

Na stoličke vedľa stola je vyložený otvorený kufor (Akosalenvolá... Greg? Gary? Tak nejako.) na kolieskach. Malátne z neho visí jeden rukáv ľahkého svetra. Predstavuje si, ako sa ráno chystá a vyberá si košeľu, v ktorej by mal najväčšiu šancu skórovať. Nuž, podarilo sa.

Znechutenie v nej stúpa ako horúci prameň. Nejako sa jej podarilo preskočiť fázu tupej ľahostajnosti a preskočila rovno k opici a pocitu viny. Zrazu ju vydesí predstava, že by sa mohol prebrať a zavolať ju k sebe do postele. Alebo - čo by bolo ešte horšie - by sa pokúsil konverzovať.

Spočiatku to vyzeralo ako dobrý nápad.

Oslava s kolegami z práce – večera v biednej talianskej reštaurácii a po nej popíjanie v bare neďaleko Waterloo – sa skončila prisk,; všetci sa vyhovárali na deti a nočné spoje, prípadne siahli po obľúbenom mám dosť... ty nie?; na jej vkus to boli napospol prinajmenšom samé ľahké váhy. Nie, ona očividne nemala dosť.

Jej zvyčajná spojka a najlepšia kamarátka Miri bola príliš tehotná, aby sa zdržala dlhšie ako do ôsmej, a Neve si zase raz musela zahryznúť do jazyka, aby nepúšťala zlomyseľné poznámky o tom, ako si kedysi vedeli užiť. Navyše hrozilo, že Miri sa čoskoro presťahuje na druhú stranu zemegule. Isté bolo, že už nikdy to nebude ako predtým. Pri pohľade na Miri, ako sa odhodláva a neisto vstupuje do novej životnej fázy, sa jej zmocňoval neznesiteľný smútok.

Keď ju oslovil ktosi prijateľný a ponúkol sa, že vezme ďalšiu fľašu merlotu, nedokázala odmietnuť. Bola už liznutá a nemala kontaktné šošovky, takže v istom zmysle každý chlap vyzeral dobre. Navyše bol Ír, čo malo príchuť exotiky.

Ako keby počula Lou: Preboha, máš tridsať rokov, Neve. Ústa by zošpúlila do mačacieho zadku, ako to robieva, keď sa rozpráva so svojou jedinou sestrou.

Cíti sa mizerne, opatrne vstane z postele a v oblečení porozhadzovanom na podlahe začne hľadať nohavičky. Konečne zbadá nešťastnú osmičku - sú presne tam, kde ich zo seba zhodila.

Vtedy už váhala, či nerobí chybu. Bozkávanie – začali s ním, len čo vytiahli päty z baru – nesľubovalo žiadny veľký zážitok. Jazyk mal ako slimáka na steroidoch, ďobal jej do úst, ako keby v nich niečo hľadal.

Šmátra po podprsenke a vzápätí, len čo ju má na sebe, vezme zlatý hodvábny top, ktorý si kúpila špeciálne na túto noc. Pôvodne z neho bola nadšená, keďže zlacnel na polovicu, no neskôr pri nosení zistila, že pod pazuchami sa na ňom robia fľaky. Navyše ho ešte predtým obliala červeným vínom. Zvraští nos a top si prevlečie cez hlavu.

„Odchádzaš?“

Takmer vyskočí. Otočí sa, akosalenvolá leží na pokrkvanej posteli, opiera sa o bledé svalnaté paže.

„No, vieš... už musím ísť.“ Usmeje sa, ako keby si dali iba nezáväznú kávu, a nie upotenú, opitú trtkačku. „Ešte si...“ ukáže na dvere do kúpeľne a vzápätí sa v nich stratí, iba čo za sebou zavrie, keď ciká.

Narýchlo si opláchne ruky a radšej nepozrie do zrkadla, pretože by sa cítila ešte horšie. Zrejme je však rýchlejšia, ako si myslí, pretože keď sa o minútku vráti do izby, akosalenvolá sa nakláňa z postele a kontroluje vrecká na nohaviciach pohodených vedľa.

Prestane, zdvihne hlavu a rozpačito mykne plecom.

Pravda bolí. „Kurva, čo si si myslel?“ opýta sa. „Že som ti vzala poondiatu peňaženku?“

Na taký ostrý tón ju príliš bolí hlava. Ale je to furt lepšie, ako po ňom hodiť cestovnú kanvicu, čo by inak hrozilo.

„Nepoznáme sa, tak čo?“ odvrkne a vzdorovito zdvihne bradu.

„Nepoznáme, máš pravdu,“ zasyčí, vezme kabelku a prehodí si cez plecia kabát. Zrazu ju premkne pocit, že každý úkon trvá akosi dlho.

Spraví niekoľko krokov k dverám.

„Mimochodom, v posteli stojíš za hovno,“ povie a otvorí. „Šťastné a veselé, kretén.“

Najradšej by tresla dverami, no nanešťastie sú to jedny z tých, čo majú bezpečnostné pánty, pomaličky sa vracajú na miesto a zavrú sa s tichým povzdychom.

Na poslednú chvíľu cez ne prekĺzne rozhorčené krava.

Konečne stojí na ulici, kabát s falošnou kožušinou si pozapína až po krk. Stále to nepredýchala. Chvíľu zvažuje, že sa vráti a ešte raz mu to vytmaví.

Namiesto toho však odchádza; topánky na vysokom podpätku klopkajú na chodníku, lesklom po nedávnej prehánke. Má čo robiť, aby sa nezačala ľutovať; niekoľkokrát zažmurká, pokúša sa sústrediť, ktorým smerom pokračovať.

Neve má mizerný orientačný zmysel. Niekoľkí bývalí, a aj Lou svojho času, vyhlásili, že to azda ani nie je možné, vraj sa určite stráca a blúdi úmyselne. Ako keby človeku robilo dobre, keď sa ho zmocňuje strach, lebo nevie, kadiaľ ísť.

Na konci ulice zastane a rozmýšľa, kde zabočiť.

Na opačnej strane je akási fabrika, okolo ktorej stopercentne šli. Vyberie sa tým smerom a v duchu sa modlí, aby sa vynorila niekde v okolí Waterloo. Ak by sa jej podarilo prejsť cez rieku k Viktóriinmu nábrežiu, možno chytí nočný spoj.

Topánky jej odierajú päty, zuby drkocú v krutej zime. Akosalenvolá si pestuje módnu bradu, na krku ju ňou doškriabal ako strúhadlom na syr. Ošetrí si to krémom, inak bude vyzerať, že sa spálila. Lou si to zaručene všimne.

Cíti sa znova na sedemnásť, ibaže nesprávnym spôsobom.

Zabočí a pomaličky začína cítiť zvyčajné obavy, že zase raz ide presne opačným smerom, ako zamýšľala. Rozhodne sa však pokračovať a zanedlho sa ocitne na sľubne vyzerajúcej hlavnej ceste. Po oboch stranách sa vypínajú vysoké tehlové budovy, presklené vstupné dvere bez života, bicykle na prenájom odpočívajú v dlhom rade ako unavená črieda.

O chvíľu zbadá charakteristickú sklenenú kupolu budovy IMAX pri Waterloo, vydýchne úľavou a pred ústami sa jej v chladnom nočnom vzduchu spraví kučera pary.

Vďakabohu za tých niekoľko ďalších ľudí, či už sú to vyblýskaní navrátilci z večierkov, čo sa smejú a ziapu na celú ulicu, alebo neviditeľná armáda londýnskych robotníkov, ktorí sa so sklonenou hlavou a v lacných praktických bundách presúvajú z jednej práce do druhej.

Neve sa nebojí chodiť sama nočnými londýnskymi ulicami - rodičia by neboli nadšení -, ale teraz... zostala iba Lou a tá hádam už spí. Obeťou zločinu sa stala len raz, keď jej v podniku ukradli z kabelky mobil. Zlodej si však zrejme povedal, že taký starý krám nestojí za to, lebo neskôr ho vyhadzovač našiel v kaluži piva.

Pridá do kroku, ktovie, či sa Miri zajtra na tom zasmeje, alebo ju počastuje tým novým pohľadom, cez ktorý trošičku presvitá sklamanie.

Potrebuje si spomenúť, odkiaľ chodia autobusy do Kentish Townu. Vtom sa s nepríjemným pocitom v žalúdku rozpamätá, že ráno vybrala kľúče z kabelky, pretože sa jej v prednom vrecku vylialo pero. Má ich pred očami, zostali položené na veľkom kuchynskom stole. Rýchlo prehmatá vnútro kabelky, no už podľa dotyku vie, že tam nie sú. Zavrie oči a potichu zašomre: „Doriti, doriti, doriti.“

Lou si na nej zgustne. Zobudí celý dom.

Doslova počuje, ako s trpiteľskou tvárou prednáša: „Začni žiť ako človek.“

Neve žije so svojou sestrou, švagrom a ich dvoma deťmi, odkedy sa pred šiestimi týždňami rozišla s Danielom. Zdá sa to omnoho dlhšie.

Keby sa mohla vyspať v robote pod stolom, s radosťou by to spravila, lenže tak či onak potrebuje kľúč. A vonku je príliš chladno. Na druhej strane, kým príde domov, pomaly bude svitať. Sestra už možno bude hore s malou.

Neve rýchlejšie vykročí smerom k mostu Waterloo.

Milan Buno, literárny publicista

Hlboko v lese: https://www.bux.sk/knihy/394188-hlboko-v-lese.html 

Naše aktivity: 

- - Inzercia - -