Dnes je utorok, 25.september 2018, meniny má: Vladislav, Vladislava
Čas čítania
7 minutes
Zatiaľ prečítané

Miro Žbirka: Bez manželky by som bol často stratený

júl 23, 2018 - 15:09
Spevácka legenda Miro Žbirka je presne taký, ako ho poznáme z obrazoviek a koncertov. Bezprostredný, skromný, pohotový, vtipný a stále chlapčensky úprimný. A ako sám povedal, chce prinášať len pozitívne správy. Stretli sme sa s ním v Košiciach, kde uviedol kultový film Žltá ponorka. Zavítal sem aj s manželkou Kateřinou. Porozprával nám o najbližších plánoch, ale aj o svojich snoch a túžbach.

Keď sme sa stretli, práve hrali v rádiu vašu pieseň „Len s ňou“...

Napísal ju Jožko Urban, ktorý pochádzal z východného Slovenska  a žiaľ, už medzi nami nie je a populárnej hudbe veľmi chýba. Bol to skvelý poet a takýchto ľudí nepribúda. Pribudlo veľa textárov, ale nie v takej triede ako Jožko.

V Košiciach je škola pomenovaná po Jožkovi Urbanovi.

To som nevedel a je to pre mňa dobrá správa.

Vaše pesničky sú chronicky známe, mnohí majú medzi nimi svoje obľúbené. Napríklad pre nás s manželom je to pieseň „S tebou láska...“ Púšťame si ju na výročie svadby.

Túto pieseň som nikdy nehral na koncertoch a vždy ma teší, keď niekto na ňu takto pozitívne reaguje. Asi by sme sa ju už mali s kapelou konečne naučiť hrať a zaradiť ju do repertoáru.

Ešte kým ju zaradíte, budete mať veľké koncertné turné so symfonickým orchestrom pod názvom Symphonic 2018. Na čo sa môžeme tešiť ?

Budeme hrať s veľkým hudobným telesom, na čele s dirigentom Andrejom Kokošom. Chceme to robiť dobre, nie len preto, aby spevák s orchestrom pôsobil, že je za ním veľa muzikantov v oblekoch. Budú mať aj svoje pesničky a nič nie je prísnejšie, ako pohľad huslistu, keď spievate a on sleduje, či to ladí. Huslisti sú veľmi dobre počujúci ľudia. Keď robíme takéto koncerty, posúvame sa do vyššej kategórie. Koncerty na Slovensku budú len dva. V Žiline hráme 15. decembra a v Košiciach o tri dni neskôr. 

Budú to vianočné koncerty ?

Áno, na vianočné koncerty si musíte naštudovať skladby, ktoré celý rok nehráte. Text vianočnej skladby sa naučíte tesne pred vystúpením, zaspievate ho párkrát a zabudnete. Lebo Vianoce skončia a už ju nespievate, až o rok.

To je ešte ďaleko, na čom teraz pracujete ?

Dokončujem album Double, ktorý sme nahrávali v londýnskom štúdiu Abbey Road v Londýne a double sa nevolá náhodou. Má anglickú aj slovenskú verziu.

Nahrávanie v legendárnom londýnskom štúdiu Abbey Road vám už pred rokmi darovala manželka.

Je to tak a som veľmi rád. Ja som sa tam totiž v Londýne vždy chodil pozrieť a je to pre mňa významné miesto. Ale priznám sa, že mi nenapadlo, že tam budem raz nahrávať vlastné albumy. Ale mne viacero vecí nenapadlo.

Čo napríklad ?

Nenapadlo mi, že sa raz stretnem s Paulom McCartneym. Lenže moja manželka Katka je ten človek, ktorý ma posunie v rozhodujúcich momentoch. Povie, že všetko sa dá. Ona i viac komunikuje s ľuďmi a organizuje, ja sa tak viac môžem venovať hudbe.

Vy máte sny, a vaša manželka vám ich plní?

Ja sa už bojím čokoľvek povedať, lebo keby som nás dvoch označil za tandem, tak neviem čo by mi na to Katka povedala. Najprv som to vnímal ako niečo dočasné. Stalo sa to tak, že som išiel po Václavskom námestí a ktosi mi zavolal, či by som neprišiel zahrať v určitý deň a v určitú hodinu. A ja, samozrejme, ľuďom rád hovorím pozitívne veci, keď sa to dá a tak som súhlasil. A potom mi zavolal iný chlapík a ja som si neuvedomil, že hovorí o tom istom dni a tom istom čase ale v úplne inom meste – bola to Ostrava. A prisľúbil som sa i jemu. A to bol úplný koniec môjho manažovania, lebo takýchto trapasov sa mi stalo niekoľko. Aby som to vystúpenie stihol, musel som letieť súkromným lietadlom z Ostravy do Prahy. Bol som síce prvý v šatni, ale za veľa peňazí. (smiech). Potom sa už toho chopila Katka, aby som nerobil takéto chyby. 

S manželkou Katkou, ako manažérkou, ste teda spokojný?

Áno, ja som už manažovanie samého seba nezvládal. Keď myslíte na to, aký ma byť text, akordy a do toho vám niekto zavolá, tak urobíte zlé rozhodnutie. Ale nechcem sa tu hrať na nejakého strašne vyťaženého človeka.

A ako sa majú deti ? Idú vo vašich šľapajach?

Strašíte ma. Môj syn vyštudoval film a je na najvyššom „leveli“, čo v Británii mohol dosiahnuť, ale kedykoľvek ho vidím, má gitaru v ruke. Ja stále čakám, kedy začne točiť filmy. Ešteže točí moje klipy. Naposledy klip k pesničke „Dievča, na lásku nemám čas.“ David hrá v britskej kapele a preto vravím, že ma strašíte, lebo zatiaľ to vyzerá, že bude bubnovať v kapele a skladať piesne. Takže trochu ide v mojich šľapajach, ale ja si to až tak veľmi neželám.

Prečo ?

Lebo neexistuje neistejší džob ako je pop music. Prirovnal by som to k futbalovému trénerovi, ktorý je chvíľu na výslní a potom jeho tím prehrá párkrát po sebe a život je znova iný. A tak by som odporúčal mojim deťom niečo stabilnejšie.

Ale vy sám ste príkladom toho, že pop music sa dá robiť roky a dobre.

Ja som zázrakom prežil. V roku 1977, keď sme hrali s Modusom mi ani nenapadlo, že sa s vami budem rozprávať v roku 2018 o svojom novom albume. Ale to bola iná situácia. Mali sme ďaleko menšiu konkurenciu , lenže dnes je svet otvorený a všetko sa rýchlo mení. 

A dcéra ?

Tá je odolnejšia. Spieva len vtedy, keď ju o to požiadam. Ona ladí a v speve sa mi páčia aj speváci, ktorí sú amatéri, lebo sú občas úprimnejší, i keď nie sú technicky dokonalí. Dcéru pozvem na koncert, keď nemôže speváčka Martha, ktorá s nami spieva pieseň Čo bolí, to prebolí a túto pieseň ľudia na vystúpeniach očakávajú. Vtedy zavolám Lindu a ona ju tým úprimným spôsobom zaspieva. Je takým zástupcom z ľudu.

Rád spievate duety so speváčkami. Marika Gombitová je už taká klasika, ale čo ostatné? S kým by ste si chceli zaspievať?

Marika má špeciálne miesto, to je logické. Máme spoločnú históriu so skupinou Modus aj prvé spoločné zásadné nahrávky. Urobil som duety aj s mnohými inými speváčkami a nejako mi to zostalo. Pretože keď budete spievať s nejakým chlapcom, tak to už nie je duet. To je skupina. Pravidelne mi prichádzajú na um duety, keď pripravujem nový album. Je len otázka s kým. Často som sa spájal so speváčkami, ktoré iba začínali. Teraz mám tiež jeden duet, ktorý dokončujeme v Abbey Road, ale ešte to nie je definitívne. Speváčka, ktorú som si vytipoval, musí súhlasiť. Až potom vám poviem meno.

Ste kozmopolitný, mestský človek. Často ste v Londýne, v Prahe. Prečo máte rád práve mestá ?

Tak toto je dobrá otázka a dostal som ju prvýkrát. Keď sú ľudia starší, ťahá ich tam, kde je pokoj. Ale ja stále zostávam mestským človekom. Je to asi tým, že už v detstve som býval na Gunduličovej ulici v Bratislave, ktorá bola rafinovaná, a my sme jej hovorili tichá. To je také zvláštne miesto, že síce je v centre mesta, ale zároveň je to v mestských zákutiach. Odtiaľ som chodil do kina, do školy, a mesto mám jednoducho v sebe. Vôbec mi neprekáža. Bývali sme aj na Račianskej a mali sme okná na rušnú ulicu. Chodili tam električky, autá a ja som pritom mohol spať a doteraz mi to neprekáža.

Mesto je vašou inšpiráciou?

Absolútne. Lebo kde nič nie je, tam vám ani nič nemôže napadnúť, pokiaľ nie ste Ludwig van Beethoven, ktorý to mal v sebe a nikoho nepotreboval. Ale bavme sa reálne. Je dobré byť v prostredí, kde môžete niekoho stretnúť. Keď ste v meste, tak sa stačí prejsť a vnímate signály, ktoré si ľudia odovzdávajú. V meste sa vždy niečo deje. Tobôž v Londýne, to je plné ideí najmä v oblasti, v ktorej pôsobím. Keď sa vyberiete niekam na samotu, tak musíte byť presvedčený, že chcete napísať niečo ako Vojnu a mier, na čo sa potrebujete pekelne sústrediť. Máte to v hlave a nepotrebujete nič, len to dať na papier. Ale ten, kto vníma podnety z toho, čo sa deje, preňho je mesto úžasná vec. Nedovolí vám ustrnúť. Pre mňa je dokonca Praha malé mesto oproti Londýnu, nemôže ma neurotizovať.

A čo turisti ?

To je ďalšia vec. Niekomu prekážajú, ale mne to pripadá zaujímavé. Ja by som bol najradšej, keby som videl Bratislavu plnú turistov. Prinášajú vám úplne iný pohľad na svet.

Takže, nebudem sa pýtať na relax v lone prírody?

Nebývam úplne v hlučnom prostredí, a zažil som už aj absolútny pokoj a ticho. V detstve som zažil Krupinu a štyri kilometre od nej boli Dolné Kopanice a ja som tam chodil do školy. Viem, čo je to absolútna samota, bez elektriny, a prežil som tam pol roka. Poznám aj túto stránku života a so skupinou som precestoval celé Česko aj Slovensko.

Ešte hrávate futbal za herecké tímy ako je Amfora ?

Futbal ma stále baví, pretože pri ňom úplne zabudnem na všetko, čo sa týka muziky. Za Amforu som však už asi rok nehral. Keď ma oslovia, musím vstávať v nedeľu skoro ráno, lebo treba dakde cestovať. A môj posledný zážitok bol taký, že som spal len asi tri hodiny a zrazu ma tréner z nepochopiteľných dôvodov postavil. Hneď ku mne priletela lopta, ja som ju zo zúfalstva odkopol a ona padáčikom doletela do brány. Takže môj posledný zážitok je skvelý. A boli tam i takí uznávaní hráči ako Vízek a potľapkávali ma po pleci so slovami: „Ty máš ale periférní videní!“ Tento pocit si nechcem skaziť, že nastúpim a už sa to znova nepodarí.. (smiech).Takže mám v Amfore veľmi dobré meno. Som exkluzívny hráč a vtedy som to doviedol do maxima, lebo som sa hneď nechal vystriedať. Takže i produktivita bola úžasná. Bol som totiž len minútu na ihrisku. Futbal je môj obľúbený šport, ale asi má Milan Lasica a ostatní pravdu v tom, že golf je od istej chvíle bezpečnejší.

Naše aktivity: 

- - Inzercia - -