Dnes je štvrtok, 20.september 2018, meniny má: Ľuboslav, Ľuboslava
Čas čítania
10 minutes
Zatiaľ prečítané

Juraj Kukura: Sám seba dobre nepoznám. Vďakabohu!

august 07, 2018 - 15:48
JURAJ KUKURA je nepredvídateľný muž, čo novinárovi sľubuje výborného partnera na rozhovor. Rozosmeje, šokuje, rozkričí sa a na pár sekúnd aj znežnie. A bez váhania otvorí aj tému, ktorá ho najviac škrie.

V rámci Muzikálového festivalu venovanému pamiatke Jozefa Bednárika ste sa minulý rok stali laureátom ceny Brusnianska brusnica udelenej za významný kultúrny prínos...

Bolo to pre mňa veľmi príjemné prekvapenie a vážim si toto ocenenie. Nikdy v živote sa mi nedostalo toľko rešpektu, ako sa mi dostalo práve v Brusne, a to už som dostal niekoľko cien. Veľmi lialo, no keď som vyšiel na pódium prevziať cenu za divadlo Aréna, prestalo pršať. Potom sa znova rozpršalo. A keď som si šiel prevziať cenu pre mňa, opäť prestalo pršať. Čakal som, čo sa bude diať, keď príde riaditeľ Slovenského národného divadla pán Chudovský. Pršalo (smiech). Je skvelé, že sa takéto podujatie u nás organizuje, pretože to pomáha nám všetkým vymazať zo slovníka vetu – ak niekto zomrie na Slovensku, tak zomrie navždy. Keď sa pozriete dozadu, zistíte, ako málo si ceníme ľudí, ktorí pre tento národ niečo urobili. Z akýchkoľvek dôvodov, niekedy aj preto, že sa bojíme, že boli väčší ako sme my sami. No, tak to nie je. Nemusíme sa toho báť, tak isto ako sa nemusíme báť toho, čo sa v histórii nášho národa stalo negatívne a nedobré. Naopak, musíme sa z toho učiť.

Ľudia vstupujú do našich životov, aby v nás nechali určitú stopu, aby nás niečo naučili, čo priniesol vám pán Bednárik do života?

Na Jožka Bednárika sa pozerám trochu inými očami. Chodili sme spolu na Vysokú školu múzických umení, on bol o ročník vyššie ako ja. Študoval herectvo, boli sme vlastne konkurenti (smiech). Vidíte? Až teraz mi to zišlo na um, možno preto sa dal na réžiu... Bolo to veľmi krásne obdobie nášho života. Pamätám si ho ako človeka, ktorý na rozdiel od nás všetkých veľa cestoval. Sadol na vlak a odišiel, napríklad do Vladivostoku. Pýtali sme sa – čo tam budeš robiť? Odpovedal – idem sa pozrieť na divadlo. Jožko bol človek, čo neustále cestoval, vzdelával sa, chodil a pozeral sa, ako sa robí divadlo vo svete. V tom nám musí byť príkladom, musíme sa aj my naučiť nedívať sa od nás na svet, ale zo sveta na nás. On je posolstvom sám o sebe. Pokúšal sa veci robiť tak, ako sa robia vo svete, prispôsobiť tomu svoju tvorbu a vyrovnať sa svetovej.

Vzťah medzi vami sa dá definovať ako priateľstvo?

Určite nie. On nepil pivo (smiech).

Juraj Kukura s Jozefom Bednárikom boli spolužiaci. Každý iný, ale obaja sa chceli svojou tvorbou vyrovnať svetu

Keď vám udeľujú ocenenie za mimoriadny prínos či celoživotnú tvorbu, pár ich už máte, zvyknete v duchu bilancovať?

Ja budem bilancovať až v hrobe. Teraz sa ešte pozerám dopredu.

Z toho vyplýva, že ste človek zajtrajška.

Ťažko povedať, veľa toho o sebe neviem. Ja si myslím, že možno vy viete toho viac o mne ako ja sám. A to je dobre, že sám seba veľmi dobre nepoznám.

To si nemyslím, ja vo vašom prípade môžem ovládať iba faktografiu, ale v skutočnosti vás, ako bytosť, nepoznám.

Verte mi, že ani ja sám seba.

A toto hovoríte po sedemdesiatich rokoch, čo žijete sám so sebou?

Áno a zaplať pánboh za to (smiech). To by bola strašná depresia, keby som sa spoznal.

Takže vy ste vlastne človek, ktorý denne prekvapuje asi aj svoju manželku a v prvom rade sám seba.

Odkiaľ to viete? Ona vám to povedala? Pretože si myslím, že práve moja manželka ma, na rozdiel odo mňa, pozná. Až príliš dobre.

Ste predstaviteľom silnej generácie hercov, ktorá mala spolupatričnosť, akéhosi spoločného menovateľa. Má to aj súčasná mladá herecká generácia? Ak áno, viete toho menovateľa pomenovať?

Považujem za veľký problém, že mladých hercov nespája generačný duch – tak ako napríklad zakladajúcu generáciu SND, generáciu Divadla na Korze a ďalšie, ktoré vytvorili zásadné éry slovenského divadelníctva... Obávam sa, že v tomto prípade sa žiadna podobná éra nevytvorí. Súčasná generácia sa herectvom živí, ale pri všetkom nespornom talente a výborných hereckých výkonoch nemá generačné poslanie. Keby ho mala, určite – ako ich poznám – by sa práve táto generácia postavila proti názorom, ktoré sa objavili v Činohre SND v spojitosti s mojím obsadením do titulnej úlohy v Richardovi III. Veď napokon, všetci vedia, že práve Divadlo Aréna, v ktorom mnohí z mladých začínali, je generačná spojka, ktorá ich spája a bude spájať.

Nadviazala by som ešte jednou otázkou na herecké priateľstvo. Jedni hovoria, že existuje, druhí, že herec si v brandži nájde priateľa ťažko. 

Priateľstvo s brandžou nemá nič spoločné. Neplietol by som to. Nedávno sa ma pýtali na jednom fóre, čo to znamená úspech. Úspech podľa mňa je, keď má človek rodinu a priateľov. A najmä, keď má rodinu, ktorá mu je tiež priateľom. A to druhé je, keď má prácu, ktorá mu dáva zmysel. Keď človek chodí rád do práce a nielen kvôli peniazom, ale preto, že ho to napĺňa a dáva mu zmysel to, čo v nej vykonal a vytvoril. A pri tomto pocite dobre funguje aj rodina, vtedy je človek aj zdravší a vtedy má aj viac priateľov.

Keď už je reč o úspechu. Viem, že ste perfekcionista, prísny na seba aj na ostatných, ale tak to koniec-koncov má byť. No buďte chvíľu sám k sebe zhovievavý a skúste mi povedať, v čom by ste ocenili sám seba?

Často o Aréne počúvam, že je iná a že sa do nej chodí na iné divadlo. Dokonca nás upodozrievajú z toho, že chceme byť lepší ako Slovenské národné divadlo. To sa po prvé nedá a po druhé našou úlohou predsa je byť inými. Úlohou umenia predsa je spochybňovať všetko, čo platí. A keď v SND robia dobré divadlo, našou úlohou je spochybniť to. Ak je pravda, že Divadlo Aréna je nejakým spôsobom dobre vedené, a ak som ja niečo skutočne dokázal, tak je to tím Arény. Viete, hral som v najväčších nemeckých divadelných domoch v Hamburgu, Mníchove, no taký tím, aký máme my, nebol nikde. V tomto tíme každý robí to, čo vie robiť, dáva mu to zmysel, a to je môj úspech. Sú tu ľudia, ktorým som dokázal vdýchnuť to, že vo svojej práci našli zmysel. To je môj najväčší úspech. 

V lete sú takzvané divadelné prázdniny, ale pre riaditeľa divadla asi nie...

V Aréne nemáme prázdniny, pretože celé leto robíme Detskú univerzitu. Keď majú ostatné divadlá dvere zavreté, u nás sa plným prúdom venujeme mladej generácii a mladým ľuďom, ktorí chcú v živote dosiahnuť viac ako ostatní a radi využijú príležitosť vzdelávať sa. Keď prídu do školy v septembri, sú o krok vpredu. Prednášajú tí najlepší docenti a profesori, pri mojej všeobecne známej, zatracovanej i obdivovanej neskromnosti môžem povedať len toľko, že si myslím, že sme skutočne jediná detská univerzita na svete na doskách, čo znamenajú svet. Profesori u nás prvýkrát prednášajú v divadle, na javisku a myslím, že sú z toho slabí v kolenách. Deti absolvujú rôzne workshopy, chodia do parlamentu, Národnej banky. Aj Slovenská filharmónia sa vracia skôr z dovolenky, aby im hrala a učila ich. Dokonca aj mne sa v tejto univerzite splnil veľký sen. Chcete vedieť, aký?

Samozrejme.

Hrala nám Slovenská filharmónia a dirigent vysvetľoval, prečo jeden zvuk s druhým súzvučí. Spýtal som sa, či by mi splnil veľký sen. Súhlasil a tak som požiadal, či by Slovenská filharmónia pre mňa mohla zahrať falošne. Dirigent sa na mňa chvíľu pozeral, potom rozdelil party a filharmónia hrala nádherne falošne... To si neviete predstaviť! Užívali si to tak, ako ešte nikdy. A to je opäť čaro toho, byť iný – inak myslieť a nebáť sa porušiť pravidlá a tým priniesť zážitok – nový, nečakaný a iný ako všetko ostatné. Doteraz hudobníkov o to nikto nepožiadal, no bol to úžasný, neopakovateľný moment, nielen pre mňa, ale aj pre nich. Práve preto, že to bolo zrazu úplne iné. V rámci Detskej univerzity Komenského nie sme tak jednoznačne orientovaní na vedu, spájame ju s umením. Napĺňame to, čo sa napĺňať má a našou tvorbou to spochybňujeme presne tak, ako to robí veda. Veci, ktoré sú jasné, spochybní, skúma a príde na niečo nové. To je jej podstata. Ako môj múdry syn hovorí – aj Einstein má dovtedy pravdu, kým sa mu nedokáže, že ju nemá.

Pri projekte Detskej univerzity asi myslíte na svojho syna nepretržite, na poli vedy toho dokázal veľa a vy možno aj týmto malým krokom vychovávate ďalšiu generáciu vedcov.

Je pravda, že Filip toho dokázal veľmi veľa. Nedávno získal Blavatnikovu cenu, najvyššie možné ocenenie v Anglicku, udeľované medzi najväčšími vedcami Anglicka. Zrejme dokázal veci, ktoré my nedokážeme ani pochopiť ani doceniť. No môžem vás ubezpečiť, že ja na tom nemám žiaden podiel. Môj podiel je jediný – že sa mi ho nepodarilo pokaziť.

Ako často sa vám darí vídať sa?

No a toto je kameň úrazu. Všetci mi hovoria – iste si na neho pyšný... No áno, ale v nedeľu k nám na rezeň nepríde. O toto sme ukrátení. Kým iné deti prídu na rodinný obed, on prednáša v Singapure či v New Yorku... Stále sedí v lietadle, sústavne cestuje. Tak ako ja, aby som mohol robiť divadlo, aj on naháňa peniaze, aby mohlo u neho pätnásť doktorandov robiť výskum a aby im zabezpečil živobytie. Nevídame sa často, no veľmi často si voláme. O pár dní sa uvidíme v Oxforde a potom spolu vycestujeme do Londýna.

Na syna Filipa, významného vedca, je otec hrdý. Za jeho úspechom sú aj dôležité ženy, mama a manželka

Divadlo Aréna nemá prázdniny, celé leto beží Detská univerzita.. a je nabité

V septembri sa v kultúre všetko rozbieha nanovo, aj v Divadle Aréna štartuje nová sezóna. Čo so sebou prinesie?

Máme pripravené zaujímavé tituly, na ktorých pracujú výborní ľudia so zaujímavými koncepciami. Aréna je známa tým, že nemá žiaden dramaturgický plán. Som veľký nepriateľ dramaturgických plánov, pretože si myslím, že sú zastaralé. To je to isté ako pevná linka. Je dobrá len na to, aby ste vďaka nej zistili, kam ste položili mobil. Svet sa zmenil. Len sa pozrite, ako sa zmenil svet odkedy je, napríklad, pri moci Trump. Robiť tri roky dopredu dramaturgický plán je nezmysel, nemôžete hrať to, čo nie je aktuálne. Divadlo nemôžete robiť len preto, aby doň večer prišli ľudia. Aj keby som vám vymenoval tituly, ktoré pripravujeme, nič vám to nepovie, pretože nebudete vedieť, ako budú urobené. To je rozhodujúce.

Váš Občiansky cyklus má celospoločenský dopad, každé uvedené predstavenie prišlo v správny čas.

Divadlo musí mať zmysel a vy musíte mať dôvod, prečo ho robíte. Zaznamenávať ním istým spôsobom aktuálnu dobu. No a kľúčové je, že vieme, prečo to robíme. To nie je náhoda. Nerobíme to preto, aby sme večer mali čo hrať, ale preto, že žijeme tu a v tomto čase.

Na pôde Arény som videla mnohé predstavenia, najviac ma však zasiahol Komunizmus. Viem, že je to ťažké, ale ktoré z nich vy považujete za svoju životnú výpoveď exilanta, muža, herca, otca, majiteľa súkromných démonov?

Povedali ste to krásne o tých démonoch (smiech). A vy určite viete, akých démonov mám, keď sa na to pýtate.

Tuším, ale odpoveď predsa radšej nechám na vás.

(smiech) Neviem vám odpovedať a už vôbec vám neviem odpovedať jednoznačne. Keď som nemohol za minulého režimu hrať, živil ma Petr Weigl. Dával mi roly vo filmoch financovaných zo zahraničia, ktoré sa tu nikdy neobjavili. Potom som začal nakrúcať vonku, a keď som mal za sebou zahraničnú činnosť, prišiel príkaz, aby som hral. Nemohol som hrať v televízii a aby mi dali jasne najavo, o čo ide, a kam podľa nich patrím, viete, akú divadelnú úlohu mi dali? Hral som metronóm.

To sa dá, hrať metronóm?

Všetci herci hrali, len ja som tikal (smiech). Keď hovorili pokojne, tikal som s menšou frekvenciou a keď sa hádali, tikal som hlasnejšie a rýchlejšie. To bolo najväčšie poníženie, aké sa mi v tom čase dalo urobiť. Ale toto je jeden pohľad. Minule som bol na rozlúčke môjho kamaráta, prišiel za mnou istý muž a hovorí mi – pán Kukura, mám na vás veľkú prosbu. Nevedeli by ste mi zohnať prepis tej inscenácie, kde ste hrali metronóm? To bolo také fantastické, na to nikdy v živote nezabudnem! (smiech) Toto sú veci, ktoré pre mňa ako herca niečo znamenajú. Ale aby som to vyhodnotil ja? Najstrašnejšie je, keď začne herec sám seba hodnotiť. A ešte horšie, než to najstrašnejšie je, keď si myslí, že je dobrý.

Prečo?

Pretože zabúda, že všetko je postavené na neistote. Len vtedy môžete niečo urobiť a dokázať, keď si myslíte, že to neviete a pustíte sa do boja. Bez neistoty nedokážete nič. Naša úloha, úloha hercov, je spochybniť spoločenské konvencie. Spochybniť to, čo platí a spochybniť právo na pravdu. Práve v tom vidím aj najväčší problém na Slovensku. Veľa ľudí si myslí, že demokracia je to, čo si myslia oni. Ale to je veľký omyl. Nevedia, že to, čo si myslia, je len ich názor, len slovo do diskusie. Nie demokracia, ani právo na pravdu.

Počas svojho života ste už poskytli desiatky rozhovorov, takže položiť vám originálnu otázku je pre novinára ťažké. Skúsme teda poslednú tému zvoliť podľa toho, čo vás páli a možno by ste o tom chceli hovoriť.

Tému, ktorú teraz otvorím, otváram veľmi nerád. Nie je to také jednoduché prísť o všetko, čo mi vzali. Ale že som prišiel v Prahe o byt, ktorý som si vybudoval na Kampe pri Werichovi, Trnkovi a vedľa môjho kamaráta Vinklářa... V mieste, kde som mal svojho starožitníka, kam som chodil na pivo, kde som ráno vstal a keď snežilo, bol som prvý, kto prešiel po Karlovom moste, kto na ňom v snehu zanechal stopy... Prišiel jeden človek, ktorého radšej nebudem menovať, a z bytu ma dostal takým podlým spôsobom... Nechal si všetko, čo som vybudoval a nechať si to chce aj naďalej.

Máte pocit, že so spomínaným pražským bytom ste prišli aj o kus identity?

Identity nie, ale o kus domova áno. Nie je to ani tak otázka odpúšťania a neodpúšťania, skôr nerozumiem, ako je to vôbec možné. V dnešnej dobe... Prišiel som tak o kus môjho života, ktorý mi už nik nevráti.

Foto: Ivan Medveď, Ramon Leško, sita a archív

Naše aktivity: 

- - Inzercia - -