Dnes je štvrtok, 20.september 2018, meniny má: Ľuboslav, Ľuboslava
Čas čítania
2 minutes
Zatiaľ prečítané

Príbeh Zoji: „Išla som za ním, aby podpísal rozvodové papiere. No stala sa vec, s ktorou som nepočítala.“

august 10, 2018 - 14:54
Čo je vám súdené, tomu sa nevyhnete. Presne to si vravím, keď pozerám na manžela Igora, ako sa hrá s našou dcérkou. Avšak, ešte donedávna bola takáto rodinná idylka skôr sci-fi.

S Igorom sa poznáme prakticky od detstva. Až do mojej dvadsiatky sme sa viac-menej obchádzali a nič nenasvedčovalo tomu, že raz budeme tvoriť pár. Dedinská zábava pri príležitosti oslavy konca leta všetko zmenila. Od tohto dňa sme ďalších šesť rokov tvorili azda najzamilovanejší pár v okolí.

Naše šťastie malo byť požehnané narodením spoločného potomka. Žiaľ, o dieťa som v druhom trimestri tehotenstva prišla. Z nemocnice som sa vrátila ako vymenená.

Nič ma nebavilo, uzatvorila som sa do seba, mala som pocit, že nemám dôvod žiť. Tá letargia bola príšerná. Zabúdala som, že mám milujúceho manžela, rodičov, priateľky. Neustále som sa obviňovala a vyčítala si, že ak by som sa viac šetrila, oddychovala, lepšie sa stravovala a cvičila, dieťatko by bolo silnejšie a mohlo prežiť.

Moje trápenie sa citeľne dotýkalo aj Igora. Nevadilo mi, keď zrazu trávil každý večer v pohostinstve a ja som ostávala doma. Mala som kľud na svoje myšlienky a nemusela čeliť jeho vyčítavým otázkam, kam to celé mienim nechať zájsť.

Mal pravdu. Tento psychický stav bol dlhodobo neudržateľný a preto som konala. No zrejme inak, než by väčšina z vás čakala. Na prekvapenie mnohých som sa presťahovala do Prahy, našla si prácu a rozhodla sa začať od nuly. Igor mi nebránil. Za posledné mesiace ma mal plné zuby a ustavične sme sa hádali. Náš vzťah šiel do stratena. Napriek veľkej láske, ktorá nás až do osudného potratu spájala, sme tento životný údel nedokázali prekonať. Každý sme preto šli vlastnou cestou. To znamenalo, že po čase som prestala odmietať pozvania na rande a skutočne si našla nového priateľa.

Nebudem vás nudiť detailmi o tom, ako som cítila doposiaľ nepoznané, zaľúbila sa a po pár mesiacoch prijala jeho žiadosť o ruku. Malo to však jeden háčik. Prsteň na mojej ruke. Jeden víkend som sa vybrala do rodnej dediny za svojím, ešte stále manželom, dohodnúť rozvodové záležitosti.

Na moje počudovanie sa toho v Igorovom živote veľa zmenilo. Vyzeral výborne, otvoril si kvetinárstvo, schudol niekoľko kilogramov a prerobil polorozpadnutý dom. Takýto akčný veru počas nášho vzťahu nebýval. Podpichla som ho otázkou, či je v jeho živote nová žena. Odpovedal, že nie. Že som stále tou jedinou a nikdy sa to nezmení. To, čo sa dialo potom, nemá racionálne vysvetlenie. I keď som mala nový vzťah a zásnuby za sebou, S Igorom sme sa milovali. To jedno jediné popoludnie obrátilo môj život naruby. Nielenže som sa do Prahy vrátila už len pre zbytok vecí, ale dnes v rukách držím naše vytúžené dievčatko. Konečne viem, že s Igorom k sebe patríme. Viem, že nám bolo súdené stretnúť sa zas po rokoch a ostať spolu. Vtedy na to nebol ten správny čas ...

Čitateľka Zoja

Naše aktivity: 

- - Inzercia - -