Dnes je nedeľa, 23.september 2018, meniny má: Zdenka
Čas čítania
11 minutes
Zatiaľ prečítané

Renáta Názlerová: Chlapi sú korením života ženy

august 17, 2018 - 09:36
Spisovateľka a moderátorka RENÁTA NÁZLEROVÁ je príjemná partnerka na rozhovor. Úprimná, vyrovnaná, usmiata, v mnohom inšpiratívna žena, ktorá už o pár dní rozšíri rady päťdesiatnikov. Čo chce ešte do magickej päťdesiatky stihnúť, prečo chcela byť vojačkou a prečo nedá dopustiť na chlapov?

Je zvláštne, keď sa novinár rozpráva s novinárom. Keď ste na strane respondenta, veľmi musíte potláčať svoje ego?

Vnímam to ako peknú spolupatričnosť. Chápem, na oboch stranách je určitá predstava, ako by rozhovor mal vyzerať, no myslím si, že každý z nás prináša do určitého projektu autenticitu, a tá môže byť obohacujúca. Môj pohľad na formu a obsah nemusí byť nutne ten najlepší, akýkoľvek iný môže byť oveľa lepší. Čo ma však vždy úprimne prekvapí, že niekto so mnou vôbec rozhovor robiť chce. Naozaj si nepripadám ako človek, ktorý je niečím zaujímavý. Naopak, myslím, že je veľmi veľa ľudí, ktorí sú oveľa významnejší, spravili a dosiahli toho viac ako ja. Prinášajú spoločnosti prospech a ja váham, či nelížem smotanu za niekoho, kto by si to zaslúžil oveľa viac.

Vidíte, ja si naopak myslím, že máte čo povedať.

To je otázka názoru. A verte mi, stretávam sa s rôznymi názormi na seba (smiech). Niekomu „režem“, niekomu nie, ale to je prirodzené.

Vždy som mala pocit, že ľudia sa s vami radi stotožňujú. Žena s kilami navyše je uveriteľnejšia, akoby ľudskejšia... A možno je to aj vďaka účinkovaniu v Súdnej sieni, majú pocit, že by ste sa pobili aj za ich pravdu.

Áno, nájdu sa aj takí. Je pekné, keď dokážeme iným ľuďom, a to hovorím vo všeobecnosti, prinášať impulzy, podnety, dávať im možnosť rásť, posúvať sa v živote. A je jedno ktorým smerom, hlavne nestáť na mieste. Stereotyp a nuda veľmi ubíjajú, a to nielen človeka ako takého, ale aj vzťahy či radosť zo života.

nazlerova004.jpg

Foto: 
arc R.N.

Keby ste mali samu seba zaradiť, označili by ste sa za živelný typ?

To je ťažká otázka. Myslím, že som dosť temperamentná, hoci mnohí, najmä tí, ktorí ma nepoznajú, si to o mne nemyslia. Môj temperament je práve v intenzite prežívania. Keď ma niečo chytí za srdce, tak naozaj veľmi. Keď sa smejem, veľmi sa smejem, keď smútim, veľmi smútim a keď sa radujem, tak ide o obrovskú radosť. Keby sme si predstavili pomyselnú stredovú os, moje emócie okolo nej lietajú v pomerne značných amplitúdach. Z toho pohľadu vo mne určitý živel je, na druhej strane je vo mne silná rozvaha a schopnosť kontrolovať sa a prinášať istým spôsobom upokojenie do vyhrotených a krízových situácií. To je danosť, ktorú nemá hocikto a ja som na ňu hrdá.

Asi aj preto ste sa rozhodli urobiť si kurz mediátora. Stíhate sa venovať mediácii?

Stíham ako stíham. Čas je pre mňa naozaj vzácny, preto, čo sa mediácie týka, beriem len také prípady, ktoré ma istým spôsobom zaujmú. A potom všetky tie, kde ide o deti. Také prípady nikdy neodmietam, deti potrebujú našu pomoc a ochranu. Mediácii som sa začala venovať preto, aby som mohla pomáhať. Zmysluplne.

Máte pocit, že všetko, čo ste doposiaľ prežili, ste si vychutnali naplno?

Dalo by sa to tak povedať, no dodávam, že vo svojom živote som si veľa vecí vydrela. A áno, keď už do niečoho idem, tak do toho idem naplno, nech to stojí za to.

Hovoríte o drine, nastali aj situácie, pri ktorých ste nemali chuť drieť a naopak, mali ste chuť to vzdať?

Nikdy nič nevzdám skôr, než vnútorne nenadobudnem pocit, že som urobila všetko pre to, aby som to docielila. Ale áno, sú v živote situácie, keď človek nemôže mať všetko, nemôže zmeniť všetko, čo by chcel. Vtedy je na mieste s pokorou prijať to, čo sa nám stane. Nemalo by nás to poznačiť, práve naopak, mali by sme to prijať ako fakt a ísť ďalej.

Nie je tajomstvo, že vás čaká jubileum, čo by ste chceli ešte stihnúť do magickej päťdesiatky?

Vždy som chcela vyskúšať, aké je to mať dlhé vlasy, takže pred mojou päťdesiatkou si prvý a možno aj posledný raz nechám svoje vlasy predĺžiť. Len aby som vedela, aké to je. Výraznejšie schudnúť sa mi už asi nepodarí, omladnúť tiež nie, tak vyskúšam aspoň toto malé spestrenie.

nazlerova003.jpg

Foto: 
arc R.N.

To stačí? Priznám sa, čakala som trošku dlhší zoznam...

Je tam toho viac, ale nebudem vám hovoriť všetko. No prezradím aspoň to, že do päťdesiatky musím ešte dopísať ďalšiu knihu. Venuje sa téme žien, ktoré nie sú ideálne krásne, najmä z pohľadu dnešných atribútov. Vybrala som si tému, ktorá mi je veľmi blízka, snažím sa poukázať na to, že krása je viac o pôvabe než o mierach.

Do akej miery to bude aj vaša osobná výpoveď?

Vždy je to osobná výpoveď. Som toho názoru, že pokiaľ človek nepíše sci-fi, vždy si do kníh premieta to, čo videl, čo si vypočul a pretaví do nich aj osobné skúsenosti. Pochopiteľne, budú tam aj nejaké veselé historky z môjho života.

Niečo mi hovorí, že ich nemáte málo...

Pri mojom zmysle pre humor veru nemám. Mám v sebe zakódovanú túžbu po optimistickom pohľade na život.

Čo si budeme nahovárať, s túžbou a zmyslom pre humor sa lepšie zvládajú aj kilá navyše, však?

Presne tak, nadhľad a schopnosť urobiť si žart aj sama zo seba je oslobodzujúca a potrebná. Niektoré ženy na to prídu skôr, niektoré neskôr, niektoré nikdy. Ja to vďakabohu mám a som spokojná.

Aký najkrajší kompliment ste na svoju adresu dostali?

Do štyridsiatky mi skoro nikto nepovedal, že som príťažlivá žena a po štyridsiatke už počúvam, že som nielen príťažlivá, ale aj sexi (smiech). Neviem, čo sa to deje. Toto sú milé lichôtky a komplimenty. Samozrejme, tie najkrajšie sú od mojich dvoch mužov. Napríklad, keď mi syn ešte ako malý chlapec povedal, že som princezná, alebo keď mi oznámil, že sa chce so mnou oženiť. Krásne je, keď si od manžela po toľkých spoločne prežitých rokoch vypočujem, že si nemohol vybrať lepšie... A potom prichádzajú samovoľné reakcie okolia, ktoré sú typu – jéj, vy ste v skutočnosti taká pekná, alebo už som počula aj – vy sa tak podobáte na tú z televízie, ale ste oveľa krajšia (smiech).

nazlerova001.jpg

Foto: 
arc R.N.

Žena po takzvaných nultých vekových míľnikoch prechádza mnohými mentálnymi zmenami. V čom ste boli iná v tridsiatke či štyridsiatke, než ste teraz?

Práve nedávno som sa nad tým zamýšľala, čo z mojej mladej verzie mi zostalo dodnes. Pýtala som sa na to aj manžela a on mi povedal, že ja sa vlastne vôbec nemením. Odpovedala som mu na to, že je večný optimista (smiech). No je fakt, že ak mi naozaj niečo zostalo, tak je to radosť z vtipu. Milujem svoj humor, hoci stáva sa, že mu občas iní nerozumejú, no tým sa nezaťažujem (smiech). Žartujem pri každej možnej príležitosti, túto vlastnosť som vždy mala a dúfam, že ju budem mať do konca života. Zároveň si myslím, že som bola vždy, teda aj v mladosti, relatívne pohotová aj v chápaní iných, v empatii. Môj otec, ktorý bol horár a včelár, mi raz pri vytáčaní medu povedal – Renede, ty máš jednu obrovskú výhodu, dokážeš krásne komunikovať s ľuďmi. Pamätám si, že som vtedy mala desať rokov, bola som ešte len dieťa a myslím si, že aj toto mi zostalo, rovnako ako túžba vyjadrovať sa, hlavne písomne. To, že som na obraze, vnímam ako náhodu. Ako jedenásťročná som dostala svoj prvý písací stroj od mojej babičky, ktorá povedala – z teba bude spisovateľka. Títo dvaja ľudia už v mojom detskom veku videli, čo vo mne je, aké sú moje základné charakteristické prvky. Zdá sa, že to všetko stále mám, a viem, že život bez nich by som si nevedela predstaviť.

A čo sa naopak zmenilo?

Nie som natoľko prchká, výbušná, nie som ani natoľko polarizujúca, ako to bolo v minulosti. Uznávam, mohla som tým niekomu ísť na nervy. Moja jednoznačnosť, neochota prijať iný názor a neschopnosť akceptovať, že niekto môže veci vidieť inak ako ja – v tomto som si veľmi obrúsila hrany.

Viete si predstaviť, že by ste sa vrátili k rýdzej novinárčine?

Ani nie. Nechcem povedať, že som sa posunula, len som si vykreovala svoju sebarealizáciu, čo má dnes niekoľko zložiek, ktoré ma zamestnávajú a zároveň plne uspokojujú. Nemám dôvod prečo by som sa vracala.

Relácia Supermama, ktorú pripravujete a aj moderujete, je vašou srdcovkou?

Hlavne je to moderovanie, ktoré vnímam ako žurnalistickú prácu a ide o podobu novinárčiny, ktorá mi chýbala. Keby som moderovala Superotca alebo Superženu alebo čokoľvek iné, bolo by mi to asi rovnako milé. Hoci ako mama sa stále rada točím okolo témy materstva a rodičovstva a baví ma to.

Syna už máte dospelého, dokážete reagovať na aktuálne matky? Predsa len, ich ponímanie materstva je v mnohom iné, ako tomu bolo pred rokmi.

Samozrejme, registrujem, že sa to generačne veľmi mení a každý má to svoje. Viete, bola generácia, ktorá používala len látkové plienky, poštolky, a nemať ich vyvarené, ožehlené bolo čosi príšerné. Dnešné mamy už ani nevedia, čo to poštolky sú. A čo sa extrémov týka, som toho názoru, že extrém v akomkoľvek odvetví je zlý a je jedno, či sa bavíme o materstve, vzťahoch, komunikácii... 

Aká téma je vášmu srdcu blízka a hovoríte o nej najradšej?

(smiech) Úprimne? O chlapoch. To je veľmi vďačná téma a jedna z tých najuniverzálnejších, tak ako vzťahy či šport a sex. No keď mám chuť sa rozprávať, rozprávam sa o čomkoľvek, aj o témach, ktoré nepatria do môjho štandardného portfólia. Tie ma obohacujú azda najviac. Rada sa stretávam s ľuďmi, ktorí si niečo odžili, niečo vedia, v tom prípade sa mením na špongiu, ktorá nasáva všetko, čo povedia. Viem, v päťdesiatke by som už mala mať dosť svojich vlastných skúseností a vedomostí, no napriek tomu, keď stretnem zaujímavého životom ošľahaného človeka, som prešťastná, že sa od neho môžem niečo naučiť.

nazlerova002.jpg

Foto: 
arc R.N.

V čom vás obohacujú rozhovory s vaším synom? Už je to dospelý chlap, ktorý si pomaly sám zariaďuje svoj život...

Rozhovory s ním sú v poslednom čase krátke (smiech). Ale nie, je to naša láska. Vychovávali sme ho tak, aby sa nehanbil lásku vyjadrovať a odovzdávať ďalej. Je s nami veľmi súdržný, veľa sa zaujíma o veci v našej rodine, chce o nich spolurozhodovať, je to vyslovene platný člen rodiny. Ukazuje mi z iného uhla pohľadu, že človek by sa nemal v živote vzdávať. Som veľmi rada, že prijal túto filozofiu, i keď je to veľmi ťažké ukázať vlastným deťom, že má zmysel bojovať za pravdu, spravodlivosť, pretože dnes sa tieto veci príliš nenosia.

Myslíte?

Generačne nám tu vyrastajú úplne iné deti. Viete, kedysi muži boli ochotní položiť život za svoju česť, no ktorý chlap by dnes toho bol reálne schopný? Kašle na česť, keď vidí iné benefity... Aj táto generácia prichádza s inými hodnotami, ktoré bude uznávať a ktorými sa bude riadiť. Preto som rada, že naše dieťa sme naučili jednej z tých tradičných hodnôt, a to je ochota a chuť bojovať za pravdu a spravodlivosť.

Renátka, viete odhadnúť, aká budete svokra?

Asi ťažká, a to doslova (smiech). No zároveň sa budem snažiť byť takou svokrou, aby sme mohli byť rodina. Chápajúcou, tolerantnou, prijímajúcou a v rámci možností aj starostlivou.
Hovorí sa, že žena pochopí mužské zmýšľanie, až keď vychová syna, čo o tom súdite?
Neviem, príde mi to viac metaforické ako pravdivé. Muži sú muži a je jedno, či mám alebo nemám syna. Podstata je v tom, že by sme mali chápať diverzitu medzi pohlaviami. Je prirodzená, žiadúca a my ženy z nej máme ťažiť a nie sa hádzať z okna.

Kedy ste prišli na toto poznanie?

Myslím, že toto je vo mne odjakživa. Vyrastala som s chlapcami, lozila som s nimi po garážach, nikdy som sa nehrala v parku s bábikami.

Tu kdesi vznikla aj vaša detská túžba byť vojačkou?

Presne tak. K tomu otec poľovník... Doma sme mali zbrane, chodievali sme veľa do prírody, do lesa, vnímala som to úplne prirodzene. Čo iné by som mohla byť? Nevedela som obliecť bábiku, ale vedela som strieľať, tak kadiaľ by som sa asi tak mohla uberať? Celkovo od detstva som viac inklinovala k chlapcom, zdalo sa mi, že ich život je dobrodružnejší, ich pohľad na vec obsahuje väčší nadhľad, človek si s nimi užije viac srandy. Raz som si o sebe prečítala, že som feministka a schuti som sa zasmiala. Ten, kto to povedal či napísal, ani netušil, akú oporu vo mne majú muži. Uznávam ich a myslím si, že chlapi sú korením života každej ženy.

Na spisovateľskom konte máte aj detektívku. To z vášho portfólia pri Návode na obsluhu šéfa či Návode na obsluhu lásky minimálne vytŕča. Ako ste sa dostali k písaniu detektívky?

Náhodou. Vo vydavateľstve, s ktorým spolupracujem, sa ma spýtali, či by som vedela napísať detektívku. Nuž a keďže som nikdy žiadnu nenapísala, nevedela som, či by som to dokázala, a tak som to vyskúšala. Pri tom som si však uvedomila, že viem napísať len jednu, ktorá vychádza z mojej konkrétnej životnej skúsenosti. Vidíte, nie som úplný literát, naozaj viem písať len o veciach, ktoré poznám, s ktorými som sa stretla, držala v ruke... Neviem si až tak vymýšľať, fantáziu, ktorú som mala v detstve, už dnes nemám.

Aktuálne jednu knihu dopisujete, máte už v hlave námet na ďalšiu?

Nie. Pri každej knihe, ktorú dokončujem, si poviem, že to je tá posledná a že už nikdy nebudem písať. Samu seba presviedčam, že je to príliš veľa práce pri všetkom tom, čo robím. No a potom, keď kniha vyjde, mám z nej veľkú radosť. Prichádzajú mi reakcie ľudí, ktoré ma hrejú pri srdci, povzbudzujú... To je niečo také pekné, že ma to vždy nakopne.

Ako to teraz máte s bielou mágiou? Aj o nej ste napísali knihu...

Áno, jej posledné dva kusy ležia doma v skrini a chránim ich ako oko v hlave. Biela mágia je moja záľuba, často sa ma na to pýtajú a mnohí nechápu, ako žena, ktorá o sebe tvrdí, že je rozumná, môže veriť na bludy, ako je mágia. Ja tvrdím, že každý v niečo verí. Niekto na zázraky, niekto na pudy, niekto na šamanov... Ja to vidím takto, mozog má dve polovice, iracionálnu a racionálnu – zjednodušene povedané. A ja nevidím dôvod, prečo by som nemohla používať obe polovice svojho mozgu.

Okrem toho, že v lete budete mať oslavy narodenín, iste si doprajete aj regeneráciu v podobe dovolenky.Kam sa chystáte? 

V zásade ma baví akékoľvek cestovanie, je mi jedno kam, hlavne, že niekam idem. Pevne verím, že sa mi podarí ísť aspoň na dva týždne do Tuniska. To je krajina, kam sa veľmi rada vraciam, pretože sa tam cítim byť doma. A kým to tak bude aj naďalej a kým sa budú množiť len a len moje pozitívne zážitky z tejto krajiny, budem tam chodievať, dokiaľ budem vládať. No a na jeseň by som si chcela zopakovať jazykový pobyt, ktorý som absolvovala minulý rok v Nice. Chcem sa trošku zlepšiť vo francúzštine. Túžim vycestovať aj do Mexika, a to bude moja posledná vzdialenejšia destinácia, pretože potom budem cestovať už len do destinácií nachádzajúcich sa v päťhodinovom dolete od Bratislavy alebo Viedne. Pôvodne som sa chcela ísť pozrieť aj do Tibetu, ale v Peru mi bolo tak strašne zle z nadmorských výšok, že Tibet som už vzdala.

Naše aktivity: 

- - Inzercia - -