Dnes je pondelok, 24.september 2018, meniny má: Ľuboš, Ľubor
Čas čítania
7 minutes
Zatiaľ prečítané

Augustové dni priniesli poníženie a sklamanie: Ako si na ne spomínajú známe osobnosti?

august 21, 2018 - 09:51
Hukot lietadiel, ktorý preťal tichú oblohu nad Slovenskom v skorých ranných hodinách 21. augusta roku 1968, prerušil sen miliónov ľudí v našej krajine o slobode a prebudil ich do reality normalizácie, trvajúcej dlhé dve desaťročia. Mnohí sa prispôsobili, no mnohí museli prejsť svojou krížovou cestou prenasledovania a krívd, v snahe zachovať si svoju tvár a česť. A hoci nejeden z nich musel odísť do ústrania a svet mal na nich zabudnúť, nestalo sa tak. Vždy mali národu čo ponúknuť, čím ho osloviť. Ako si dnes, po päťdesiatich rokoch spomínajú na ten osudový deň, ktorý zmenil ich životy?

Eva Blahová, profesorka operného spevu

Dcéra nezabudnuteľnej speváckej legendy Janka Blahu zdedila po predkoch hudobný talent, ktorý ju doslova predurčoval stať sa opernou hviezdou. Cestu k speváckej kariére jej však skomplikovala a vlastne aj prekazila invázia spojeneckých vojsk.

„Na to augustové ráno nikdy nezabudnem. Bola som doma, v rodnej Skalici, a keď sme precitli z prvého ohromenia, moja mama sa vybrala do obchodu nakúpiť zásoby, v obave, že sme sa ocitli na prahu vojny. Tá situácia vojnový stav skutočne veľmi pripomínala.“

V tom chaose a zmätku si spočiatku vôbec neuvedomovala, že aj jej vlastný život zasiahnu zmeny, o ktorých nikdy predtým ani len neuvažovala.„V septembri som mala nastúpiť do Drážďanskej opery, no na protest, že sa okupácie zúčastnili aj ozbrojené sily NDR, odišli z divadla všetci slovenskí a českí umelci. Angažmánu som sa teda dobrovoľne zriekla, ale bez práce som ostať nemohla. Spravila som si dodatočné skúšky na Viedenskej hudobnej akadémii, a tak sa vlastne začala moja pedagogická kariéra. Nikdy predtým by som ani na chvíľu nepripustila, že sa budem venovať pedagogickej práci. Zvláštne na tom je to, že mi ju kedysi v minulosti, dávno pred augustom, predpovedala Vilma Jamnická. Nebrala som to vážne, ale... osudu človek asi naozaj neunikne. Vždy si ho nejakým spôsobom nájde.“

Eva Blahová úspešne ukončila štúdium na Viedenskej akadémii, no keď jej v roku 1971 odobrali pas, diplom jej museli poslať poštou. „Pas mi vrátili až po dlhých desiatich rokoch, dovtedy som nesmela ísť nikam za hranice. No všetko zlé je na niečo dobré. Ja som si našla svoje miesto v živote, aj keď trochu iné, ako som si predstavovala, ale svoju prácu, výchovu speváckych talentov pre najpoprednejšie operné javiská celého sveta, mám naozaj rada. Necítim zášť, ani hnev na nikoho. Viem, že s inváziou nesúhlasili ani ľudia žijúci vo vtedajšom ZSSR a viem, že na túto etapu vôbec nie sú hrdí.“

Emil Horváth, herec

Spomienky na tie ťažké augustové dni má dodnes v živej pamäti aj herec SND. V tom čase, keď sa krajina práve učila slobodnejšie žiť, prišla okupácia ako smrtiaci úder. Mladá umelecká generácia to niesla mimoriadne ťažko. Emil Horváth bol práve čerstvým absolventom herectva na VŠMU a rovnako ako iní jeho rovesníci mal pocit, že brány sveta sú pre neho otvorené dokorán. Omyl.
„V tom čase sme sa práve chystali na festival do USA. Žili sme v atmosfére politického uvoľnenia a prísľubu slobody. O to krutejšia bola tá anexia, za ktorú sa nám doteraz nikto ani len neospravedlnil. Boli tu mŕtvi, väznení, prenasledovaní, ale oni tomu hovorili normalizácia.“

Na konci onoho leta Emil Horváth spolu so svojím spolužiakom Milanom Kňažkom práve nastúpili do martinského divadla. „V ten deň ma spolu s Milanom uvádzal Miloš Pietor do súboru činohry a predstavoval nás kolegom. Práve sa otvárala nová sezóna, a tak sme ostali na divadelnom večierku. Domov sme sa vracali čosi po polnoci. Po uliciach Martina už prechádzali tanky. Bolo nám to divné, ale vysvetlili sme si to tak, že neďaleko sú kasárne, tankový prápor, aj delostrelci, a tak majú zrejme nejaké manévre.“ No neboli to manévre. Bol to začiatok dlhej nočnej mory, ktorá akoby nemala mať konca. „Ráno sme sa prebudili do celkom iného sveta, než bol ten včerajší. Boli sme obsadení cudzími vojskami a nikto si nevedel ani len predstaviť, čo bude ďalej. Áno, rozmýšľal som aj nad emigráciou, ale nikdy som sa k tomu neodhodlal. Nevedel som si predstaviť, že tu nechám svojich rodičov, sestru, najbližších... Bola to trauma, ktorú cítim dodnes a rok 1989 som bral ako dokonalú satisfakciu za to obdobie temna. Môžem mať voči súčasnosti akékoľvek výhrady, ale padol nenávidený režim a ja som šťastný, že som sa toho dožil.“

Milan Kňažko, herec

ram_2833.jpg

Foto: 
Ramon Leško

Kráčal spolu so svojím spolužiakom a už aj kolegom z martinského divadla po uliciach metropoly Turca a nevychádzal z údivu nad tankami, ktoré rušili nočný pokoj. V tej chvíli ešte taktiež netušil, že prinášajú dobu temna na dlhých dvadsať rokov. „Keď ma Emil o piatej ráno zobudil so slovami – vstávaj, obsadili nás Rusi, poslal som ho dospať, s tým, že má divoké sny. No keď som otvoril okno a videl, čo sa deje, pochopil som, že to nebol len zlý vtip. Okamžite som šiel stopom domov do Bratislavy. Bola to hrozná atmosféra. Vnímal som správy z rozhlasu, dopočul som sa o zastrelení Danky Košanovej, bol to naozaj veľmi zlý sen, z ktorého sa však nedalo precitnúť.“

Doma v Bratislave spolu s bratmi a kamarátmi sa okamžite pustili do distribúcie a roznášania letákov. „Vymieňali sme orientačné tabule, v snahe dezorientovať okupantov a čakali sme, čo bude. Spočiatku ešte fungovali slobodné vysielače, televízia, no neskôr buď zmĺkli, alebo diametrálne zmenili rétoriku.“

Milan Kňažko ešte stihol vycestovať do Francúzska, kde získal štipendium, no vrátil sa domov. Nebolo to ľahké rozhodnutie, ale bol to jeho domov, kde ho čakali najbližší. „Rok 1968 dodnes vnímam ako ten najponižujúcejší zážitok vo svojom živote. Pocit hnevu, bezmocnosti, bezprecedentný triumf bezohľadnosti mocných. Rok 1989 bol pre mňa vykúpením. A hoci sa nenaplnili všetky očakávania, verím, že sa tak raz stane. Veď naspäť cesta neexistuje a nijaký socializmus ani s ľudskou, ani s nijakou inou tvárou už nie je možný...“

Dana Hermannová, televízna hlásateľka

„Aj toto boli správy...“ Táto pamätná veta, ktorou odvážna hlásateľka Slovenskej televízie Dana Hermanová komentovala 21. augusta fakt, že nás obsadili cudzie vojská, určite mnohým ostala v pamäti. Útla, krehká blondínka prejavila v tých dňoch nesmiernu odvahu, vďaka ktorej sa stala priam legendou. „Ovplyvnilo to celý môj ďalší osud. Pamätám sa, ako sme spolu s Jarmilou Košťovou a Karolom Polákom chodili dennodenne do televízie a podávali informácie o tom, čo sa dialo na našich uliciach. Keď štúdio obsadili vojaci, vysielali sme ešte ďalších desať dní, z utajených miest. Potom sme sa mohli vrátiť do pôvodnej budovy, no ja som odmietla sadnúť si na hlásateľskú stoličku. Nechcela som, nemohla prepožičať svoju tvár iným správam, ktoré už mali normalizačný charakter.“

Dana Hermannová požiadala o preradenie na inú prácu a vedenie televízie jej vyhovelo. No potom nastali previerky a keďže počas nich trvala na svojom názore a ani na chvíľu nezapochybovala o tom, že sa v tých kritických dňoch zachovala správne, dostala hodinovú výpoveď.
„Prijala som to s pokorou. Brala som to ako daň za to, že som si dovolila ten luxus zachovať si svoju vlastnú tvár a česť.“ V normalizačných časoch, to luxus určite bol...

Nasledujúcich dvadsať rokov sa Dana Hermannová prebíjala životom, ako sa len dalo. Vďaka znalostiam cudzích jazykov sa zamestnala ako prekladateľka, asistentka.
November 1989 priniesol zmenu aj do jej života. „Za satisfakciu považujem to, že mi bol ponúknutý návrat do televízie, na miesto hlásateľky. Odmietla som to, veď človek by nemal vstupovať dvakrát do tej istej rieky a navyše uplynulo už dvadsať rokov... Prijala som však ponuku na stálu spoluprácu. Podieľala som sa na príprave projektov, „Tváre a postoje“ či „Takí sme boli“.

Svoj postoj nikdy neoľutovala a na Slovenskú televíziu nikdy nezanevrela. Čo jej však trochu kazí dobrý pocit, je fakt, že pri príležitosti 60. výročia STV ju vtedajšie vedenie akosi „zabudlo“ pozvať na slávnostný galavečer. Nuž, c‘est la vie...

Milan Lasica, herec

Normalizačné roky, teda ich druhú polovicu, nám Milan Lasica spolu s nezabudnuteľným Júliusom Satinským pomáhali prežiť vďaka ich jedinečnému, tak trochu trpkému, sarkastickému humoru, povestnému smiechu cez slzy. „Osobne som dôvod na smiech určite nemal. Normalizácia rozhodne veselá nebola. Zavreli nám divadlo, dostali sme zákaz účinkovať. Tie roky boli naozaj ako nočná mora. Nežnú revolúciu som vítal ako zadosťučinenie a dodnes patrí k najhlbším a najkrajším zážitkom v mojom živote. A hoci mám dnes určité výhrady voči politikom, neberiem to tragicky. Veď ilúzie som nikdy nemal.“

Pavol Dubček, lekár

Pavol Dubček je synom Alexandra Dubčeka, ktorý sa stal tvorcom Pražskej jari a dodnes ostáva jej symbolom. Na zložité a strastiplné roky normalizácie si zaspomínal v rozhovore, ktorý poskytol Slovenke pri príležitosti výročia tragickej smrti svojho otca. „Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa a následnej normalizácii sa môj otec stal verejným nepriateľom číslo jedna. Prišiel o prácu, napokon sa zamestnal ako mechanizátor v Štátnych lesoch, kde zostal pracovať až do roku 1989. No nekomentoval to. Nikdy sa nesťažoval. Dokonca som ho nikdy ani nepočul, že by pred nami nijakým spôsobom hodnotil svojich politických protivníkov. Neosočoval ich, šiel svojou vlastnou cestou. A je len prirodzené, že v tých časoch bola sankcionovaná celá naša rodina. Ja som s čerstvým diplomom z medicíny nemohol dostať miesto lekára, a tak som musel pracovať ako nočný strážnik v jednom bytovom podniku v Bratislave na Tabakovej ulici. Neskôr mi dovolili vykonávať prax, ale nie v hlavnom meste. Upratali ma na vidiek. Ale asi to tak malo byť. Každý z nás má svoj osud.“

Naše aktivity: 

- - Inzercia - -