Dnes je štvrtok, 20.september 2018, meniny má: Ľuboslav, Ľuboslava
Čas čítania
4 minutes
Zatiaľ prečítané

Lepšia než originál

september 07, 2018 - 14:53
Viete si predstaviť situáciu, že sedíte na nejakom peknom mieste a počúvate peknú hudbu. A zrazu... uvedomíte si, že niečo nesedí. Ale v tom dobrom. Pretože počúvate známu pesničku a odrazu si uvedomíte, že znie lepšie, ako ju poznáte v origináli. To je BOŽIDARA.

S Božidarou Obertovou (36) sme sa stretli za krásneho slnečného dňa v Kúpeľoch Sklené Teplice. Spieva tam pre hostí pred Kursalónom, alebo na letnej terase. Hostia si už zvykli prísť na predstavenie kvôli nej. Má totiž naozaj nádherný hlas, ktorý sa jemne nesie priestorom. „Robí mi veľkú radosť, ak môžem potešiť ľudí svojím spevom. A veľmi ma teší, že zvyknú prísť za mnou, poďakovať, že si ten spev užili, že si zaspievali so mnou a zaspomínali,“ hovorí Božidara. Príbeh skromnej rusovlásky je rovnako fascinujúci ako jej hlas.

Spev je jej láska

Božidara chcela byť speváčkou odmalička. A za tým si aj išla. Už ako dieťa zabávala celú rodinu, na základnej škole chodila po všetkých možných súťažiach. „Chcela som študovať na konzervatóriu, ale mama bola na nás tri deti sama. Takže som na sen o konzervatóriu zabudla,“ hovorí Božidara. Spolu so sestrou – dvojičkou – vyštudovali umelecké reštaurátorstvo. Spevu sa však nevzdala. Na strednej škole spoznala dvoch hudobníkov, s ktorými začala vystupovať. „Spievali sme na svadbách či zábavách, boli to pre mňa veľmi cenné skúsenosti,“ dopĺňa ďalej mladá žena, ktorá takto poloprofesionálne začala spievať už ako pätnásťročná. A keď dovŕšila plnoletosť, začala sa spevu venovať naplno. „Spoznala som sa so svojím teraz už expriateľom, muzikantom a odišli sme do zahraničia,“ dodáva. Päť rokov hrali a spievali v hoteloch na Kanárskych ostrovoch. A potom sa dostala na výletnú loď.

Loď nie je výlet

Niekoľko rokov zabávať hostí na výletnej lodi nie je žiadna prechádzka ružovou záhradou. „Ono sa to zdá, že večer si len tak spievam a cez deň môžem vyjsť z lode, poprechádzať sa po meste, kde práve kotvíme, odfotiť si niečo, urobiť si výlet. Ale keď spievate do neskorej nočnej hodiny, tak sa vám ani veľmi nechce niekam chodiť. Potrebujete sa vyspať,“ vysvetľuje Božidara. Navyše – na lodi bývala v kajute vždy s nejakou ďalšou zamestnankyňou. „No a nie vždy si ľudsky sadnete,“ dodáva. Problém býval aj s odlišným životným rytmom.

Božidara pracovala v noci, deň bol na regeneráciu. Ale jej spolubývajúca pracovala dajme tomu ako chyžná. „Čiže ona vstávala skoro ráno, vtedy, keď ja som prichádzala z práce. Ona sa potrebovala umyť, vyfénovať, ja som potrebovala pokoj. A potom – večer – som zasa rušila ja ju,“ hovorí Božidara s tým, že práve odlišný rytmus dňa bol zrejme najväčším problémom pri spolužití v malej kajute. Na skúsenosti z lode však nedá dopustiť: „Bola to skvelá škola života i spevu. Aj keď po dlhšom čase strávenom len v malom kolektíve a na jednom mieste tak či onak príde takzvaná ponorková choroba.“

Život a práca na lodi prinášajú so sebou občas aj hororové situácie. „Raz som zmeškala loď. Ale nebolo to z mojej viny. Asi štvrť posádky zostalo so mnou v prístave na ostrove La Palma,“ smeje sa už dnes Božidara. Vtedy jej však nebolo všetko jedno. Prišla totiž obrovská búrka a kotviaca loď sa jednoducho v prístave odtrhla. Musela preto predčasne odplávať. „Prichádzala som do prístavu a videla som, že loď odchádza. Krvi by sa vo mne vtedy nikto nedorezal. Bol to hrozný pocit. Všetci, čo sme nechtiac zostali v prístave, sme sa na loď dostali až o dva dni, na Gran Canarii. Tam nás dopravili letecky,“ spomína ešte stále so zimomriavkami. Božidara má však na loď prevažne pekné spomienky, medzi tie najkrajšie patria určite tie, keď sa jej hostia prišli poďakovať a pochváliť jej spev.

Po vyhorení je späť

Hudba a spev sú pre Božidaru jej životné lásky. Čo ešte robí rada? „Rada maľujem, kreslím. Ak mám chuť, namaľujem si nejaký obrázok. Ale tiež rada varím, upratujem. Občas sadnem na bicykel, aby som mala kondičku,“ hovorí mladá žena. A veľmi rada si vychutnáva pokojné chvíle v Ráztočne pri Prievidzi, kde býva. „Veľmi rada pracujem s ľuďmi, chcem im urobiť radosť svojím spevom. Ale potom si vychutnávam pokoj, ničnerobenie s kávičkou na terase.“

Božidara počas svojej kariéry mala to šťastie spolupracovať s výbornými muzikantmi. „Spievala som s Ottom Hejnicom, výborným bubeníkom z Česka, Ľudom Kurucom, vynikajúcim spevákom a veľmi dobrým človekom, s Josefom Fečom, šikovným basgitaristom z Prahy. A nemôžem nespomenúť Ondríka Jurašiho, výborného trúbkára. Každá táto spolupráca mi veľa dala,“ hovorí mladá žena. Prišiel však tiež čas, keď chcela so spevom skončiť: „Spev milujem, ale cítila som sa vyhorená. Bolo to najmä obdobie, keď som sa vrátila z lodí domov.“ Potrebovala si prečistiť hlavu, zistiť, čo chce ďalej v živote robiť. Preto si dala rok pauzu. Našťastie, k spevu sa vrátila. Pomáha jej pritom aj jej priateľ, ktorý sa kvôli nej presťahoval z Česka za ňou do Ráztočna. „S Michalom nás spojila hudba. Máme na hudbu rovnaký názor, počúvame tie isté žánre,“ hovorí o svojej láske.

Michal síce pracuje v odbore s hudbou nesúvisiacim, Božidare však pri jej vystúpeniach pomáha. „Kedysi sa venoval hudbe, život ho zavial inam. Teraz sa k nej opäť vracia,“ hovorí Božidara, ktorá si s Michalom vie predstaviť aj duo. A vôbec, celá rodina mladej ženy sú nadaní hudobníci, akurát sa hudbe nevenujú. Otec hral dlhé roky na akordeóne, mama chytala druhé hlasy, hudobný sluch má aj sestra a o šesť rokov starší brat. „Akurát si spievajú len tak pre seba, doma, v kuchyni či v kúpeľni,“ smeje sa Božidara s tým, že všetci spolu si však na žiadnej oslave ešte nezaspievali.

Foto: Ivan Medveď

Autor: Zuzana Kohútková

Naše aktivity: 

- - Inzercia - -