Dnes je pondelok, 24.september 2018, meniny má: Ľuboš, Ľubor
Čas čítania
1 minute
Zatiaľ prečítané

Príbeh čitateľky: „Kvôli NEMU som prišla o to najcennejšie.“

september 11, 2018 - 08:30
Mama bola odjakživa mne najbližšou osobou. Nečudo. Vyrastala som prakticky len s ňou a nebohou babičkou. Tá bývala stovky kilometrov ďaleko a preto som ju navštevovala najmä počas prázdnin. Napriek tomu, že som bola zvyknutá žiť iba s mamou, veľmi som jej priala mužskú pomoc a lásku, ktorú si tak veľmi zaslúžila.

Keď som mala sedemnásť rokov, mama spoznala Zdenka. Bola to láska ako hrom a nepamätám si, že by som mamu videla šťastnejšiu. Nemala som nič proti, keď sa k nám jej partner nasťahoval. Prvé dva mesiace boli fajn. Všetci sme si na seba rýchlo zvykli a zdalo sa, že našu „rodinnú“ idylku nič nenaruší. Opak bol však pravdou.

Niekoľkokrát som započula, ako sa Zdenko na mňa sťažuje. Vraj odvrávam, som drzá, neporiadna, nerešpektujem autority, nevážim si veci, ktoré pre mňa robí. V konečnom dôsledku by som si vraj zaslúžila poriadnu príučku, pretože tá by ma naučila väčšej samostatnosti a pokore. Nerozumela som tomu. Nikdy som nebola vzdorovitá, panovačná, som zvyknutá v domácnosti pomáhať a mame som lásku skutočne dopriala.

Tento stav pokračoval ďalší rok a musím povedať, že Zdenkovi sa podarilo mamku postupne zlákať na svoju stranu. To znamená, že ma kritizovala rovnako. Neoprávnene. Napätie narastalo, stupeň môjho nešťastia tiež, až som si krátko po oslave osemnástich narodenín povedala, že musím odísť. Zbalila som si zopár vecí a naozaj odišla. Mamu to nezaujímalo. Zdenko ju presvedčil, nech ma nechá ísť. Že už nie som malé dieťa, o ktoré sa musí starať.

Našla som si prácu v bare a prenajala si izbu vo veľkom byte spolu s dvojicou študentiek. Náš kontakt s mamou sa obmedzil na minimum. Raz za mesiac sme si zavolali, pravdepodobne iba kvôli zisteniu, či sme v poriadku. Ona – posilnená rečami svojho milovaného priateľa, a na druhej strane ja – ublížená a sklamaná jej správaním, sme si k sebe viac cestu nenašli. Síce som verila v uzmierenie, no po mojich priamych náznakoch a vyslovených túžbach bez akejkoľvek odozvy, som to napokon vzdala.

Je mi smutno, že moja mama, môj svet a moja spriaznená duša zabudla na naše (tajné) dohody. Chvíle, keď sme sa rozprávali do rána sľubujúc si, že tu vždy budeme pre seba. Stačilo málo a je to preč. Mama, tie chvíle si mi klamala ... napriek tomu ale túžim po jedinom - aby som ťa opäť mala vo svojom náručí.

Čitateľka Marta

Naše aktivity: 

- - Inzercia - -