Dnes je utorok, 23.október 2018, meniny má: Alojzia
Čas čítania
5 minutes
Zatiaľ prečítané

Stretnutie s Táňou Pauhofovou: Ženy aj muži majú svoje tromfy

október 01, 2018 - 12:34
TÁŇA PAUHOFOVÁ je jednou z najobsadzovanejších slovenských herečiek, ktorú na pľaci veľmi radi vidia aj českí režiséri. Dôkazom toho je aj nový film Po čom muži túžia, pri príležitosti ktorého sa so Slovenkou rozprávala o rodových stereotypoch, ženskosti, ale aj o tom, prečo si dala na rok pauzu od divadla.

Ja sa môžem venovať tým, ktoré rieši moja postava, a to je, že žena nie je schopná fungovať v mužskom svete a riadiť ľudí, byť šikovná ako šéf. To je jeden z rodových stereotypov, ktorý podľa mňa nefunguje, alebo určite by nefungoval v prípade, keby používala tie isté „zbrane“ ako muž. Myslím si, že každé pohlavie má svoje tromfy a svoje prednosti, s ktorými dokáže všetko. Tak ako muž dokáže byť famózny rodič a vychovávať dieťa aj sám, tak isto žena je schopná riadiť firmu.

Uvažovali ste niekedy nad tým, aká by ste boli šéfka vy?

Ja to v sebe nemám a nikdy som ani nemala túžbu byť šéfom či ľudí riadiť. V tímovej práci som rada tou, ktorá môže byť dobrým poslucháčom alebo plničom úloh.

Ako ambiciózna šéfredaktorka pánskeho časopisu vo filme po Čom muži túžia chcela dokázať, že žena je schopná riadiť tím

Hovorí sa, že ženy v sebe majú kus chlapa a naopak. Mňa by zaujímalo, v čom ste chlap vy.

Je to svätá pravda (smiech). Obsahujem aj veľmi silnú mužskú časť seba samej, a to najmä v racionalite. Som schopná racionálne myslieť, vyhodnocovať, namiesto toho, aby som sa nechávala opantať a pohltiť nejakou emóciou a odpadávala z toho. Dokážem problémy vyriešiť s pomerne chladnou hlavou. Tým, že som dosť dlho žila sama, naučila som sa to. Žena žijúca sama v domácnosti na seba prirodzene prevezme aj mužskú úlohu. Odmietam tvrdenie, že žena bez muža je polovičná. Je to len o tom, že musí prijať aj svoju ženskú aj mužskú časť, akúsi časť ženskej i mužskej zodpovednosti. Nebavíme sa čisto o mužskom a ženskom svete, ktoré sú oddelené takto bytostne, ale je to aj mužský a ženský svet v rámci ich energie a prístupu k veciam v nás. Primárne som žena, mám atribút ženy, obsahujem ženskosť, ale to neznamená, že v sebe budem popierať všetko to mužské, ktoré mi v živote, aj pri mojej práci do veľkej miery pomáha.

Tentoraz sa na pľaci stretla aj s českým kolegom a kamarátom Jířim Havelkom

A naopak, kedy sa cítite najženskejšie?

To si myslím, že máme všetky spoločné – keď cítime, že máme pri sebe milujúceho partnera, ktorý nás obdivuje. Keď máme niekoho, pri kom môžeme rozbaliť celý svoj ženský arzenál mäkkosti, starostlivosti, nehy... Ale ak tam tento muž nie je, je to v okamihoch, keď dokážem úplne slobodne, bez ohľadu na to, čo kto tvrdí, prijať samu seba. V pyžame, nenamaľovanú, bársakú (smiech).

Táňa, vy si môžete úlohy vyberať a aj si ich vyberáte. Čo spôsobilo, že ste sa rozhodli kývnuť na film Po čom muži túžia? Mnohí nad romantickou komédiou ohrnú nosom.

Viete, pre mňa neexistuje vyšší a nižší žáner. Romantická komédia neznamená nič hanlivé. Ide o to, akým spôsobom je film urobený remeselne. Tým, že som členkou Činohry SND, mám možnosť robiť fyzicky aj psychologicky pomerne veľmi náročné úlohy. Baví ma myslieť v kontexte divadelných postáv, je to pre mňa výzva, ktorá ma dokáže nakopnúť a cez ktorú objavujem samu seba aj okolitý svet. Na druhej strane mám pocit, že filmovou tvorbou to celé harmonizujem. Občas mi dobrá filmovačka príde ako dobrý spôsob oddychu a zábavy. No a veľkým dôvodom bol aj režisér Rudo Havlík, s ktorým som sa ešte pred tým, než som súhlasila so spoluprácou na filme, stretla. Našli sme spoločnú reč, obaja sme mali od tohto filmu rovnaké očakávania. Je to človek, ktorý má svoju prácu a svojich hercov rád a zároveň je to dobrodruh. Cítila som v kostiach, že spolupráca s ním bude fajn.

Prednedávnom ste dotočili s Honzom Hřebejkom, ten má minimálne rovnakú režisérsku povesť.

Áno a právom. Bolo to super, s Honzom sa človek veľa nasmeje. Robili sme spolu trojdielnu televíznu kriminálku Živé terče. Pracovali sme na nej počas tohto leta, veľmi ma to bavilo aj preto, že som tam zase mala úplne inú úlohu ako inokedy. Nechajte sa prekvapiť.

Ale azda ste nemali výsostne pracovné leto.

To nie. Vždy, keď som mala voľno, chodila som po slovenských horách, a to bolo to najlepšie, čo som pre seba mohla urobiť. Hneď, ako som mohla, zdrhla som do lesa. Začala som po Ceste hrdinov Slovenského národného povstania, ktorá ide z Dukly na Devín. Okrem západného Slovenska som prešla skoro všetky hory, ktoré máme, bolo to úžasné. V prírode štartuje moja intuícia, fungujem v nej úplne automaticky a dokážem si toho v hlave veľmi veľa vyriešiť. Veľmi rada chodím, mám pocit, že častým chodením harmonizujem samu seba, svoju prácu a to, že som v konštantnej interakcii s mnohými ľuďmi. Keď sa idem prejsť, idem sama alebo si naozaj veľmi, veľmi vyberám, s kým idem.

Teda tento rok ste more zo svojich plánov vynechali?

Vôbec, ani mi nechýbalo. Milujem cestovanie a tiež som dobrodruh, ale prvýkrát som mala pocit, že síce poznám kus sveta, ale nepoznám svoju domovinu a chcela som to zmeniť. Dnes neľutujem ani jednu jedinú sekundu z toho celého, práve naopak. Som na seba pyšná.

A pritom pri svojej vizuálnej krehkosti nevyzeráte ako zálesácky typ.

Zdanie klame. Od malička som bola vedená k tomu, aby som bola aj do koča aj do voza. Som variabilná, zvládam stanovačku, netrpím na nej, naopak, absolútne si ju užívam.
No a keď sme pri „zdanlivej krehkosti“, v jednej českej talkshow som vás počula hovoriť o tom, že máte doma vlastnú chirurgickú súpravu na šitie rán. Porozprávajme si niečo o vašej „chirurgickej praxi“.
(smiech) Už dávno nie, bohužiaľ. To boli moje krásne časy mladosti. Dlho sa nikto nezranil, nepotreboval nič zašiť, ani ja sama... Takže som sa tomu prestala venovať.

Ale teraz vážne, vy ste si naozaj zašívali rany?

Áno. Samej sebe, to nie je nič výnimočné, ľudia robia onakvejšie veci sami so sebou (smiech).

Dobre, ale to máte nejako posunutú hranicu bolesti alebo čo?

Práveže nie, keď si to človek robí sám, tak má nad tým aspoň trochu kontrolu (smiech). Ale do brušných operácií so zrkadlom by som sa nepustila, ak vás to upokojí. A podotýkam, že to nebola žiadna otvorená zlomenina. Boli to rany, ktoré by pre lekára boli na dva stehy, ja som si ich porobila podstatne viac, ale bola som na seba pyšná (smiech). Pozrite, vzhľadom na to, že som sa pôvodne naozaj a reálne pripravovala na to stať sa plastickou chirurgičkou alebo súdnou lekárkou, chcela som to mať v ruke čím skôr. No a koho som mala šiť, môjho mladšieho brata? No tak som začala na sebe s tým, že postupne... Ale postupne už neprišlo, vďakabohu!

Lepšie je to v divadle. V čom vás najbližší rok uvidíme na divadelných doskách?

Tento rok som vzhľadom na megaveľký projekt, ktorý chystám v Česku, no o ktorom zatiaľ nemôžem hovoriť, musela divadlo zanechať. V divadle som od svojich osemnástich rokov a milujem ho. No túto sezónu si musím dať pauzu, aby som sa mohla budúcu sezónu s radosťou a v plnej sile vrátiť.

Foto: Vojtěch Resler, Cinemart SK

Naše aktivity: 

- - Inzercia - -