Dnes je utorok, 23.október 2018, meniny má: Alojzia
Čas čítania
11 minutes
Zatiaľ prečítané

Robo Jakab: Sám sa čudujem, že som sa oženil!

október 02, 2018 - 14:14
Pred pár rokmi tvrdil, že si vzťah s herečkou nevie ani predstaviť a pred pár dňami sa ROBO JAKAB s jednou oženil. Náš rozhovor je nielen o láske k jeho vyvolenej Anke Rakovskej, ale aj o láske k poctivému hereckému umeniu, cestovaniu, spontánnosti a slobode.

Na rozhovor ste prišli na motorke, kedy ste prepadli tejto vášni?

Nedá sa povedať, že by som jej prepadol a stal sa zo mňa motorkár. Kúpil som si ju minulý rok, príde mi to najmä v Bratislave ako veľmi praktické riešenie. Ľahšie obehnete kolónu áut, ľahšie zaparkujete, kamkoľvek sa dokážete prepraviť rýchlejšie... Navyše momentálne je na ňu ešte aj super počasie, takže keby som mal v hlave negatívne myšlienky, motorka mi ich z nej vyfúka.

Hovoríte o praktickosti, vy ste v reálnom živote praktický muž?

To nie, v žiadnom prípade (smiech), ale mám rád praktické veci. Skôr som sa zamyslel nad tým, ako vám v súvislosti so mnou mohla napadnúť táto otázka.

Inšpirovalo ma k tomu vaše praktické zvládnutie bratislavskej premávky. Tak skúsme ďalej, ste spontánny? Do akej miery vás ovláda diár?

Vtedy, keď v ňom nie sú pracovné povinnosti, je môj život úplne spontánny. Chcete aj príklad?

Samozrejme.

Nedávno som sa oženil a asi tri dni po svadbe sa ma kamarát spýtal – nejdeš so mnou pozajtra na Thassos? V diári som uvidel, že mám ešte týždeň voľna. No Anička mala bohužiaľ predstavenia, tak som šiel sám. Sedel som na člne, chytal ryby, zastavil som sa a užíval si pokoj.

No máloktorý ženích si dopraje svadobnú cestu bez nevesty...

To nebola svadobná cesta, tá ešte len príde, zrejme v zime. Aktuálne ešte dolaďujeme v našich divadlách, na koľko dní nás oboch pustia, no dúfam, že nám to aspoň na dva týždne vyjde a pocestujeme spolu do Ria de Janeiro. Mám tam kamaráta, ktorý precestoval celý svet a ja v ňom vidím styčný bod tejto cesty. S Aničkou máme radi cestovanie na vlastnú päsť, nepotrebujeme servis cestoviek. Stačí, že poznáme v danej krajine jedného človeka a program si už urobíme sami. Minulý rok sme precestovali celú Andalúziu, mali sme mesiac voľno, a to bola dovolenka v pravom slova zmysle.Pricestujete do nejakej krajiny, požičiate si auto a máte pred sebou tridsať dní... To je aj vďaka dnešnej dobe úplná paráda. Vďaka technológiám je všetko podstatne jednoduchšie, ubytovanie si zoženiete takmer okamžite, zariadite si program, na aký máte chuť a vôbec vás to nemusí stáť veľa peňazí... Pre mňa je možnosť rozmýšľania zo dňa na deň najväčší luxus, aký si viem predstaviť.

Pár zosobášil Daniel Pastirčák

Už párkrát sme sa spolu v minulých rozhovoroch rozprávali o cestovaní, Andalúzii, Španielsku... Vizuálne mi do týchto krajín pasujete, ale zároveň vždy ste o nich hovorili s veľkým zanietením. To sú asi pravé srdcovky.

(Smiech.) Je pravda, že vizuálne viem zapasovať od východoslovenských dedín po južanské krajiny. Všade, kde som bol, či už je to Grécko, Španielsko, všade si mysleli, že som domáci. Kým som neprehovoril. V Maďarsku nás zastavila cudzinecká polícia, no „zachránila“ ma moja maďarčina.

Vy ste si vyskúšali život mimo Slovenska, nejaký čas ste žili v Španielsku, teraz ste už natrvalo zakorenili na Slovensku, alebo vás to ešte občas láka zbaliť sa a odísť žiť inam?

Teraz je to už iné. Zostal som tu, som zamestnaný v divadle Astorka, cez leto robíme úžasné divadlo Teatro Tatro a aj toto prostredie a ľudia tvoria pre mňa obrovské zázemie. V herectve a divadle som sa našiel, prispôsobil tomu život a napĺňa ma to. Odísť odtiaľto inam by bolo umelé. Čo by som robil v zahraničí? Znova by som mohol robiť len čašníka a nanovo budovať to, čo mám tu.

Astorka je divadlo, z ktorého sa neodchádza. Má v sebe zvláštnu energiu a mnohí herci márne snívajú o tom, že si v nej zahrajú. Čím to podľa vás je, že je to iné divadlo ako všetky ostatné?

Najmä tým, že si stále ponecháva charakter „rodinného“ súboru, ktorý je svojrázny a pritom poskladaný zo silných hereckých individualít. Priblížim: je nás osemnásť a v divadle máme len dve šatne – mužskú a ženskú (v iných divadlách sú herci asi po štyroch) Aj keby sme chceli mať zlé vzťahy, bolo by to veľmi komplikované, pretože v tej malej šatni sa jeden druhému ani nemáme ako vyhnúť. Aj tým je blízkosť v Astorke bytostná. No a v neposlednom rade máme tu úžasné vedenie v podobe nášho kráľa Vlada Černého, ktorého najobľúbenejšou pesničkou je Mám čierny deň a Biely kvet (smiech). Je nám tam spolu super. Prichádzajú k nám dobrí režiséri, občas divákom reže niektorá inscenácia viac, iná menej, ale práca v divadle nás naozaj baví.

Na svadbe nechýbali ani Robovi kolegovia z divadla Astorka s rodinami

Stále sa v astorkáckom repertoári dokážete pre niečo nadchnúť?

Veru stále. Naposledy to boli Lásky jednej plavovlásky, čo bola úžasná spolupráca s režijnou dvojicou Martin Kukučka a Lukáš Trepišovský. Stretli sme sa v Prahe a okamžite to zafungovalo. To je pocit, že si nemusíme povedať všetko do úplných detailov, pretože ostatné príde intuitívne. Za dve hodiny máte pocit, že sa poznáte niekoľko rokov. Teraz sa pripravuje menšia inscenácia so Zitou Furkovou, Palim Šimunom a Adym Hajdu. Potom budeme robiť Komúnu s Jurajom Nvotom, v ktorej síce hrať nebudem, ale teším sa, že vznikne ďalšia dobrá inscenácia. Viete, my by sme chceli hrať všetci vo všetkom, ale to sa nedá.

S rukou na srdci, aký ste vy herec? Pokorný, ufrflaný...

Sám neviem, museli by ste sa spýtať kolegov. No snažím sa byť sebakritický a ufrflaný som, keď sa mi niečo nepáči. Negatívne veci sa však snažím nevypúšťať von. Je to kontraproduktívne a zbytočné a v minulosti sa mi moja unáhlená otvorenosť skôr vypomstila. Ak frflem, tak doma a pri tom sa snažím nájsť nové východisko. Je pravda, že mám na seba vysoké nároky, na kvalitu toho, čo robím. Do svojej práce sa snažím dať maximum. Zároveň sa snažím, aby sme do nej dali maximum všetci a vytvorili niečo, čo je viac ako priemer. Keď už sa tomu venujeme, nech vznikne dielo, ktoré ľudí dokáže zabaviť, rozplakať a nad ktorým sa zamyslia. Náš pedagóg Martin Huba vždy hovoril, že jedna vec je urobiť kvantum práce, ktorá sa od nás očakáva, ale ráta sa to, čo je naviac. Práve vtedy vznikajú výnimočné veci. To som sa naučil v Astorke aj v Teatre Tatre.

Keď ste hovorili o tom frflaní... Na mňa ste pôsobili vždy stoicky pokojne, až flegmaticky. Čo vás dokáže úplne rozhodiť?

Na veľa ľudí pôsobím ako absolútny flegmatik a myslia si, že mi je všetko jedno. No zdanie klame, ani zďaleka to tak nie je. Aj keď nad veľa vecami, ktoré by ma mohli naštvať, radšej mávnem rukou, pretože je to zbytočné plytvanie energie. V dnešnej zrýchlenej dobe často žasnem nad podráždenosťou ľudí... Ráno nevystrelím v križovatke na prvú oranžovú a už je niekto schopný ma vytrúbiť. Hovorím si, bože, ukradol som ti sekundu tvojho života, čo by si s ňou mohol všetko urobiť... Toto je bratislavská špecialita, ľudia si svoje osobné frustrácie riešia za volantom, a to je pre mňa absolútne nepochopiteľné. Čo už týmto stresom môžeme dokázať, okrem toho, že sa niekde nabúrame. Komu tým vlastne pomôžeme? Ako hovorí známa veta z Pelíškov – komu tým prospejete? Úplne rozhodiť ma však dokáže nespravodlivosť.

A naopak, čo vás upokojuje?

Byť s teraz už manželkou, so svojimi blízkymi, rodinou, kamarátmi. Upokojuje ma pohyb v prírode. Viete, čo sa pracovného nasadenia týka, je podobné, aké ho mala staršia generácia hercov. Teraz je to iné v tom, že máme mobilné telefóny. Keď sa niekomu neozvem päť hodín po napísanej správe, hneď sa ma pýtajú, či sa mi niečo nestalo. Kde je napísané, že musím každú chvíľu zdvihnúť telefón, že musím odpovedať na esemesky okamžite. Informačných kanálov je teraz veľmi veľa. V minulosti herci ráno nakrúcali, poobede skúšali, večer hrali a v noci robili inscenácie... Áno, mali toho veľa, no nikto im permanentne nemenil termíny a mohli sa viac sústrediť na prácu. Dnes existuje milión stresujúcich elementov a pocitovo je na všetko menej času, nehovorím len o hercoch. Vytvoriť si pokoj na prácu a dať preč nepodstatné je veľmi ťažké, ale zároveň veľmi potrebné k tomu, aby kvalita práce bola taká, aká má byť.

Robo, v jednom z vašich starších rozhovorov ste povedali, že vzťah s herečkou si v žiadnom prípade nedokážete predstaviť. Prešlo pár rokov...

A dal som sa dokopy s herečkou (smiech).

Čo sa stalo?

Prebehla iskra, ja som zistil, že to môže byť aj inak a niektoré názory som zmenil.

Dospeli ste.

Nie, to v žiadnom prípade a dúfam, že sa mi to ani nikdy nestane (smiech). Dospel som akurát k tomu, že mať doma herečku nemusí byť až také zlé. Jednoducho, dali sme sa dokopy, prešli tri roky a dnes sme manželia. Je nám spolu pekne. Je pravda, že preberáme témy aj z našich divadiel, no okrem toho nás spája kopa iných vecí a záľub ako šport, príroda...

Obaja ste z tých, ktorí ani chvíľu neposedia?

Presne tak. Dal som sa dokopy so živelnou východniarkou, ktorá bola vždy živá, tak ako ja. Nestáva sa, že by sme mali problém vymyslieť si spoločný program, obaja sme veľmi aktívni. Problém máme iba nájsť si naň spoločný čas. Chodíme na túry, v zime lyžujeme, radi cestujeme, pohyb je pre nás oboch veľká psychohygiena.

Máte nejaké očakávania od statusu manželstva?

Nie iné ako pred týmto statusom. Sám sa čudujem, že som sa oženil (smiech). Totiž, sobáš som vždy bral ako formalitu, bez ktorej sa dá žiť. No stretol som Aničku, prišiel moment, keď sme pocítili, že spolu chceme byť, zatiaľ navždy (smiech), povýšiť a osláviť naše puto, časom snáď vychovávať deti. Sobášil nás Daniel Pastirčák, pre nás človek najpovolanejší, ktorého skúsime nesklamať (smiech). V podvedomí pribudla väčšia zodpovednosť. Za mesiac sa však nezmenilo nič, okrem údajov a toho, že nosíme obrúčky. Inak spolužitie vnímam ako pred tým, stále sme dvaja ľudia so svojimi záujmami a podstatné je navzájom sa tolerovať, v tom tkvie sloboda, ktorá je pre mňa veľmi dôležitá. Mať svoj „ostrov samoty“ môže byť veľkým prínosom. Vždy nás desila formulka – už nie ty a ja, ale my – bez seba ani na krok... udusili by sme sa vo vzťahu, ktorý by bol založený na tom, že sme spolu 24/7. Ale opýtajte sa ma o rok (smiech).

Robo, priznám sa vám, že mi nepasujete k veku, ktorý ukazuje váš rodný list.

Nie ste jediná a prvá, kto mi to hovorí. Pravdou je, že mentálne sa cítim do dvadsať. A fyzicky, to uvidíme. Keby novinári nepoukazovali na to, že medzi mnou a Aničkou je 17-ročný vekový rozdiel, nikomu by to asi ani nenapadlo. A ani ja ani ona to neriešime ani necítime.

Pochádzate z veľkej rodiny?

Nie. Mám len jedného súrodenca, mladšieho brata. Je to veľký cestovateľ, pred nedávnom sa vrátil z Indie. Aj Anička má len jedného brata.

Oženili ste sa a verejná otázka o tom, kedy bude svadba, sa razom zmenila na otázku, kedy plánujete rodinu, alebo sa mýlim?

Je to tak. No ja odpovedám – uvidíme. Sme tomu otvorení, ale neplánujeme. Včera mi Szidi Tobias akurát povedala zaujímavú teóriu. Dieťa sa vraj na svet pýta samo. Duchovne to absolútne chápem a zaujímavé je, že to funguje vraj aj fyzicky. Nuž, uvidíme, kedy sa náš potomok vypýta na svet. Ja som mal so všetkým vždy veľa času, tak uvidíme, či bude po mne (smiech). Možno príde rovnako nečakane ako naša svadba.

O ktorej sa písalo ako o dobre utajovanej...

Čo v novinárskom žargóne znamená pojem utajená svadba? To znamená, že nenapíšem do každej redakcie, že sa žením, nedám vedieť deň a čas, a to len kvôli tomu, aby všetci ľudia, ktorí na svadbu prídu, mali komfort a istotu toho, že ich nikto nefotí, neprenasleduje a neotravuje. Znie to hlúpo, ale bol by to veľký zásah do súkromia. Chápem, že sme herci a ľudia chcú vedieť aj čo-to o našom súkromí, no všetko by malo mať svoje hranice.

Vás niekedy obťažovala popularita?

Nie. Stáva sa, že veľa ľudí za vami príde s pozitívnou emóciou, no vy práve nemáte najlepšiu náladu a nemáte chuť sa rozprávať, prípadne obedujete (smiech). Je to môj problém a ako herec sa s tým jednoducho musím vysporiadať. Často si o nás ľudia myslia, že im patríme, že o nás vedia všetko alebo že si môžu dovoliť všetko, lebo nás poznajú z obrazovky a médií. Netreba zabúdať selektovať informácie a realitu. Ale tým, kto by sa im mal spovedať a kto im je dlžný vysvetlenie, sú naši politici, ktorí ovládajú túto krajinu a sú platení z našich daní.

Ešte sa poďme chvíľu porozprávať aj o televíznej tvorbe. Zaujímalo by ma, či vám relácia Dobre vedieť niečo dala aj do reálneho života?

Mňa to v prvom rade baví. Je pravda, že tam odznieva veľa bizarných informácií, ktoré si zapamätám a ktoré k ničomu nepotrebujem a naopak tie, ktoré by sa zišli, v pamäti nemám (smiech). Občas nám to s Ďurom Kemkom prinesie kus poriadnej hanby, keď zistíme, že nevieme naozaj triviálne veci. No narodili sme sa ako nedokonalé bytosti a ani jeden z nás nezhltol encyklopédiu, a v štúdiu je to naozaj iné ako doma. Našou ambíciou je zabaviť ľudí, a to sa nám azda aj darí. Niekedy mi naozaj postojí rozum nad niektorými informáciami a skladám klobúk pred všetkými tvorcami, ktorí sa na Dobre vedieť namakajú. No a potom prídeme my, „zahviezdime“ a sme za tupcov (smiech).

A čo seriály?

Pre televíziu JOJ sme dokončili seriál Pohrebáci, kde hrám, ako to povedať, nekonvenčného farára. Teraz by som mal, tak isto pre JOJku, nakrúcať seriál s názvom Bodka, kde by som mal hrať hlavnú postavu po boku môjho psieho kolegu, ktorého som mimochodom mal už dvakrát doma, čo bolo veľmi bizarné.

Predpokladám že preto, aby ste si na seba zvykli a stali sa z vás parťáci.

Áno, povedali mi, že sa musíme zoznámiť a dali mi ho na zoznamovačku domov. Zrazu som mal doma psa, ktorý na mňa pozeral s rovnakým strachom v očiach ako ja na neho a ani jeden nechápal, čo sa deje (smiech). Ešte by sme si to mali párkrát zopakovať a potom spolu začneme nakrúcať. Je to výzva, nie je to jednoduché a automatické ako pri hercoch. Hoci je to úžasne vycvičený psík, bude to pre nás všetkých veľké dobrodružstvo.

Čo sa psov a zvierat týka, máte k nim kladný vzťah?

Áno, veľmi. V minulom vzťahu sme mali psa, argentínsku dogu, ktorý bol úžasný. Zviera vnímam ako čistý, nepopísaný papier. Nerozmýšľa ako človek, nie je vypočítavé, nekombinuje... Dáte mu lásku a ono vám ju rado vráti. Navyše si myslím, že zviera je aj dobrou konfrontáciou vašej povahy.

Naše aktivity: 

- - Inzercia - -