Dnes je utorok, 23.október 2018, meniny má: Alojzia
Čas čítania
11 minutes
Zatiaľ prečítané

Anna Polívková: My Polívkovci začíname byť mafia

október 04, 2018 - 15:49
ANNA POLÍVKOVÁ sa nemohla nestať herečkou. Klaunstvo a herectvo má zapísané do svojej DNA. Na javisku sa cíti najslobodnejšie, aj práve preto sa rada venuje autorskému divadlu, v rámci ktorého je ochotná prísť s kožou na trh. V rozhovore s novinármi sa tomu však bráni. O to väčšia vzácnosť je počuť ju hovoriť o otcovi Bolkovi, súrodencoch a v neposlednom rade aj o jej súkromnom vesmíre.

Stretli sme sa pri príležitosti premiéry nového filmu Po čom muži túžia. Čo spôsobilo, že ste naň kývli a zahrali si muža v ženskom tele?

Najskôr ma pobavil scenár, chechtala som sa, už keď som ho prvýkrát čítala, čo sa veru nestáva často. Navyše s režisérom Rudom Havlíkom som pracovala už v minulosti. Je nadšený pre to, čo robí, je to poctivý režisér, ktorý sa na prácu pripravuje. Ani na chvíľu som nezapochybovala nad tým, že by som bola v zlých rukách. Na druhej strane, nezvyknem sa prehrabovať v scenároch, premýšľať, ktorý vezmem a ktorý nie. Pre mňa vyskúšať si hrať pred kamerou je stále silná motivácia.

Dal vám tento film odpoveď na otázku, po čom muži skutočne túžia?

Už sa ma na to pýtalo veľa ľudí, kladú mi celkom zásadné gender otázky, na ktoré vôbec nie som odborník. Mám rada mužov aj ženy a myslím, že každý to máme komplikované z rôznych dôvodov a všetko je to individuálne. A po čom muži túžia? To neviem povedať s istotou, no prezradím vám, že som si pred nakrúcaním robila prieskum a zisťovala som na rôznych mužoch zo svojho okolia, po akých ženách túžia.

A na čo ste vďaka tomu prišli?

Od každého muža som dostala absolútne odlišnú odpoveď, čo je, myslím si, veľmi dobrá správa pre všetky ženy.

Hovorí sa, že ženy majú v sebe kus chlapa a naopak. Anička, v čom ste chlap vy?

Oveľa radšej som, keď ma ľudia vnímajú ako človeka, nie ako ženu. Mám rada, keď niekoho stretnem a uvidí vo mne najskôr človeka, až potom ženu. No je pravda, že v sebe cítim veľký mužský element. Možno tým, že nie som typická kráska, nerobí mi problém nebyť za peknú a svoju fyzickú podobu beriem s nadhľadom. Nie vždy potrebujem byť načančaná. No a nevarím (smiech). Hoci, myslím si, že varím dobre, no väčšinou sa stane, že zabudnem, že mám niečo v rúre a spáli sa mi to. U nás v domácnosti varí Michal a to je super.

Vo filme Po čom muži túžia si Anna Polívková zahrala chlapa v ženskom tele

A naopak, v akých situáciách sa cítite najženskejšie?

Keď som zamilovaná, keď cítim, že muž mi venuje svoju pozornosť a všetko funguje. No a ešte samozrejme pri tanci. Keď chlap vie tancovať a ide nám to spolu aj bez toho, aby sme mali presne stanovené kroky.

Tak to máte šťastie, keďže tanečníka máte doma.

No, my s Michalom si práve často spolu nezatancujeme. Tým, že je to jeho profesia, nechcem ho do toho nútiť, on je za to rád a chápem ho. To je vlastne to isté, akoby som aj doma mimo divadla hrala nejaké scénky. Tiež sa mi do toho nechce.

Dokážete sa pozerať sama na seba na plátne či v televízii? Veľa hercov s tým má problém.

Skôr sa neviem dívať na ten film, stále sa dívam sama na seba, rozmýšľam nad tým, čo som mohla urobiť inak, vyčítam si, čo som neurobila a mala som. Nie som vtedy schopná posúdiť film a jeho výsledok ako celok.

September je začiatok novej sezóny, čo vás čaká?

Mala som celkom voľné leto, čo bolo skvelé a užila som si to. Teraz mám povinnosti najmä s filmom Po čom muži túžia, oprašujeme predstavenia a od polovice novembra by som mala začať nakrúcať nový romantický film. Čaká ma teda mesiac u vás na Slovensku, v Tatrách a na to sa veľmi teším.

Anička, a čo nového sa deje na pôde klaunstva? Žien klauniek veľa nie je, vy ste jedna z nich.

Na tejto pôde sa vlastne deje celý môj život. Veď sa pozrite na to, komu som sa narodila (smiech). Otec mal na mňa naozaj veľký vplyv a všetky divadelné hry, ktoré hrám, sú komédie a mám to veľmi rada. Zbožňujem počuť smiech. Mám rada humor, ktorý je trošku melancholickejší, rôznorodý. Nie je ťažké niekoho rozosmiať, keď si zvolíte brutálnu formu humoru, ale to ja rada nerobím. Mám rada, keď sa humor tak trochu mieša s nejakým smútkom, to je moja oblasť a zatiaľ ma to baví. Možno, keď budem staršia, rada si zahrám nejakú tragédiu. Zatiaľ ma baví pohyb na javisku a keď počujem, že sa ľudia smejú spolu so mnou a nenudia sa.

Máte hranice humoru, ktoré neprekračujete?

To závisí od konkrétnych situácií, vtipov. Rozoznávam to citlivosťou, ktorú, myslím, že v sebe mám. A priznám sa, mám rada aj čísla, pri ktorých sa ľudia kopú do zadku, pokiaľ je v tom kúsok artistnosti. Keď niekoho kopnete do zadku a on urobí následne dva premety, tak je to posunuté úplne inam. Nemám rada, keď sa hovorí bezúčelne vulgárne a vtip nahradí sprosté slovo, čo sa často deje.

Ako filmová herečka sa pred rokmi prvýkrát objavila vo Vieweghových Účastníkoch zájazdu

Často sa vám stáva, že prídete do spoločnosti, ktorá od vás očakáva, že vy budete baviť vtipnými historkami?

No práve a ja nie som človek, ktorý by to dokázal. Toto dokáže môj otec. Ten, kam príde, všetkých baví a okamžite je stredobodom pozornosti. A ja neznášam byť stredobodom pozornosti, čo asi pre herečku nie je najlepšia výbava, ale je to tak. Mám rada javisko, to mi dáva slobodu. Ale akonáhle som v spoločnosti, niečo rozprávam prísediacemu a vidím, že začínajú počúvať aj ostatní, tak ma to vyrušuje, znervózňuje a strácam niť. V spoločnosti sa mením na pozorovateľa. Aj pri moderovaní som zistila, že musím mať všetko perfektne pripravené, pretože inak som vyložene trápna. Ak som niekde za seba a nie za nejakú divadelnú či filmovú postavu, mám pocit, že som trápna a nezaujímavá.

Pochádzate z váženého hereckého klanu, cez koho ste sa zamilovali do herectva, cez maminu alebo cez otca?

Ocino má jednu okrídlenú vetu, rád hovorí, že som sa stala herečkou preto, aby som častejšie videla svojho otca. A musím povedať, že na tom asi aj niečo je. Ja som žila v Prahe a jazdila som do Brna na návštevy za ním a pamätám sa, že som bola stále očarená divadlom. Otcove predstavenia sú veľké zážitky, najmä tie, na ktorých sa podieľal autorsky. Teší ma, že teraz začal znova písať a robiť divadlo znovu aj autorsky. Vždy dokázal na javisku magické veci, otec má v sebe obrovský humor a k tomu obrovskú múdrosť, preto môže riešiť existenciálne otázky vo svojich predstaveniach a ja mám túto kombináciu veľmi rada.

Herecký talent získala po oboch rodičoch, po otcovi Bolkovi  Polívkovi, aj po matke Evelyne Steimarovej

Krásne hovoríte o jeho umení a danostiach, neraz ste sa spolu stretli na javisku, tam sa vám stáva, že hráte a zrazu sa pristihnete, že zabúdate hrať a zízate na neho fascinovaná, čo to predvádza?

(smiech) Toto sa mi stáva pri skúškach. Na premiére už väčšinou viem, čo sa bude diať, hoci s otcom je to večne nanovo nové dobrodružstvo. Veľa vecí zvykne meniť, musím byť neustále v strehu, aby som neodpovedala na repliky, ktoré prídu inokedy. Nie, že by nebol pripravený, práve naopak, nemôže byť nepripravený, on je Boh javiska. No občas príde chvíľa, že ma na javisku rozosmeje a chvíľu mi trvá, než sa zase chytím. Ale myslela som, že sa mi to bude diať častejšie. Kedysi som sa bála, že s ním nebudem vedieť hrať, pretože budem mať záchvaty smiechu.

Pripravujete spolu nejaké nové predstavenie?

Hráme spolu predstavenie DNA, už ho hráme štyri roky a stále veľmi radi. Myslím, že aj ocino je so mnou rád na javisku, čo je pre mňa najväčšie vyznamenanie, akého sa mi mohlo dostať. Keď som bola mladšia, myslela som si, že na javisku s ním budem nervózna, neschopná hrania, no nestalo sa tak. Aj na mojich predstaveniach, kde je v pozícii diváka, na mňa pôsobí ako upokojujúci element.

Zrejme nie je jediný rozhovor, počas ktorého sa vás na otca novinár nespýta, však?

Je to tak, ale vôbec mi to neprekáža. Veď keby som nebola otcova dcéra, nie som herečka. Maminka bola vždy skôr maminka v tom pravom slova zmysle. Keď som bola malá, ona už divadlo veľmi nehrala, takže herecký vplyv otca bol v mojom prípade úplne zásadný.

Rada by som sa ešte spýtala na vášho strýka, Jiřího Kodeta, brata vašej maminky. Aké spomienky sa vám vynoria v mysli, keď počujete jeho meno?

Jirka bol úžasný človek a je mi ľúto, že sme neboli v tesnom kontakte. Jirka bol konfliktná povaha a keď sme boli u neho na návšteve, väčšinou sa s mojou mamou pohádali a my sme šli domov prv, než sme plánovali (smiech). No pamätám si, ako mi ešte ako malej často hovoril, že mi ušmykne nos a strčí ma do mrazáku. Čiže ako dieťa som sa ho istý čas nenormálne bála (smiech). Neskôr, keď už som bola staršia, som zase mala obdobie, že som ho neskutočne obdivovala. Bol to človek, ktorý ovplýval špeciálnym šarmom. No a toto obdobie vystriedalo ďalšie, keď už bol veľmi chorý, no my všetci okolo neho sme si mysleli, že si z nás robí srandu. Sama som nedokázala uveriť tomu, že muž, taký elegantný, ako bol Jirka, sa môže dostať do takéhoto stavu. Je veľká škoda, že odišiel tak skoro, pretože mohol ešte odohrať veľa krásnych veľkých rolí.

Vďaka otcovi je klan Polívkovcov naozaj početný, dovedna vás je šesť súrodencov. Zaujímalo by ma, ako vyzerá vaše rodinné stretnutie.

Máte pravdu, začíname byť už takto trochu mafia, aj tým, že je medzi nami veľa divadelníkov a hercov. Občas sa stane, že sme všetci za jedným stolom, a to je paráda. Obdivujem, ako sa otcovi a všetkým jeho ženám podarilo rodinu udržať pohromade, nikdy nás nikto nepoštvával proti sebe, nikdy sa u nás nič neutajovalo, vždy sme si všetko povedali a hoci je naša rodina rozvetvená a zložitá, máme sa veľmi radi.

Máte teda prehľad, kto zo súrodencov, čo robí, čím žije...

Jasné! Sme v kontakte. Napríklad moja sestra Kamila nechcela mať nikdy s divadlom nič spoločné. Vyrastala v Brne, kde je otec mimoriadne obľúbený a toto prostredie ju viac netešilo ako tešilo. Cielene šla na textilnú priemyslovku, po ktorej raz urobila nejaké divadelné kostýmy, potom ďalšie, potom v divadle začala byť častejšie a častejšie, dokonca ho viedla ako riaditeľka a teraz režíruje (smiech). Oblúkom sa k tomu krásne dostala. Brat tak isto dlho tvrdil, že herec nebude a chytil sa... Vidíte, je to nákazlivé a krásne zamestnanie.

Herectvo ste študovali v Paríži, odjakživa ste vedeli, že vaše miesto je v Česku? Nechceli ste zostať žiť v Paríži?

Keď už niekde žijete dva roky, chvíľu to tak pociťujete, no ja som rada, že som sa vrátila. Hoci som mala chúťky ešte sa na nejaký čas vykoreniť, už som to neurobila.

Aká je Anna Polívková v súkromí? Čo tvorí váš vesmír okrem herectva?

V súkromí som úplne obyčajná, mám veľmi rada filmy, môjho psa a prechádzky s ním, veľmi rada jem, tancujem a zaujímam sa o rôzne cvičenia. Rada sa hýbem, smejem... Ale toto vlastne nemusí nikto vedieť, pretože čím viac ma ľudia budú poznať, tým menej mi budú veriť moje roly.

Ak vás môžem porovnať s inými hercami, herečkami, oproti nim na mňa pôsobíte veľmi placho. Čo je pre herca nevšedná črta. Aj preto nerada hovoríte o súkromí?

Naozaj si myslím, že do môjho súkromia nikoho nič nie je. Prečo by som niekomu o tom mala hovoriť? Tak isto si myslím, že ani o práci by sa nemalo veľmi hovoriť, nikoho nemusí zaujímať, ako prebiehala príprava nejakého projektu, dôležitý je predsa výsledok. Naozaj si rozhovory do novín neužívam, nemám to rada. Človek má jednak tendenciu a chtíč povedať niečo múdre, často mám pocit, že sa opakujem a potom to vystrieda pocit, že som toho prezradila oveľa viac, ako som pôvodne chcela. Asi je to tá plachosť, ktorou ste ma označili, nemýlite sa.

Na Slovensku sa to možno nevie, no vy ste aj speváčka.

(Smiech.) No rozhodne speváčka nie som, mám kapelu. Volá sa Ani by neřekla a hoci teraz sme mali dlhú pauzu, opäť začíname skúšať a hrať. No ide skôr o divadelné koncerty, počas ktorých sa hrám na rôzne speváčky. Je to vedľajšie hobby, ktoré by som nerada menila na profesiu. Sú veci, ktorými sa rada zaoberám, ale nechcem sa tomu venovať profesionálne. Ako napríklad aj tanec, ktorý rada využijem v rámci divadla, ale nepovažujem sa za tanečníčku.

Do veľkej miery sa venujete autorskému divadlu, cítite v sebe pretlak tém, o ktorých by ste chceli hrať?

Áno, mám chuť si urobiť sólové predstavenie. Dvakrát v živote som hrala sólo a veľmi ma to bavilo. Je to úžasná sloboda, nemáte to komu pokaziť a keď to pokazíte, tak len sama sebe. Práve teraz sa mi motá v hlave toľko tém, že vôbec neviem, kde mám začať. Takže sa asi najskôr zavriem v skúšobni a uvidím, čo stvorím.

Pomáha vám v kreovaní samota?

Nie. Jedno predstavenie som skúšala sama, ale nakoniec som zistila, že k práci dialóg potrebujem.

Pri sólových predstaveniach paradoxne hovoríte o slobode, no ja v tom vidím obrovský pocit zodpovednosti a s kožou idete na trh akoby intenzívnejšie.

Ten pocit slobody vo mne umocňuje javisko, cítim sa na ňom bezpečne. Fungujú na ňom základné zákonitosti, ktoré keď ovládate, tak každú situáciu vždy nejako zachránite. A dúfam, že teraz som to nezakríkla. Neviem, prečo mám stále odvahu vracať sa na javisko, faktom je, že tam som najšťastnejšia.

Pri vás sa nedokážem nespýtať na seriál Až po uši. Tam sa na vás teda maskéri vyjašili... Tam ste boli taká škaredá, až mi vás bolo ľúto...

(Smiech.) Tento seriál vznikal v období, keď sme robili aj StarDance. Striedala som sa v troch polohách – nádherná v StarDance, normálna doma a ošklivá na pľaci. A zase nádherná, normálna, ošklivá... Bolo to veľmi zábavné. Dokonca jeden slovenský herec, s ktorým som v Až po uši hrala, prišiel na pľac, ja som sa za ním dovalila s úsmevom, že si spolu zahráme, a on sa mierne zdesil. Potom povedal maskérke – to som nevedel, že ona je taká škaredá (smiech). Maskérka Hanička za mnou prišla nadšená, že sa nám maska podarila, no ja som potom chodila po pľaci a radšej všetkým  hovorila – uši mám podložené, zub je falošný a zrastené obočie je tiež len maska! Chvíľami to na mňa doľahlo, že som chcela byť krajšia než moja postava, ktorú spotvorili líčením.

V seriáli Až po uši sa na nej maskérka doslova vyjašila

Naše aktivity: 

- - Inzercia - -