Dnes je štvrtok, 15.november 2018, meniny má: Leopold
Čas čítania
10 minutes
Zatiaľ prečítané

Herečka Dana Košická: Našla som životnú harmóniu

október 18, 2018 - 12:51
Herečku DANU KOŠICKÚ momentálne vnímajú diváci ako empatickú vrchnú sestru Helenu zo seriálu Sestričky. V súkromí žije táto sympatická členka činohry Štátneho divadla Košice aktívny, ale pokojný, „viacvrstvový“ život plný záľub, obklopená prírodou, zvieratami a v neposlednom rade prácou, ktorá jej dáva zmysel a optimizmus.

Sestričky majú divácky úspech, čakali ste, že pôjde o taký obľúbený seriál?

Niežeby sme nerátali s úspechom, no nedá sa presne povedať, čo diváka osloví a čo nie. Tušenie, že by Sestričky mohli mať úspech, sme mali. Scenár bol veľmi dobrý, v porovnaní s tými, čo sme v posledných rokoch realizovali. Bavil nás ako príbeh a na nakrúcaní sa zišli šikovní ľudia, ktorí do práce vložili kus dobrej energie. A to sa muselo niekde odraziť a vrátiť.

Má postava črty a vlastnosti, ktoré sú vám ako človeku blízke?

Neposudzujem to takto, nerozmýšľam nad tým, čo mi je blízke. Našla som si v nej momenty, ktoré ma s ňou spájali. Každá postava je pre mňa exkurzia do cudzieho života. Samozrejme, do veľkej miery do nej herec pretaví sám seba, bez toho to jednoducho nejde. Blízky mi je najmä jej vzťah k druhým a jej empatia.

Ide o seriál z nemocničného prostredia. Stalo sa vám, že ste sa začali cítiť chorá? Opantali vás nejaké neduhy?

Práve naopak. V otázke medicíny som alternatívnejšia. Pri Sestričkách som si začala viac uvedomovať, čo všetko si vie človek vsugerovať. Egon Erwin Kisch mal poviedku, v ktorej postava čítala knihu anatómie a cítila na sebe všetky možné príznaky, okrem popôrodných stavov. (Smiech.) Tu a tam človeka niekde pichne, zabolí ho hlava a má pocit, že mu je všetko. No keď sme robili seriál, zistili sme, že v tej hektike ani nemáme čas sa tým zapodievať a nové diagnózy sme si nenachádzali.

Hovoríte, že v liečbe a medicíne ste za alternatívu, čo to znamená?

Snažím sa byť lekárom sama sebe. Slovo „nemoc“ ja vnímam ako – nemať moc nad sebou, nad svojím telom, nad svojím zdravím. Toho sa držím. Moje zdravie je v mojich rukách. Je na mne ako moje telo a moje zdravie bude vyzerať a nikto iný za to nie je zodpovedný. Samozrejme, človek neovplyvní všetko, no príčiny bežných chorôb sa snažím hľadať v sebe. A zatiaľ sa mi to darí.

Pomáha vám v tom aj šport? Ktorý je váš najobľúbenejší?

Venujem sa mnohým športom, tým, na ktoré mám chuť, čas a priestor. Rada sa bicyklujem, chodím na turistiku, plávam. A rada lyžujem. No nejde mi o to, aby som sa klasicky zviezla dolu kopcom. Rada chodím na lyžiach do hôr.

Ste tak trochu adrenalínový typ?

Nie je až taký adrenalín vybrať sa na lyžiach do hôr. Je pravda, že známi sa ma pýtajú, či sa nebojím. Ale čoho? Som v prírode, v lese, kde mi je dobre... Áno, občas sa ocitnem v situáciách, keď idem trochu na hranu svojich možností a vtedy sa vyplavuje adrenalín, ale aj ten mi robí dobre.

A ako je to v bežnom živote? Niekto potrebuje adrenalín a stres aj k práci.

Ja určite nie, naopak. Stres ma ubíja, v jeho područí konám zmätene, rýchlo a nie vždy to slúži kvalite. Kedysi to možno bolo tak, že človeka stres k niečomu motivoval, ale mne berie energiu. Ak ma niekto do niečoho tlačí, nerobí mi to dobre. Snažím sa robiť veci v predstihu, aby som si sama nevytvárala stresové situácie. Aj to je otázka nastavenia. Keď človek dovolí, aby ho niekto do niečoho tlačil, tak do toho tlačený bude.

Nie vždy to ide, nebyť tlačený do toho či onoho. Najmä v hereckej práci, ktorej nie je vždy prebytok, nie? 

Aj na prácu sa možno pozerať úplne inak. Keď si poviem: áno, teraz budem dvanásť hodín predkamerou a večer mám skvelé predstavenie, je to ťažké, ale stojí to za to. Keď sa na to začnem pozerať inak, nájdem v tom zmysel, zistím, že ma to napĺňa a výsledok nasadenia môže byť zaujímavý, stres vôbec nemusí byť. Fakt, že niečo nestihnem a budem pár minút meškať? A čo sa stane? Nikto neumrie, chlieb nebude lacnejší. Načo umelo vytvárať na seba tlak? Je už tak trochu klišé hovoriť, že máme veľa práce, sme pod tlakom... Je to mantra, ktorú neustále omieľame, máme ju v sebe naprogramovanú, a pritom zbytočne. 

Na čom aktuálne pracujete?

Tým, že sme ešte do konca júla nakrúcali Sestričky, nemala som veľmi priestor nastavovať sa na nič iné. Produkcia viac-menej ráta s tým, že začneme robiť už aj ďalšiu sériu, nechala som si na to rezervu. Nenakrúcam nič iné, ani sa nepripravujem na iný projekt. V Štátnom divadle aktuálne skúšam s režisérom Vajdičkom Našich furiantov a stále učím na konzervatóriu. S Anikó Vargovou, s ktorou hrám aj v Sestričkách, učíme spolu jeden ročník. To je práca, ktorá ma zamestnáva denne.

Štátne divadlo Košice na mňa vždy pôsobilo hrejivou domácou atmosférou. Z tohto divadla herci prakticky neodchádzajú. Čím to je?

Košice majú neskutočnú atmosféru a budova divadla je jedna z najkrajších divadelných budov na Slovenku i v Európe. Košice majú zvláštnu auru, ktorú pocíti azda každý, kto sem príde. Akoby vás to mesto objímalo. A naše divadlo má tú istú vlastnosť, genius loci. Objíme vás a zažívate v ňom pocit domova. A keď sa niekde cítite dobre, keď sa vám dobre pracuje v krásnom prostredí s príjemnými ľuďmi, tak sa vám odtiaľ nechce odchádzať.

Napriek tomu, že v Štátnom divadle Košice vznikajú krásne a kvalitné predstavenia, z pohľadu celoslovenskej kultúrnej scény je akoby podceňované. Nemrzí vás to?

Už som to prijala. Najskôr sme sa všetci zlostili, že sme provinčné divadlo. Potom sme si povedali – je to tak, ako to je. Sme štyristo kilometrov od Bratislavy, načo bojovať s veternými mlynmi? Do veľkej miery je to aj o sebavedomí. Áno, robíme dobré predstavenia, máme divákov, ktorí to vedia oceniť. Samozrejme, že by sme chceli byť v povedomí aj v celoslovenskom meradle, no bol by to zbytočný boj. Sama v sebe už nemám ten pocit provincie.

Kam za divadlom cestujete ako divák?

Priznám sa, že som veľmi lenivý divák a v poslednom čase už nepotrebujem ukájať svoju divácku dušu. Pán Lasica raz povedal, že ani rušňovodič sa nechodí pozerať na iného rušňovodiča pri práci. (Smiech.) Keď príde divadlo, ktoré ma zaujme, idem sa naň pozrieť, no v poslednom čase ma len veľmi málo predstavení chytilo za srdce. Asi ma dnešný spôsob hrania veľmi neoslovuje. Asi to, čo som vo svojom živote potrebovala vidieť, som už videla.

Mladým hercom ste sa venovali na pôde Spišského divadla a s hereckou mládežou pracujete aj dnes. Akí sú vaši študenti?

Učenie nie je až tak moja parketa, ale vždy ma do toho niekto natiahne, a ja to potom robím. No chcem to zároveň robiť dobre, pritom táto práca nie je vôbec jednoduchá a dosť ma vyčerpáva. Práca s deťmi je veľmi tenký a krehký ľad pod nohami. Chcem ju robiť svedomito. Uvedomujem si, aké krehké dušičky mám pred sebou, aký zmätok v nich môžem narobiť, keď ich nesprávne nasmerujem, a vidím aj tú paseku, keď sa nesprávne nasmerujú alebo dostanú falošnú ilúziu. Mám pred tým obrovský rešpekt a musím povedať, že ma to stojí dosť úsilia. Moji študenti sú veľmi nadšení pre herectvo, ale táto doba ich veľmi kazí. Majú pocit, že môžu byť veľmi rýchlo slávni, úspešní, bohatí a nemusia pre to veľa urobiť. Často im vysvetľujem, že herectvo je o niečom inom.

Učíte ich vy, ale zrejme aj oni učia niečo vás.

Učia ma poznávať samu seba. Vďaka nim si pomenovávam isté veci v práci, ktoré by som bez nich brala úplne automaticky a jednoducho. Dávajú mi spätnú väzbu, učia ma spochybniť niektoré hotové riešenia, ktoré vnímam automaticky, a tým ma nútia premýšľať, byť vnímavejšou, čo sa práce a hereckej profesie týka.

Kedy prišiel moment, že ste herectvu naplno podľahli a uvedomili si, že z vás už nič iné nebude?

No neviem, či sa mi to nestalo len nedávno. (Smiech.) Vždy som si myslela, že herečka budem iba na chvíľku. Som introvert, nemám v sebe exhibicionizmus, chuť za každú cenu vytŕčať. Až teraz som zistila, že by som nedokázala a nemohla robiť niečo iné, že iná práca by ma ani zďaleka takto nenapĺňala. Herectvo je spôsob, ktorým sa potrebujem v živote vyjadrovať.

Keď sa vás po rokoch pýtajú na život v Belgicku, v Antverpách, na čo si spomínate?

Spomínam si na šancu odísť niekam inam, na iný spôsob fungovania a iný rozmer v živote. To všetko som spoznala v čase, keď som žila v Belgicku ako stážistka v poslednom ročníku vysokej školy. Viem, že teraz mnohí študenti odchádzajú, cestujú, mladí ľudia nepoznajú hranice. Ísť do Ameriky je bežné a na dennom poriadku, no my sme boli deti komunizmu. Keď sme v roku 1990 odcestovali za hranice, akoby sme sa objavili v inej galaxii. Aj pre mňa to bola iná galaxia, ale som za ňu veľmi vďačná. Zrazu som videla a cítila, že všetko sa dá, že svet možno vnímať úplne inak a že človek má obrovské možnosti, len musí chcieť. No krátko na to som zistila, že som tehotná, takže som tam nemohla zostať. Vďakabohu. (Smiech.)

Takže ani s odstupom času nevnímate rozhodnutie vrátiť sa domov ako zlé?

Určite nie. Nemyslím si, že by som tam bola šťastnejšia. Panovala tam obrovská dravosť a všetci boli na ňu nastavení. Mne bola cudzia. Nebola to však dravosť, na akú sme zvyknutí tu, oni ju nevnímali nepriateľsky, len ako niečo prirodzené. Naučili sa s ňou žiť a navzájom si nezávideli. Ťažko sa to v našom prostredí vysvetľuje, necítila som nepriateľstvo a závisť, skôr možnosť, že všetci si môžeme všetko vyskúšať.

V Belgicku ste študovali a komunikovali v angličtine. Kde ste sa k tomuto jazyku ako dieťa komunizmu dostali?

Bolo to strašné! Pripadala som si ako Indián, čo nerozumie reči kmeňa. (Smiech.) Ako-tak som ovládala kuchynskú angličtinu, ktorou sa človek dohovorí, vypýta si jedlo a pohár vody. A predstavte si, že v tom jazyku máte študovať. Čo som sa ja naplakala... Bola to pre mňa obrovská bariéra. Po dvoch týždňoch plakania som pochopila, že mi nezostáva iné, len sa naučiť počúvať a vnímať. A ono to príde. Išla som na to cez emócie a zvládla som to.

Narodili ste sa v Tatrách, pôsobíte v Košiciach, chvíľu ste bývali v Bratislave. Kde ste doma?

Doma som v Bukovci. Je to satelit Košíc. Tento región je pre mňa domov. Nedokážem žiť v meste a vo veľkomeste už vôbec. K životu potrebujem prírodu a kúsok lesa. Tu som si vytvorila azyl, spolu s mojimi aj cudzími zvieratami...

Koľko tých zvierat máte?

Mám tri mačky a dvoch psíkov, jazvečíkov od susedov, ktorí sa jedného dňa rozhodli, že budú žiť u mňa a aktuálne mi devastujú záhradu. (Smiech.) Jedna mačka sa volá Boženka, kocúr Bubko a ešte jedna mačka Shakira. Tá je podľa mňa reinkarnovaný budhistický mních. Je to meditačná mačka, ktorá žije vo svojom zenovom svete. Nedávno som sa dozvedela, že vraj so svojimi zvieratami, teda ich dušami, putujeme niekoľko životov. Neviem, čo je na tom pravdy, ale možno to tak naozaj bude.

Spomínate záhradu. Máte v nej len trávnik, alebo patríte ku gazdinkám, čo sadia zeleninu a bylinky?

Áno, sadím. Všetko a veľa. Zaujímavé je, že lásku k záhrade som v sebe nemala odjakživa. V istom veku som dospela do štádia, v ktorom som pocítila potrebu vŕtať sa v zemi. Kopem, presádzam, kreujem, dokonca si v záhrade aj sama staviam, je to taká moja „handmade“ činnosť. Akoby som potrebovala cítiť spojenie so zemou. Zem ma ukotvuje, je pre mňa zdrojom energie, ventil, spôsob uvoľnenia a naplnenia.

Ženy vraj žijú v sedemročných cykloch. S nimi prichádzajú rôzne zmeny a všetko vôkol vnímame akoby inými očami.

Áno, počula som o tom a myslím si, že je na tom kus pravdy. Po 49. narodeninách, čo je násobok čísla sedem, som mala pocit, že prechádzam zmenou. Presne vtedy som začala mať pocit, že potrebujem záhradu, zmenilo sa vo mne jej vnímanie, i prírody ako takej. Zmenil sa môj pohľad na život, na seba, na ľudí, na prácu... Jednoducho na všetko. A veľa vecí už neberiem tak fatálne ako kedysi. Akoby som odrazu mala viac informácií, skúseností, ktoré sa pretavia do iného poznania. Som rada, že som takýto pohľad vekom nadobudla, i keď viem, že mnohé ženy sa päťdesiatky boja a vnímajú ju ako koniec. No to nie je pravda. 

Je niekto, s kým zdieľate túto chuť do života?

Dlho som bola rozhodnutá, že po rozvode zostanem sama, bolo mi to veľmi príjemné. Myslím, že človek by sa mal občas ocitnúť v stave, že je sám so sebou a je rád a spokojný. To, že som dala priestor sama sebe, mi pomohlo. No vstúpil mi do života človek, ktorý je veľmi zaujímavý, a je medzi nami súzvuk. Mám pocit, že je to vzťah na inej úrovni, ako boli vzťahy predtým, závislé, plné vášní... Teraz je to trošičku inak a som za vo veľmi vďačná.

Z manželstva s režisérom Mirom Košickým máte dcéru. Tiež ide v rodičovských umeleckých šľapajach?

Dcéra skončila réžiu a dramaturgiu na VŠMU u režiséra Poláka. Momentálne pracuje v divadle Ticho a spol. Robí, píše, tvorí... Mám pocit, že mladí ľudia vnímajú život inak ako my. Nedržia sa len toho, akú školu skončili, a to sa mi páči. Niečo sa naučili, a potom skúšajú to i tamto, kým nenájdu, čo ich skutočne baví. Chápem ju a nechávam, nech robí ako myslí, akurát zdôrazňujem, aby robila to, čo ju naozaj napĺňa. Nedávno sa dala dokonca na štúdium klavíra, čo jej, priznávam, závidím. Ja totiž na klavíri hrať neviem.

A v čom je dcéra po vás?

Podobáme sa, dokonca až veľmi a teším sa z toho. Je to pekné. Dala som jej kus zo seba, dala som jej svoje oči. (Smiech.) Povahovo to posúdiť neviem, ale rozumieme si. Akoby sme boli vibračne na rovnakej úrovni. Má v sebe kreativitu, ktorú mal aj jej otec, preto si myslím, že obaja sme jej dali to najlepšie zo seba. Som vďačná osudu za to, že to tak je.

Naše aktivity: 

- - Inzercia - -