Dnes je štvrtok, 15.november 2018, meniny má: Leopold
Čas čítania
13 minutes
Zatiaľ prečítané

Martin Nikodým: Každý vzťah je pre mňa životnou lekciou

október 23, 2018 - 13:05
Rozprávať sa s moderátorom MARTINOM NIKODÝMOM je príjemný zážitok. Vďaka jeho pestrému životu a aktívnemu životnému štýlu sa naskytá hneď niekoľko tém, ktoré stoja za reč. Deti, práca, cestovanie, filozofia, pochopenie zmyslu nášho bytia... Nielen o nich je nasledujúci rozhovor.

Aktuálne vás diváci vnímajú najmä ako účastníka šou Tvoja tvár znie povedome. Prečo ste na tento projekt kývli?

Nakoniec ma presvedčil režisér, ktorý ma s touto ponukou oslovil už dávno. Ľudí, ktorí si na to trúfnu, nie je až tak veľa. Musíte mať spevácky backround, nedá sa tam ísť bez toho, aby človek vedel aspoň trochu spievať. Ten zvyšok sa odmaká, to už je len poctivá drina.

Vo vašom prípade je drina skôr asi tanec, však?

(Smiech.) Áno, ja som tanečné drevo a vidíte, predsa som na to prikývol. Dokonca som si vyžreboval takého tanečníka, že som musel nacvičovať naozaj týždeň každý deň dve hodiny jednu a tú istú choreografiu, aby som vo výsledku naozaj tancoval spolu s tanečníkmi.

Spomínali ste spevácky backround, kde sa u vás vzal?

Som vyštudovaný herec, vždy som vedel spievať, už viac-menej na škole. Dnes je to už mierne zapadnuté prachom, ale hrával som v divadle, účinkoval v muzikáloch... Vedel som, že spievať viem, len som si to potreboval trochu oživiť. Hlasivky sú sval, ktorý zakrpatie, keď ho nepoužívate. Hneď po tom, ako som sa dozvedel, že šou bude, začal som so speváckymi tréningami.

Martin, priznám sa, že som bola prekvapená, keď som zistila, že máte 47 rokov. V mojich očiach ste nejako záhadne prestali starnúť pred dvadsiatimi rokmi.

(Smiech.) V skutočnosti mám 29, aj moje deti mi vždy gratulujú k ďalším 29. narodeninám. Stala sa z toho tradícia, dokonca, keď som raz pozval väčšiu partiu kamarátov na oslavu narodenín, pýtali sa ma, koľko mám vlastne rokov. Hovoril som – neriešte to, stále mám 29, tam to zamrzlo.

Aj v tomto veku v sebe objavujete nové talenty?

Nové talenty? Skôr je to o novej skúsenosti. Robím svoju prácu už skoro tridsať rokov, ale musím povedať, že to, čo zažívam teraz v „tvári“, je nová skúsenosť a som za ňu úprimne vďačný. Je obrovský zážitok vidieť v takom tempe a s takým nasadením pracovať tím, ktorý je okolo nás. Pozorovať tanečníkov, ktorí sú neuveriteľní, pozorovať kostymérky, ktoré musia na každé vydanie vytvoriť desiatky kostýmov, no a čo dokážu maskéri... Keď si sadnem do kresla a vidím predlohu, ani neverím, že sa to dá vytvoriť na mojej tvári. Neuveriteľné! Najskôr som si myslel, že sa na javisku v cudzej pozícii budem cítiť čudne, ale dnes sa teším na každú ďalšiu výzvu.

Skúsim sa spýtať inak, na čo máte bytostný talent?

Možno doťahovať veci do konca a nevzdávať sa. Baví ma život ako taký, baví ma ho napĺňať, kreovať. Pred pár rokmi ma začalo zaujímať včelárstvo. Bolo to pred Vianocami, keď som si povedal – dosť, buď budeš o tom neustále snívať a rozprávať, že by si chcel byť včelár alebo sa ním staneš. Ježiškovi som napísal, že chcem na Vianoce úle, ten ma vybavil včelárskymi pomôckami a náčiním a na jar som už mal včely.

A máte ich dodnes?

Áno, v záhrade, pár metrov od domu. Som s nimi v každodennom kontakte, aktuálne mám šesť rodín.

Včelári hovoria o dobrom roku, aký bol váš?

Znáška skončila predčasne, v júli. Všetko šlo tento rok nesmierne rýchlo, ale bol to rok hojnosti. Vydaril sa agátový, lipový aj kvetový med. Mali sme dovedna tri stáčania.

Sen o včelárení si už splnil, aktuálne má v úľoch šesť včelých rodín

Deti vytáčajú med s vami?

Jasné, medobranie je veľká rodinná udalosť. Najmladší Martinko hneď strká prsty pod medomet a ochutnáva. Všetky deti pomáhanú, ja vyberám plasty z úľov, Adam ich prenáša... Prajem si, aby nám to čo najdlhšie vydržalo. Keď sa rozprávam s Adamom, vidím, že už začína premýšľať ako dospelý človek, uvažuje o osamostatnení sa. Deti rýchlo dospievajú, akoby to bolo včera, čo sa Adam narodil a zrazu má osemnásť.

Najmladší Martinko je večne usmiate a pozitívne slniečko

Už má vlastný život a aj dobre našliapnuté kariérne...

Myslíte modeling? Ten do jeho života vstúpil nechtiac, objavili ho v obchodnom centre a spýtali sa ho, či by to nechcel vyskúšať. Bola to náhoda, vtedy nikto netušil, že je to môj syn. Myslím, že sám by sa do modelingu nehrabal, ale nechcem hovoriť zbytočne za neho, môžem len interpretovať to, čo povedal on mne. Keď sme boli v Prahe na finále modelingovej súťaže, hovoril mi, že je rád, že nevyhral a skončil druhý, pretože chalan, čo ju vyhral, si to veľmi prial. Adam nie, on to vnímal ako životnú skúsenosť a jednu z možností.

Ste si blízki, viete už odhadnúť, akým smerom sa poberie, čo sa profesionálneho života týka?

Je isté, že nepôjde mojím smerovaním, mám pocit, že sa ešte hľadá a sám nevie, ktorým smerom sa vydá. Zaznela informácia, že by si možno chcel dať po maturite rok či dva pauzu, začne niekde pracovať a potom by nastúpil na vysokú školu. Je zaujímavé, že dnešní mladí ľudia už nepovažujú vysokú školu za takú dôležitú, ako sme ju považovali my. Aj Adam má pocit, že keby chcel rozbehnúť svoje vlastné podnikanie, dokáže to aj bez vysokej školy. Ja sa mu však snažím vysvetliť, že je to dobrá skúsenosť. Keď si pozeral ponuku vysokých škôl, zaujali ho najmä tie v zahraničí a so zameraním na medzinárodný marketing.

Ste s tým zmierený, že ho nebudete mať doma?

Nevyberiem si, ako každý rodič prajem svojmu dieťaťu len to najlepšie. Ak sa mu podarí dostať sa na školu v Dánsku, kam si chce podať prihlášku, o to lepšie, tam som ešte nebol a budem tam rád chodiť na návštevy.

A čo Emma?

Emka sa možno trochu viac vidí v modelingu a reálne sa na to aj pripravuje. Už má podpísanú zmluvu s agentúrou, chodí na rôzne tréningy, celkom ju to baví. Mohla by to byť jej cesta.

Ako sa cíti otec dospievajúcej dcéry, ktorá sa pripravuje na modelingovú dráhu?

Dívam sa na ňu, aká je krásna. Rozprávali sme sa o tom, povedal som jej, že na to, aby som ju pustil do sveta, musíme mať medzi sebou stopercentnú dôveru, inak ju nepustím na pol roka niekam do Japonska či do Milána. Dostať sa z cesty je nesmierne jednoduché a mladí ľudia si to často ani neuvedomujú. Samozrejme, z Emky mám radosť, som na ňu pyšný, no rovnako sa obávam.

Syn Adam a dcéra Emma z prvého manželstva

V rámci svojho prístupu k výchove aplikujete tie isté postupy, aké rodičia aplikovali na vás?

Snažím sa robiť niektoré veci inak, dávať im to, čo mne napríklad chýbalo, ale keď sa pozorujem, tak v mnohom kopírujem svojho otca a výchovu svojich rodičov. Aj môj otec nás učil lyžovať, vodil nás na stanovačky, po horách... A aj ja som ten, ktorý robí to isté. Priviedol som svoje deti k aktívnemu životnému štýlu a pohybu, chodím s nimi do hôr a viem, že ony idú rady.

Aké povahové črty majú po vás?

Neviem, nie som si vedomý toho, že by mali niektoré povahové črty vyslovene po mne. Obaja starší sú cieľavedomí, zodpovední, ich prístup ku škole je spontánny, nemusím ich cepovať a sami si uvedomujú, že priebežne a svedomito sa pripravovať do školy je pre ich dobro. Sú dôslednejší ako ja, ja som sa na maturitu pripravoval len počas akademického týždňa (Smiech).

Najmladší je Martinko, cítite pri ňom, že si rolu otca po jednej dekáde užívate inak?

Určite áno. I keď mám veľa práce, nemusím toľko veľa času investovať do rozbehu kariéry, ako to bolo pred dvadsiatimi rokmi, preto môžem oveľa viac času venovať práve jemu. Vidím, aké je pre neho dôležité, keď sa spolu hráme. Všetko chce robiť so mnou. Keď kosíme záhradu, kosí so svojou malou kosačkou, keď niečo veziem na fúriku, on fúrikuje na svojom fúriku, keď niečo majstrujem aj on má v ruke šroubovák... Snažím sa mu byť pozitívnym vzorom.

Darí sa vám byť spolu často?

Áno. Snažím sa, aby sme počas každého voľna, ktoré mám, boli s Martinkom spolu.

Poďme na chvíľu k relácii Milujem Slovensko. Keď sa na vás človek pozerá, má pocit, že je to práca za odmenu.

Je to práca, ktorá ma baví a ešte je aj dobre zaplatená. No keď sa nad tým zamyslím všeobecne, moja práca ma baví ešte viac dnes než pred dvadsiatimi rokmi. Už viem, ako toto remeslo funguje, čo je preň potrebné, ako z istých situácií vykorčuľovať, som pripravenejší vyjsť na javisko. Keď sme vytvárali reláciu Milujem Slovensko, bolo to radostné obdobie. Hovoril som si, že do tejto hry sa nesmie dostať žiaden náznak negativizmu, ozajstného súperenia tímov, mala by prevažovať radosť z hry. Mám pocit, že hravosť ako taká v našich životoch dosť chýba, schopnosť baviť sa, zostať deťmi...

Ktorú sú vaše obľúbené miesta na Slovensku?

Mám rád Bratislavu, narodil som sa tu a som presvedčený o tom, že je to jedno z najúžasnejších miest na tejto planéte. Rok som žil v Prahe a strácal som sa v nej. V Bratislave sa dá bicyklovať, dá sa tu ísť do prírody, v lete môžete mať neustále v kufri auta plavky, lebo keď máte dvadsať minút času a prechádzate okolo akéhokoľvek jazera, stojí za to ísť sa okúpať. No do veľkej miery som aj prírodný človek, dobre sa cítim v horách, mám rád Vysoké Tatry, Veľkú Fatru... Mám rád každý kopec a túlanie sa po horách.

Ste z tých, ktorí radšej objavujú nové miesta alebo sa aj opakovane vracajú tam, kde to už poznajú?

Rád objavujem nové, ale na Slovensku mám zároveň obľúbené miesta, kam sa vraciam. Ale nie ani tak kvôli miestam samotným, ako skôr ľuďom, ktorí na nich žijú a sú mi blízki.
Cestovanie máte celkovo v obľube a nejde o tuctové destinácie. Akú krajinu ste si dopriali tento rok?
Tento rok som bol v Iráne. Veľmi ma prekvapilo, ako táto krajina funguje. Takých srdečných ľudí len tak nestretnete. Ich úprimná túžba komunikovať bola nečakaná, oslovovali nás na ulici s cieľom dozvedieť sa niečo o nás, poradiť nám, precvičiť si angličtinu... Hovorí sa o nás, že my Slováci sme pohostinní, ale tam by sme mohli chodiť na lekcie pohostinnosti.

Ja si však nemyslím, že by sme boli až taká pohostinná nátura...

Ja si to tiež nemyslím. Možno k Slovákom, no mám pocit, akoby sme sa na cudzinca skôr dívali cez plot a radšej ešte privrieme vráta a zatiahneme žalúzie, pretože cudzieho sa bojíme.

Na druhej strane o Iráne panujú dogmy a stereotypy, ktoré človeka viac strašia ako lákajú...

Pravdou je, že Irán má navonok veľmi zlý imidž. Zažil som to dva roky po sebe, tento rok v Iráne a rok predtým v Etiópii, to je ďalšia krajina, ktorá má nesmierne zlý imidž. Pritom sú to prenádherné krajiny a pre turistov bezpečné. Je pravda, že prvý týždeň v Etiópii s nami chodil chlapík s kalašnikovom, aby nás ochránil.

Bolo to nevyhnutné?

Pýtal som sa ho presne to isté, na začiatku mi to bolo nepríjemné, ale vysvetlil nám, že v horách je to nevyhnutné, pretože tam fungujú skupinky, ktoré prepadávajú turistov a on je tam na našu ochranu. V skutočnosti nebol jeho zásah potrebný. A aj najkrajšie tancoval (Smiech). Mám zaznamenaný jeho tanec so samopalom v ruke a bolo to úžasné.

Mali ste niekedy počas týchto ciest strach o svoj život?

Dvakrát, vždy to bolo pri splavovaní rieky. Raz sme sa v Austrálii dostali do člna, ktorý kormidloval nesprávny kormidelník, respektíve robil si s nami skúšky na kormidelníka, aj s inštruktorom v člne. Ten nás pri každej možnej príležitosti prevrátil a obúchal o skaly. Asi na štvrtej pereji ho inštruktor vysadil so slovami, že z neho kormidelník nikdy nebude. Druhýkrát sa mi to stalo v Zimbabwe, keď sme sa prevrátili na začiatku jednej pereje a už to vyzeralo, že sa mi nepodarí dostať na hladinu. Vtedy som sa naozaj bál.

Na potulkách svetom s priateľmi

Topili ste sa?

Áno, bolo to veľmi nepríjemné, pretože som sa nadýchol spenenej vody a mal som ju v pľúcach. Vytiahol ma niekto z posádky člnu, na dne ktorého som sa potom snažil dostať vodu z pľúc von. A na jeden nepríjemný zážitok si spomínam z Etiópie, bolo to pri kontakte s kmeňom Mursiov. To je kmeň, ktorého každý chlap má v ruke samopal a ich spôsob komunikácie naháňa strach. Došlo k jednému konfliktu, vlastne sme ani nevedeli, o čo ide, akurát nám sprievodca nakázal rýchlo odísť z dediny a počkať pol kilometra za ňou. Som pacifista, nemám rád zbrane a tobôž, keď nimi niekto na mňa mieri.

Tak tieto zážitky a krajiny máte za sebou a čo máte pred sebou?

To je to, čo ešte nevieme. Keďže teraz trávim veľa času prácou, nemám čas stretávať sa s kamarátmi a naše plány sa väčšinou ukujú tak, že sa stretneme na pive a dohodneme sa, kam pôjdeme. Cestujeme spolu už vyše dvadsať rokov, veľa sme pochodili, plánovanie toho, čo sme ešte nevideli je zložitejšie. No bavili sme sa o Novej zemi, o Bajkalsko-amurskej magistrále. V Iráne sme zažili prohibičný detoxikačný pobyt, kde sme nemali šancu dostať sa k alkoholu, čo bolo skvelé a vybrať sa na Bajkalsko-amurskú magistrálu je vraj presný opak (Smiech).

Čo robí vo vašich očiach krajinu krajinou?

Väčšinou ľudia. Ľudia v nej sú nositeľmi jej príbehu. Keď sme boli v Južnej Amerike, prechádzali sme cez Peru a potom nás čakal týždeň v Bolívii. Doma som si pozeral fotografie, mal som na nich krásne zábery prekrásnych Peruáncov, v Bolívii som mal nádherné lagúny, sopky, plameniaky... Sám seba som sa pýtal – kde sú ľudia? Vtedy som si uvedomil, že sme skoro týždeň nikoho nestreli. Boli sme v čistej prírode a bola nádherná, ale bez ľudí.

Vidíte, a práve o moderátoroch sa hovorí, že to, či budú dobrí vo svojom remesle, spočíva v tom, akým spôsobom sa dokážu nadchnúť a zaoberať ľuďmi.

Moderátor by mal byť zvedavý človek s aktívnym záujmom o život a človek, ktorý má sám svoj život pestrý, pretože potrebuje veľa osobných skúseností. Je fajn, keď sa s niekým zhovárate, počúvate, čo hovorí a aj vám docvakáva, čo hovorí. Nemusím rozumieť každej téme, ale musím mať aspoň úprimnú snahu dozvedieť sa, o čom ten človek hovorí, pretože len tak sa o tom cez nás môže dozvedieť niekto tretí.

A naopak, ako zvládate záujem cudzích ľudí o vašu osobnosť?

Už som si viac-menej zvykol. Akurát nedávno sme sa o tom v partii na „tvári“ rozprávali, že nás mrzí, ako sa mediálne prostredie presunulo do negatívnej formy. Všetko sa píše o tom, čo sa komu nepodarilo a čo sa pokazilo, všetky články, ktoré vychádzajú, sú pesimistické a nafúknuté. Žeby ľudí už nezaujímalo, čo sa komu podarilo?

Ťažko povedať, asi je to tak, že kým bude po negativizme dopyt, bude aj ponuka.

Nuž, asi je to tak. Ja už meniť ľudí nejdem, ani nechcem. Raz som zadal vesmíru takúto požiadavku a dostal som žiaka, ktorý sa nechcel učiť vôbec nič a každú učebnicu roztrhal a hodil do kúta. Vďaka tomu viem, že toto nemá zmysel. Pochopil som, že ak človek robí akékoľvek zmeny v živote, ktoré robiť chce, môže ich robiť iba pre seba a vo svojom živote. Ak tým ovplyvní niekoho druhého, je to bonus. To je možno dôvod, prečo ma vždy lákali východné filozofie. Budhistické tézy na mňa pôsobili nie ako prikázania, ale ako možnosti a odporúčania, ktoré si môžeme osvojiť. S ohľadom na to, v akej fáze života sa nachádzate, si z nich môžete načerpať čo potrebujete a použiť ich pre svoj vlastný rozvoj. Dnes už viem, že na tento svet chodíme častejšie a chodíme sem preto, aby sme sa učili my a nie aby sme naučili iných.

Toto poznanie je na druhej strane celkom dobrá výbava do vzťahov.

Áno, najmä vzťahy nás učia. Každý vzťah je životnou lekciou, každý človek, ktorého stretneme, stretneme s určitým účelom. Náhody neexistujú, neverím na ne. Všetko je dôsledkom našich prianí, zadaní a my to následne kreujeme, preto si treba dávať veľký pozor na želania.

Ako to máte momentálne s partnerskými vzťahmi?

Som spokojný tak, ako to je. Mám za sebou veľmi poučnú poslednú skúsenosť a nehrniem sa do žiadneho vzťahu. Necítim to ako potrebu, mať niekoho za každú cenu vedľa seba, nepotrebujem to. Už dlhšie viem, čo chcem a posledný vzťah ma naučil aj to, čo naozaj nechcem.

Na záver vám dám bonusovú otázku, my novinári sa nie vždy trafíme do témy, o ktorej by respondent chcel hovoriť. Vy takú máte?

Nemám tému, ku ktorej som sa nikdy nedostal alebo by ma pálila natoľko, že by som o nej musel hovoriť. Dostal som sa do štádia života, keď som sa naučil prijať všetko, aj veci, ktoré sa prijímajú ťažšie. Dokonca som pochopil, že aj prílišná snaha niečo vytvoriť alebo mať je kontraproduktívna, a to platí aj pri vzťahoch. Úprimne by som doprial každému človeku, aby bol spokojný a šťastný. Tak ako Lasica so Satinským spievajú tú krásnu pieseň – do batôžka si nalož pretvárku, lož a faloš a potom ich hoď z mosta do vody... Keby toto dokázalo vymiznúť spomedzi ľudí, každý by bol spokojný. V poslednom čase sa cielene obklopujem ľuďmi, ktorí sú spokojní a je mi s nimi dobre. Nie je nič radostnejšie, ako keď sedíte s niekým, kto sa cíti dobre, vnútorne je so sebou spokojný, žiari z neho pokoj, nič vám nezávidí, dopraje každému... Preto by mali mať všetci všetko, čo si prajú a ja to doprajem.

Foto: arc. M.N., TV Markíza, RTVS

Naše aktivity: 

- - Inzercia - -