Dnes je pondelok, 10.december 2018, meniny má: Radúz
Čas čítania
4 minutes
Zatiaľ prečítané

Sestry v akcii rozhýbu aj chorých

október 25, 2018 - 15:27
V jeden piatok zaklopali na dvere redakcie dve dámy – sestry DAGMAR a MIRIAM PUPALOVÉ. Prišli, takpovediac, z nostalgie. Do domu, kde teraz sídli Slovenka, chodievali kedysi za starými rodičmi a strávili v ňom veľa nádherných chvíľ. K starej – historickej vilke v bratislavskom Starom Meste – ich viažu srdcu milé spomienky. V spoločnom rozhovore sme však nielen spomínali na dávne časy. Reč prišla aj na to, čo robia. Ukázalo sa, že „Pupalky“ sú akčné ženy nepoznajúce slovo – nedá sa. Nad tým, čo všetko doteraz dokázali, a čo robia dnes, sme žasli...

Dagmar, staršia zo sestier, o sebe vraví, že je vnímavý živel. Rada skúša nové veci. Pre ňu rozhodne neplatí, že sa človek musí celý život držať jednej profesie. Vyštudovala strednú ekonomickú školu, ale v odbore nikdy nerobila. Stala sa interiérovou dizajnérkou a popri tom začala hrať, a dodnes hrá, v ochotníckom divadle. „Sme z umeleckej rodiny, rodičia boli SĽUK-ári. Lásku k tancu som zdedila po nich. Hráme rozprávky pre deti aj komédie. Kreativita mi bola asi vložená do vienka, stále niečo tvorím,“ vraví Dagmar. To, že má nadanie na herectvo, potvrdzuje skutočnosť, že sa objavila aj v seriáloch Ordinácia v ružovej záhrade a Chlapi neplačú. „V Ordinácii som hrala sestričku, takú malú úlohu,“ skromne vraví Dagmar. Ale, keby „to“ v nej nebolo, zrejme by ju nevybrali.

Rodená dizajnérka

Dizajnu sa mladá žena venuje už takmer pätnásť rokov. „Zariaďovanie interiérov ma vždy zaujímalo. S klientom sa dlho rozprávam, zisťujem, aké farby má rád, ktoré neobľubuje,“ vysvetľuje Dagmar. Prihlásila sa na rôzne kurzy navrhovania interiérového dizajnu, no ako sama hovorí, najlepšie sa človek všetko naučí v praxi. Nakúpila si odborné knihy a „zahryzla“ sa do tajov interiérového dizajnu. „Návrhy interiérov rada kreslím ručne, používam ceruzku, gumu a farbičky. Je to možno staromódny spôsob v dnešnom svete počítačových technológií, aj časovo náročný, ale môžem pritom relaxovať. Je to taký druh arteterapie – liečenia umením. A napokon som absolvovala aj kurz arteterapeuta,” opisuje Dagmar.

Ide jej nemčina aj právo

Keďže ovláda aj nemčinu, dáva súkromné hodiny. „Spomínam si na jedného kamaráta, ktorého som učila po nemecky. Na začiatku bol zúfalý. Tvrdil, že sa nikdy po nemecky nenaučí. Možnože som ho strašila aj v snoch, no teraz je v Číne, v nemeckej firme ako technický odborník a prekladá ostatným. Mám z toho veľkú radosť,“ hovorí Dagmar. Aby toho nebolo málo, rozhodla sa Dagmar externe študovať právo. „Nikdy nie je neskoro na plnenie snov. Právo som chcela študovať dávno, ale vtedy som mala iné priority. Rada by som ešte absolvovala kurz mediátora. Potom bude zo mňa odborník pomáhajúci urovnať mimosúdne spory,“ hovorí Dagmar.

Angličanky dostala na olympiádu

Druhá zo sestier – Miriam – je z iného cesta. Venuje sa predovšetkým športu a fyzioterapii. Najprv na Slovensku hrala a trénovala niekoľko rokov hádzanú. Potom odišla do Anglicka. Hadzánej zostala verná a v Londýne, kde žila pár rokov, pracovala v športovom klube a v športovej asociácii. „Zameriavala som sa na rozvoj hádzanej a rozhodcovstva. Tomuto športu sa vo Veľkej Británii nevenovala veľká pozornosť. Školila som učiteľov telocviku, športových trénerov, mladých talentovaných športovcov. Hádzaná sa pomaly dostala do základných aj stredných škôl, na univerzity a dokonca aj na olympiádu,“ vysvetľuje Mirka. „Skoro nikto neveril, že sa anglické hádzanárske družstvo žien dostane na 30. Letné olympijské hry v Londýne, ale ja som bola o tom presvedčená. Povedala som to aj novinárom z BBC, ktorí sa prišli pozrieť na náš hádzanársky tréning a urobili z toho reportáž,“ vraví Miriam. „Nakoniec sme to dokázali! Je to dôkaz, že ak človek pevne verí v to, čo robí, tak sa to splní. Treba mať cieľ a ísť za ním. Vždy, keď si spomeniem na čas strávený počas olympiády v Londýne, pohltí ma nádherný inšpirujúci pocit,“ vyznala sa Miriam. V hádzanej bola taká dobrá a uznávaná, že počas londýnskej letnej olympiády pôsobila ako technický rozhodca. Po olympiáde odišla najprv do Dánska a potom do Rakúska. V oboch krajinách pôsobila v športových akadémiách.

Rozhýbali parkinsonikov

Obe sestry majú aj spoločnú aktivitu. Robia pravidelné cvičenia pre parkinsonikov. Ľudí s Parkinsonovým ochorením, ktorí sú stuhnutí, neudržia rovnováhu, majú šúchavú chôdzu, niektorým sa trasú ruky. Učia ich chytať loptu a hrať hádzanú, zlepšiť balanc, trafiť loptu do basketbalového koša a tancovať. Prečo sa venujú práve parkinsonikom? Miriam bola vlani v apríli na Tulipánovom pochode, ktorý organizujú pacienti s Parkinsonovým ochorením. A na ňom sa od Viliama Haringa, vtedajšieho predsedu Spoločnosti Parkinson Slovensko, dozvedela, že majú problém nájsť fyzioterapeuta, ktorý by s pacientmi pravidelne cvičil a venoval sa im. „Rozhodla som sa pomôcť. Vyštudovala som fyzioterapiu a moja záverečná práca bola práve o liečebnej telesnej výchove pri Parkinsonovej chorobe. Inšpirovali ma samotní pacienti, pretože napriek nevyliečiteľnej diagnóze bojujú s ochorením a žijú ďalej. Keď vidím, aké pokroky robia, akú majú pozitívnu náladu – zaspávam s dobrým pocitom a s úsmevom na tvári. Nikto nedokáže zaplatiť tú radosť, ktorú mi dávajú najavo títo ľudia, “ vysvetľuje Miriam.

Aj tanec lieči

K Miriam sa pridala aj Dagmar svojím „umeleckým spôsobom“. „Moja sestra robí s parkinsonikmi odborné a športové cvičenia. Ja sa zameriavam na tanečnú terapiu. Na záver cvičenia si zatancujeme, pretože na ľudí s touto diagnózou tanec veľmi dobre pôsobí,“ vraví. S jedným z pacientov dokonca nacvičila tanečnú zostavu na Parkinsoniádu, ktorá bola v septembri v Liptovskom Mikuláši. „Juraj vôbec nemohol bez paličiek chodiť, celkom strácal rovnováhu a padal. Dnes, vďaka pravidelnému cvičeniu a tanečnému tréningu, sa drží paličky už len pre istotu. Je to úžasné, plánujem už ďalšiu choreografiu. Tohtoročná takmer všetkých postavila zo stoličiek,“ hovorí Dagmar. Už je to viac ako rok, čo sa Miriam a Dagmar pravidelne stretávajú na cvičení s pacientmi – lepšie povedané s priateľmi – v istej bratislavskej telocvični. „Chceli by sme cvičiť a tancovať častejšie, pretože pre chorých je to užitočné. Hľadáme nebytové priestory v správe mesta, za nájom hodný osobitného zreteľa. Žiaľ, ani Bratislava-Nové Mesto, ani Staré Mesto nemajú v ponuke priestor na tieto aktivity,” posťažovala sa Dagmar. 

Naše aktivity: 

- - Inzercia - -