Dnes je pondelok, 10.december 2018, meniny má: Radúz
Čas čítania
2 minutes
Zatiaľ prečítané

Neuveriteľné príbehy čitateľov: Pod smrekovým lesom

október 30, 2018 - 10:37
Niektoré udalosti v živote sú také zvláštne, že vyzerajú ako z filmu. Život je však občas najlepší scenárista, o čom svedčia aj príbehy čitateľov týždenníka Slovenka. Stalo sa niečo, čo si neviete dodnes vysvetliť aj vám? Napíšte nám!

Celý život som žil v presvedčení, že neexistujú veci, ktoré by sa nedali racionálne vysvetliť. A predsa. Postretla ma zvláštna príhoda, na ktorú spomínam aj po rokoch, píše Vladimír B. z Ladiec.

Od narodenia som vyrastal v malebnom prostredí našej krásnej prírody. Detstvo som prežil v malej dedinke uprostred lesov, ktoré ju z oboch strán obkolesovali. Stredom osady tiekol neveľký potok, vrezaný do dlhej doliny, ktorá sa tiahla pomedzi mohutné vrchy až do časti chotára nazývaného Záhorie. Pre nás deti to bol doslova rozprávkový raj.

Jedno miesto mi tu zvlášť utkvelo v pamäti. Už ako malý chlapec som z neho nemal dobrý pocit a nemám ho ani dnes, keď okolo neho prechádzam. Je to cestička pod smrekovým lesom, ktorý sa nachádza neďaleko kameňolomu, kde sa ťaží vápenec na výrobu stavebných hmôt. Hovorí sa, že z miesta, kde sa zle cítiš, čo najrýchlejšie odíď. Nikdy som sa teda na spomínanom mieste dlhšie nezdržiaval.

Zvierací inštinkt

Odkedy som na dôchodku, chodím každý deň von so psom na prechádzky. Tento zvyk som si osvojil hneď na začiatku ako „čerstvý“ dôchodca. S mohutným psom, sibírskym malamutom Agarom sme denne chodievali po lesnej cestičke k spomínanému smrekovému lesu. Tu pes vždy zvláštne zareagoval. Silnými nohami sa zaprel do zeme a nie a nie ísť ďalej. Vôdzku s Agarom som uviazal o strom a pes zostal sedieť na zemi ako prikovaný. Vošiel som do smrekového lesa zistiť, čo môjho psa tak vyplašilo. Prekontroloval som aj hlboký jarok pod lesom. Nikde nikoho, ani živej duše. Ba ani stopy po nejakej zveri. Vrátil som sa k nemu, vzal do ruky vôdzku a keď pes zistil, že sa vraciame domov, ochotne vstal a kráčal popri mne. Toto jeho divné správanie sa zopakovalo ešte niekoľkokrát. Inokedy hravý a naozaj poslušný, dobre vycvičený pes sa stal celkom neovládateľný, len čo sme sa priblížili k smrekovému lesu. Neviem, čo cítil, alebo videl, ale na to miesto som ho nikdy ísť neprinútil. Tak som zmenil trasu a k lesíku sme už nikdy nešli.

Prekliate miesto?

Prešli roky a dobrý a verný pes Agar odišiel do „psieho neba“. Nahradil ho iný. Zlatý retriever, ktorého som pomenoval Dag. Milý, pekný pes, ktorý si taktiež veľmi obľúbil naše spoločné prechádzky. No zopakovala sa tá istá situácia ako s Agarom. Len čo sme sa priblížili k smrekovému lesu, aj tento pes sa vzoprel, urputne odolával a za nijakú cenu nechcel ísť ďalej. Znovu som podrobne prezrel celé okolie, ale ani tentoraz som nič podozrivé nevidel, ani nepočul. Neostalo mi nič iné, ako otočiť sa a ísť domov. K smrekovému lesu sa s naším Dagom viackrát vybrala aj moja dcéra. Vrátila sa domov s rovnakým zážitkom. Ani ona si nevedela zvláštne správanie nášho psa vysvetliť. Obaja sme krútili nad tým hlavou a kládli si doteraz nezodpovedané otázky. Na čo vlastne reagoval psí inštinkt, ktorý im nedovolil priblížiť sa k miestu? Hovorí sa, že zvieratá majú mimozmyslové vedomie vyvinuté silnejšie ako ľudia a reagujú aj na veci, ktoré my nevidíme a necítime. Čo zlé sa na tomto mieste stalo, že to zanechalo informačnú stopu v okolí, do ktorého naše psy odmietli vstúpiť. Čoho sa tak báli?

Pôsobí tu nejaká magická sila? Verím, že raz nájdem odpovede na tieto otázky.

STALO SA AJ VÁM NIEČO, ČO SI DODNES NEVIETE VYSVETLIŤ? NAPÍŠTE NÁM A MOŽNO PRÁVE VÁŠ PRÍBEH UVEREJNÍME NA NAŠICH STRÁNKACH. NAVYŠE, TRI NAJLEPŠIE PRÍBEHY OD NÁS ZÍSKAJÚ KNIŽNÝ A KOZMETICKÝ DARČEK!

 

Naše aktivity: 

- - Inzercia - -