Dnes je štvrtok, 15.november 2018, meniny má: Leopold
Čas čítania
12 minutes
Zatiaľ prečítané

Michal David: Aj bolestivé rany majú svoj zmysel

november 05, 2018 - 11:46
MICHAL DAVID je na hudobnej scéne ostrieľaný profesionál, stojí za megahitmi, úspešnými muzikálmi, v súkromí je to milujúci manžel, otec a čochvíľa aj trojnásobný dedko. A v neposlednom rade aj príjemný parťák na rozhovor o akejkoľvek téme.

Dnes ráno ste boli v Prahe, je poobede, sedíme pri káve v Bratislave, večer máte vystúpenie v Žiline, po ktorom sa vraciate späť do domov. Kde na toto beriete energiu?

To je už otázka životného štýlu, ktorý mám, je to istým spôsobom stresujúce, nebudem sa tváriť, že je to úplne v pohode a bežné, no zaplať pánboh, energiu na to stále mám a dočerpávam si ju práve od publika. Často sa ma pýtajú, či som po koncerte vyčerpaný. Práve naopak. Zleziem z pódia po dvoch hodinách a energie mám na rozdávanie. To je zvláštny druh dobíjania bateriek, ktorý pochopí len ten, čo to zažije. Som rád, že to tak je a kým budem zdravý a bude všetko takto pokračovať, budem si to užívať.

Vy ste teda stále „dítě mejdanu“.

Presne tak, mám to asi v DNA.

Keby sme si teraz otvorili váš diár, kde je v ňom priestor pre spontánnosť a nakoľko dopredu máte nalinkovaný život?

Za tie roky som sa naučil urobiť si čas na seba a svojich blízkych. Nie je to tak, že by som bol vorkoholik, ktorý je v jednom kole od rána do večera a sedem dní v týždni. Sú určité obdobia, keď je toho pracovne viac, ale potom si doprajem viac voľna, počas ktorého sa odoberieme k moru. Konkrétne na Tenerife, kde máme menší domček, ktorý sme si s manželkou kúpili. Tam zrelaxujeme a vrátime sa plní novej chute do ďalších dní. Nájdeme si čas na to, aby sme doplnili energiu, ktorú následne môžeme ďalej medzi ľudí rozdávať.

Kto by povedal, že z malého Vláďu vyrastie najväčší hitmaker, ktorý si bude hovoriť Michal David?

Máme za sebou ČeskoSlovenský večer, ktorý týždenník Slovenka organizoval v Prahe. Otváral ho pán Zdeněk Barták, váš priateľ, ktorý stál pri zrode vašej kariéry.

Áno, poznáme sa od roku 1983. Zdeněk ma vlastne pritiahol k filmu Vítr v kapse, pre ktorý napísal pesničku Nonstop. K tejto piesni sa viaže aj zaujímavý príbeh. Keď Zdeněk pieseň priniesol, František Janeček ju odmietol, absolútne sa mu nepáčila. Tvrdil, že to nie je hit. No my sme ju so Zdeňkom tajne nahrali, naspievali a tajne sme ju do filmu dali. Keď sa film dostal do kín, Franta veľmi zúril, dostal normálne amok. No po čase zistil, že sa z piesne Nonstop stáva veľký hit, ospravedlnil sa nám a pochválil nás, že sme sa nedali odradiť a urobili si po svojom, aj za jeho chrbtom.

Vy ste aj v súkromí takýto tvrdohlavý? Just si urobíte po svojom?

Áno, keď vidím, že niekto robí hlúposť a že to nebude mať žiaden efekt, tak si to urobím po svojom.

A čo vaše iné „neduhy“? Máte ich za tie roky už pod kontrolou?

Neviem... Negatívne vlastnosti sa nájdu u každého z nás a časom sa ich naučíme zvládať, držať na uzde. No dúfam, že u mňa ešte stále prevažujú tie pozitívne (smiech).

O maliaroch sa hovorí, že úprimne nenávidia obraz, ktorý ich preslávil. Vy máte pieseň, ktorú hráte mimoriadne nerád?

Myslím, že moje piesne sú veľmi melodické, texty rozprávajú príbeh. Nie je veľa piesní, ktoré by som vyložene nemal rád. No mám viac a menej obľúbené. Jednou z tej druhej kategórie je napríklad pieseň Poupata. Nie preto, že je to spartakiádna pieseň a že sú okolo nej rôzne dohady, ale skôr ide o to, že som cítením džezový muzikant a toto je rýdza dychovka. Nie je to úplne moje muzikantské krédo, ktoré by som si užíval. 

V časoch štartujúcej závratnej kariéry

Na Slovensku chystáte ďalšiu sériu koncertov v rámci Mejdanu roku 2018. Čím si ich tento rok ozvláštnite, aby ste v nich cítili nový impulz a výzvu?

Pred dvoma rokmi som rozpustil svoju kapelu. Cítil som, že po desiatich rokoch je potrebné túto éru ukončiť. Teraz som si najal novú kapelu Kvatro, ktorá hrala dvanásť rokov v Rakúsku a hudobne sprevádzala tamojšie hviezdy. Je to zohraná kapela, repertoár sme spolu naskúšali úplne inak, aj dramaturgia koncertov bude iná. Prv to bolo viac postavené na dídžejovi a diskotékových soundoch, teraz je to skôr na koncertnej forme, kde hráme všetci naživo a bez počítačov. Zaradili sme do koncertu tri zmesky, jedna je s klavírom a s gitarou, to sú pomalšie piesne, druhá zmes je z filmov Diskopříběh, tá má veľký ťah na bránku, a tretia je megamix, ktorým končím, ide o prídavok mojich najväčších hitov.

Sám ste povedali, že vaše pesničky sú nositeľmi príbehu, vyrástlo na nich niekoľko generácií, pri nich sa ľudia zamilovávali, možno aj rozchádzali... Poznáte nejaký reálny príbeh ľudí, ktorý sa odohral okolo vašej skladby?

A nie jeden, mám ich plnú mailovú schránku. Kopec párov mi povedalo, že ich spojila moja hudba, moje pesničky, pozývajú ma na svadbu, aby som im zaspieval. Keď sme spomínali Poupata a spartakiádu, viem, že veľa, naozaj veľa ľudí sa dalo dohromady práve tam.

Vy vlastne Česku aj Slovensku zachraňujete populáciu.

(Smiech). No to neviem, ale som rád, že láska medzi ľuďmi kvitne aj pri mojej hudbe. Napríklad mi píše aj veľa ľudí z nemocnice. Keď majú zlú náladu, púšťajú si moje piesne, ktoré im pomáhajú pozitívne sa naladiť. A dobrá nálada pri chorobe hrá dôležitú rolu. Nehovorím, že ich to vylieči, ale hudba im dá energiu potrebnú na to, aby sa so svojou chorobou pobili.

Počuť to od konkrétneho človeka musí byť pre hudobníka pekná satisfakcia

Áno, to veru je. Mám voči tomu rešpekt a pokoru, sú to veci, ktoré naozaj fungujú. Nie sme len hmota, človek je najmä energia. Je lekársky dokázané, že hudba pomáha liečiť. Je jedno, či má niekto rád klasiku, džez, disko, pozitívne je to, že každému z nás tá jeho obľúbená hudba dodáva energiu, navyše vďaka tomu sa nám ľahšie prekonávajú nepríjemné situácie v živote, vrátane chorôb a zdravotných ťažkostí.

Aj vás hudba lieči?

Mne pomáha žiť. Bez nej by som nedokázal žiť ani jediný deň.

Naozaj nemáte dni, kedy by ste chceli so všetkým seknúť?

Nie. Občas príde obdobie, keď sa cítim prepracovane, mám muziky po krk a vtedy viem, že si potrebujem dať voľno. No po ňom sa zase vrátim k práci a všetko je v poriadku.

Málokomu sa podarí stretnúť svoj vzor a hudobnú legendu Eltona Johna. Michalovi sa to podarilo

Aký nový hudobný projekt teraz nosíte v hlave?

Aktuálne mám v zadaní nový muzikál z piesní Heleny Vondráčkovej, volá sa Kvítek mandragory. Premiéra by mala byť v marci budúci rok v divadle Broadway.

A čo autorský muzikál? Tie vám veľmi idú...

Teraz nie. Po muzikáli Muž so železnou maskou, ktorý ma veľmi vyčerpal, si musím dať od autorských muzikálov na chvíľu pauzu. No písaniu piesní sa venujem stále, nedávno som pár vecí napísal Karlovi Gottovi, okrem iného aj dva duety. Jeden, ktorý naspieval s Kamilou Magálovou do rozprávky Keď draka bolí hlava, a druhý duet nahral s Luckou Bílou.

Nie je tajomstvom, že ste sa narodili nie ako Michal David, ale ako Vladimír Štancl. Kto vo vašom okolí vám ešte povie Vláďo?

Najbližšia rodina. Vláďo mi hovorí moja sestra aj maminka. Keď tak nad tým uvažujem, ešte sa takých ľudí nájde dosť a ja na toto meno pri nich počujem. (Smiech).

A v občianskom preukaze ste?

Michal David, od mojich dvadsiatich troch rokov. Aj moja rodina je Davidová.

Nie je to trochu schizofrenické?

Nie, už som si zvykol. Je veľa ľudí, ktorí sa volajú inak a vystupujú pod iným menom. Pri Madonne a Eltonovi Johnovi sa nad tým tiež nikto nepozastavuje. Myslím, že to tak trochu patrí k nášmu povolaniu.

Čo sa súkromia týka, vo vašom prípade sa popísalo všeličo, no ja by som sa rada dotkla vášho manželstva, ktoré dokázalo dlhé roky pretrvať a prekonalo nejednu búrku.

Viete, kríza prichádza skôr či neskôr do každého manželstva. Otázne je, akým spôsobom sa k nej tí dvaja ľudia postavia. Spokojný vzťah závisí od tolerancie, slušného správania jedného k druhému. To je síce vec, ktorú každý z nás vie a ovláda, ale mnohí ju nerobia. Nám sa to zatiaľ darí, možno aj vďaka tomu, že sme spriaznené duše. S manželkou sme naladení na rovnakú vlnu, v mnohých veciach si absolútne rozumieme. Často sa ma pýtajú, či máme recept na šťastné manželstvo... No ja neviem, na to podľa mňa recept neexistuje. Mali sme šťastie, že si takto rozumieme a viem, nie každému sa to podarí. Manželkini rodičia sú spolu šesťdesiat rokov, čo je neuveriteľné, im sa to podarilo tiež. Snažím sa veľa pre rodinu aj pre náš vzťah robiť, som z rozvrátenej rodiny, možno o to viac dbám o to, aby sa tento rozvrat neopakoval aj mne.

Bezpochyby sa v partnerstve jeden od druhého učíme. Viete povedať, čo ste sa naučili a čo vás manželka naučila?

Neviem, čo som naučil ja Marcelu, to by ste sa museli spýtať jej, ale ona mňa toho teda naučila veľa. Veľmi mi pomáha aj v mojej práci, je tolerantná a chápe ma, to sú základné veci, ktoré potrebujem k tomu, aby som dokázal ako hudobník existovať a aby som mohol robiť svoju prácu dobre. V neposlednom rade ma naučila tolerancii.

S manželkou a dcérou Klárou

S rukou na srdci, je s vami ťažký život?

Vo svojej podstate som pozitivista, no viem, že to so mnou nemá jednoduché. Či už ide o moju prácu, povahu... Viem, že moje povolanie i nasadenie je extrémne, v mnohom sa to vymyká normálu, je akčné, stresujúce, a to ona musí akceptovať. Navyše mi pomáha s agendou, rieši moje účtovníctvo, ekonomickú prevádzku našej rodiny, robí mi manažérku...

Sám seba ste označili za akčného, doma máte vrcholovú športovkyňu, to znamená že voľný čas spolu trávite aktívne?

Áno. Rád si zahrám tenis. Šport a kariéra hudobníka sa od seba v mnohom až tak nelíši, vyžadujú si dril, cestovanie, ustáť fyzickú a psychickú náročnosť. Obaja to poznáme.

Keď sme sa naposledy rozprávali, váš vnuk Sebastián mal štyri roky a vychovávali ste ho prakticky vy, keďže vaša dcéra v tom čase študovala v zahraničí...

No a dnes má osem. Neuveriteľne to letí. Vyrastá z neho pohodový chlapec, ktorý má rád šport, rád hrá futbal, tenis, basketbal... Lásku k loptovým hrám zrejme zdedil po manželke (smiech). No nasáčkoval sa aj do mojej práce. Už dvakrát spieval so mnou na mojom koncerte, zaspieval si so mnou pesničku Nonstop a veľmi ho to bavilo, dokonca si vypýtal aj honorár.

S vnukom Sebíkom, ktorého od útleho detstva vychovával

No schválne, koľko si zapýtal?

(Smiech.) Najskôr sa ma spýtal – dedo, koľko dostanem za to, že som spieval? Povedal som mu, dám ti za to sto korún. A on – to nie, pod päťsto nejdem. Tak sme podpísali zmluvu, peniaze som mu dal, no len on potom ešte vzal klobúk a od mojich kamarátov vybral ďalších tisíctristo. Spýtal som sa ho, čo s nimi bude robiť a dozvedel som sa, že si šetrí na nový televízor.

Aký ste dedo?

Dúfam, že dobrý a obľúbený. Nie som vyslovene rozmaznávajúci dedo, ktorý by ho zahrňoval nezmyselnými darčekmi. Máme určité pravidlá, venujem sa mu, vidím, že má z toho radosť a že to cíti pozitívne.

Myslím, že v jeho prípade ste zastávali viac pozíciu otca ako dedka.

Myslím, že medzi rolou otca a deda je rozdiel v tom, že ako starý rodič máte s dieťaťom väčšiu trpezlivosť, ste komunikatívnejší. Venujem sa mu, keď vznikne nejaký problém, snažím sa mu ho vysvetliť. Ako otec som až taký komunikatívny a trpezlivý nebol.

Spomínali ste, že dcéra doštudovala a vrátila sa späť domov. Plánuje tu aj zotrvať?

Neviem. Rada by šla do zahraničia, v Česku veľmi uplatnenie nemá, vyštudovala dejiny umenia 20. storočia na Oxforde. Má rôzne ponuky, ktoré zvažuje, uvidíme, ako to bude ďalej.

A ako sa darí vášmu synovi Petrovi?

Je spokojný, pracuje ako právnik a momentálne čakajú s manželkou druhé dieťatko. Takže, ak všetko dobre pôjde, k Viktorke, ktorá mala 1. októbra päť rokov, pribudne v decembri chlapček.

To by človek na vás nepovedal, že budete už trojnásobný dedo.

Vidíte, ani ja by som to na seba nepovedal (Smiech).

Čo okrem vnúčat, detí a hudby vám robí radosť?

Veľmi rád cestujem, samozrejme, spolu s manželkou. Tento rok sme boli v Saint Tropez, na Santorini, v New Yorku... Mali sme akčnejšie leto, než na aké sme zvyknutí. Všade sme pobudli pár dní a šli zase ďalej.

Po rodičoch asi máte v sebe zakódované kočovníctvo a dlho nevydržíte na jednom mieste.

Asi áno, je vo mne ešte kus komediantstva. No keď si chcem oddýchnuť, rád sa dívam na historické dokumenty alebo na historické filmy.

Keď sme pri vašich koreňoch, rada by som sa vás ešte spýtala na vykladanie kariet, k nim ste tiež pričuchli v ranej mladosti.

Naučila ma to babička a neskôr ma k tomu viedla aj moja teta Dagmar, ktorá je vo vykladaní kariet skutočne dobrá. Už keď som bol malý, vykladali sme si karty, ukazovala mi, čo ktorá karta v spojení s inou znamená, takže som sa v detstve toho veľa naučil, ale veľmi sa tomu nevenujem. V podstate len pár ľuďom, blízkym kamarátom, som vykladal karty, no vždy som ich ešte radšej odkázal na Dagmar.

Máte vlastné karty?

Áno, moje obyčajné mariášky.

Kedy ste ich naposledy vytiahli a niečo sa ich spýtali?

To už je dlho. No keď som na vážkach a mám sa pre niečo rozhodnúť, napríklad, či ísť do nejakého projektu alebo nie, tak si karty vyložím a ony mi poradia. Na to je to dobré, rozhodnú to, čo potrebujete vedieť. 

Ako máte zadefinované veci medzi nebom a zemou?

Tam definícia nie je. Je to niečo, čo určite existuje, len my to nevidíme a nie celkom chápeme. Je veľké množstvo energie a vĺn, ktoré sú okolo nás, ovplyvňujú náš život, naše osudy, no my s nimi len nevieme zaobchádzať.

V čo teda veríte? V karmu, povedzme?

Karma? Neviem, či to funguje až takto pragmaticky, neviem, či dostanem späť to, čo dávam. Snažím sa správať v súlade s filozofiou, že tak, ako sa ja správam k druhým, iní sa budú správať ku mne. Ale ani to nefunguje vždy presne a spravodlivo. Napriek tomu sa snažím žiť pozitívne, tak, aby môj život nebol zbytočne zložitý a ťažký. Hoci, samozrejme, prichádzajú doň momenty a situácie, ktoré nevieme ovplyvniť. Ale to už sú osudové záležitosti, ktoré, ako ja hovorím, má každý z nás zapísané vo svojej kronike a jediné, čo s nimi môžete urobiť, je prijať ich a stotožniť sa s nimi. Verím v to, že všetko v našom živote má svoj dôvod a všetko sa deje pre niečo, má svoje súvislosti. Neverím na náhody, verím na to, že vesmír má svoju logiku a my sme jeho deti.

Zvyknete teda niečo Bohu alebo ak chcete vesmíru či osudu vyčítať?

Vyčítať určite nie, skôr sa to snažím pochopiť a nájsť v tom niečo pozitívne, aj keď je to veľmi ťažká vec. Snažím sa veriť v to, že aj bolestivé rany majú svoj zmysel a účel, že nechodia bezdôvodne.

Sám sa vnímate ako pozitivista, akým spôsobom ste sa dokázali vyrovnať s negatívnym náladami, ktoré k vám pritiahol váš úspech?

Som známy tým, že okolo mňa sú dva tábory. Jeden veľkých priaznivcov a druhý veľkých odporcov. V mojom prípade nie je žiaden stred, je to ľavá alebo pravá strana. Veľa tých, ktorí nemajú radi moje piesne, ani mňa, ma zaraďuje k svojim nepriateľom. Už to neriešim. Beriem to tak, že to na tom svete tak je, plus a mínus je polarita, ktorá funguje a je pre niečo dobrá. Možno keby nebolo nepriateľov a tých ľudí, ktorí nie sú moji priaznivci, neboli by ani tí druhí.

Pán David, viem si živo predstaviť film o vašom živote, no zaujímal by ma váš pohľad. Bola by to komédia alebo dráma?

Asi všetko dohromady. Dúfam, že ešte budem žiť tak, aby komédia prevyšovala drámu, pretože ja sa smejem rád, mám rád bohémsky a uvoľnený život plný pozitivizmu a smiechu, no zároveň si uvedomujem, že bez tej drámy to tiež nepôjde. Človek sa musí naučiť prijať oboje.

Naše aktivity: 

- - Inzercia - -