Dnes je pondelok, 17.december 2018, meniny má: Kornélia
Čas čítania
12 minutes
Zatiaľ prečítané

Herečka Aňa Geislerová: Z bohémky vzorná mama

november 14, 2018 - 09:54
S herečkou AŇOU GEISLEROVOU sme sa stretli po poslednej klapke slovenského filmu Amnestie, ktorý otvára tému kontroverzných Havlových amnestií udelených po páde bývalého režimu. Sama hovorí, že v tomto prípade mala čo hrať. Čím zložitejšia postava psychologicky, tým väčšia radosť z práce. Herečka s piatimi Českými levmi na konte a matka troch svojráznych a neposedných detí, to je parťák do rozhovoru, s ktorým sa dá načať neúrekom tém.

Čím si vás rola vo filme Amnestie získala?

Má schopnosť vyrovnať sa so všetkým, zariadiť sa v každej situácii, akú jej život prinesie. Pre mňa je to úžasná postava, ktorú si užívam. Nie je ani kladná, ani záporná, ani šťastná, ani nešťastná. Toto nakrúcanie ma vracia do radosti, v rámci ktorej herec tvorí postavu, hľadá si ju. V poslednom čase som robila odľahčenejšie veci, nezaťažujúce, ale tak som si to želala. Človek si potrebuje oddýchnuť. Film Amnestie je zase dobrá práca so psychológiou, ktorá ma veľmi baví.

Takže máte čo hrať.

Áno, úplne každú vetu. Niekedy sú napísané postavy také zrozumiteľné, je jasné, čo hovoria a prečo. A možno je to vekom, že človek viac rozumie ľudským pochodom, ktoré sú vzorcové. No teraz je to inak, a práve preto ma to baví.

Doprajete si po náročnejšej postave aj oddych?

Nie. Je to skôr naopak. Postavy sú psychohygienou pre hercov život. Do nich si človek môže odkladať to, čo niekde načerpal. Často čelíme rôznym manipulatívnym ľuďom, okolnostiam, situáciám, aj preto je pre mňa psychohygienou práve tento film.

Hrajú sa vám inak filmy, o ktorých viete, že príbehy a osudy v nich obsiahnuté sa skutočne stali?

Keď hráte postavu, ktorá reálne existovala, áno. Vyžaduje si iný prístup. No tu sme v situácii, ktorá sa reálne stala a sčasti ide o fiktívny príbeh. Je to viac nebezpečné pre tých, čo film píšu, aby nevznikli nejaké nezmysly alebo neuvádzali do rozpakov pamätníkov, keďže to nie je až tak dávno. Myslím si, že je zaujímavejšie, ak človek podáva svoj výklad reálnej udalosti, ktorú každý môžeme konfrontovať.

Premiéra Amnestie bude na 30. výročie Nežnej revolúcie. Ako si na revolúciu spomínate vy?

Na Slovensku jej hovoríte „nežná“? To je krásne! My máme „sametovú“, vaše pomenovanie je oveľa krajšie. Mala som štrnásť, no musím povedať, že v tejto téme som ,potopená‘, o to viac ma teraz zaujíma. Istým spôsobom ma fascinuje, že sme tú dobu vôbec zažili, atmosféru spojenú aj s osobnosťou Václava Havla. To sa už nikdy nezopakuje, alebo sa bude musieť opäť všetko pokašľať, aby to zase bolo úžasné. Oboznámená s vtedajšou situáciou som bola, naša rodina síce nebola disidentská, ale vedeli sme, ako sa veci majú. Myslím, že keby komunizmus nepadol, bola by som z tých, ktorí v tom režime mali problémy. Začínala som tak, že som si do čitateľského denníka dala Havlovu Asanáciu. Nesmelo sa to a mne sa to videlo ako dobrý odboj.

A čo demonštrácie? Cinkali ste kľúčmi?

Keď začínali demonštrácie, moja sestra s frajerom na ne išli a volali ma, aby som išla s nimi. Spýtala som sa, či je tá demonštrácia povolená, povedali že áno. Nešla som. Ja som chcela chodiť len na zakázané a drsné. (Smiech.) Potom ma to veľmi mrzelo. To je pre mňa typické, som človek, ktorý si sadne chrbtom k vyhliadke. No nasledujúce dni som veľmi prežívala. Bola to eufória z pohľadu štrnásťročného dieťaťa presvedčeného, že všetko je tak, ako má byť.

Vy ste museli, aj vďaka rodine, veľmi vytŕčať z radu. Mama výtvarníčka, otec japonológ... Tam nebolo ani kúsok štandardu zo šedi režimu.

To teda nebolo, ale paradoxne mi to ako dieťaťu nevyhovovalo. Chcela som, aby sme boli ako ostatní. Mala som pocit že sme veľmi iní.

Dávalo vám okolie pocítiť, že ste iná?

Tak by som to nepovedala. Bola to skôr vnútorná potreba dieťaťa nevytŕčať. Je jednoduchšie byť súčasťou stáda, fascinovalo ma to, čo ma obklopovalo vo väčšine. Ničím som netrpela. Moji rodičia boli v 60. rokoch prozreteľní. Jedni vyhadzovali starožitnosti, rodičia ich zbierali. Vďaka tomu sme žili obklopení nádhernými vecami, ktoré milujem. No keď som bola dieťa, oveľa ma viac fascinovalo chodiť do paneláka za kamarátkami, ktoré mali umakartové kuchyne, chovali morča... Videla som v tom príjemnú normálnosť. Nechcem, aby to vyznelo, že som bola doma nespokojná, akurát každý túži zvyčajne po tom, čo nemá. 

Nezabudnuteľná snímka Želary

aaa.jpg

Foto: 
arc

Mnohí vaši kolegovia majú potrebu vyjadrovať sa k tomu, čo sa aktuálne v spoločnosti deje. Ako je to s vami?

Niektorí majú problém pochopiť, že aj keď sme herci a verejne známe tváre, neoddeľuje nás to od toho, že sme ľudia a občania. Navyše máme ,presah‘, posúvame informácie a názory, ktoré sa dostávajú k väčšiemu počtu ľudí ako doma v obývačke. Nedokážem to oddeliť. Mám takú potrebu, vyjadrujem sa a dokonca u seba pozorujem sklony odsudzovať kolegov a priateľov, ktorí to nerobia. Táto doba je zvláštnym spôsobom polarizovaná. Už len tým, že sa človek nevyjadrí, vyjadrí vlastne svoj súhlas, a to mi vadí. V dobe, keď sa všetko relativizuje, je nutné a správne vyjadriť svoje stanovisko.

Napriek tomu, štatisticky žijeme najlepšiu dobu, aká tu kedy bola...

Je to tak. Je to zvláštny paradox. Nedávno som nad tým premýšľala, keď som pozerala video, ako ľudia v rôznych kútoch zeme nemajú čistú vodu, nemajú čo jesť, kde spať, sú zbedačení a my si tu žijeme v úplnom luxuse... Neučičíka ma to však v tom, aby som nevidela, že veci okolo nás nie sú v poriadku. Človek nie je prvok, nestačí mu konzumovať, vylučovať a rozmnožovať sa. Potrebuje nadstavbu a konzumný luxus ho nerobí šťastným. Naopak, vedie ho k frustrácii a nepochopiteľnému nesúladu, necíti vnútorné uspokojenie. Človek všeobecne potrebuje k niečomu vzhliadať, veriť v niečo, kráčať za niečím, a to ho poháňa vpred.

Jirka Macháček nedávno spomínal, že rolu Tomana si od režiséra Trojana vypýtal. Tiež patríte k tým, čo sa nehanbia vypýtať si dobrú rolu?

(Smiech.) Vidíte, presne si pamätám situáciu, keď som na hausbote Macháčkovi radila, že by mal začať ventilovať a hovoriť vlastné politické názory na koncertoch jeho kapely, na sociálnych sieťach, nútila som ho, aby si založil Instagram a komunikoval s ľuďmi. Hovoril vtedy, že to nie je potrebné, ale už pochopil a zmenil názor... To len na margo predchádzajúcej témy. A či si vypýtam rolu, ktorú chcem? Vždy! (Smiech.)

V Rekviem pro panenku hrala na prahu dospelosti

rekviem.jpg

Foto: 
arc

Asi som čakala podobnú odpoveď.

Nie že by som si kdesi prečítala, že sa to alebo ono nakrúca, a zavolala režisérovi – daj mi rolu. Honzo Hřebejk rád rozpráva historku, ako nakrúcal s mojou sestrou Ester film Horem pádem. Bolo to skôr, ako nakrúcal so mnou. Veľmi ju chválil a ja som vraj povedala – okej, prestaň chváliť Eťu a daj mi tiež nejakú rolu, nech môžeš pochváliť aj mňa. A vznikla Kráska v nesnázích, Medvídek... Vtedy som si vlastne vypýtala minimálne ďalších desať rokov života. No stalo sa aj, že keď mi Honzo ponúkal rolu a dal prečítať scenár, vypýtala som si inú postavu, čo sa mi viac páčila. Na druhej strane, nemám problém hrať aj komparzné roly, pri veciach, z ktorých mám radosť, že vznikajú.

Nakrúca sa vám s Honzom lepšie, keďže má status vášho dobrého priateľa?

S Honzom sa mi robí skvelo. Opakovanú spoluprácu považujem za výnimočnú. Keď sa na vás človek obráti druhýkrát, znamená to, že ste ho nesklamali a že vám dôveruje. A keď to urobí tretí či štvrtýkrát, všetko je lepšie, než si vôbec dokážete predstaviť. Som vďaka tejto spolupráci šťastná. Počas predminulého roka sme to už ,prepískli´, nakrúcali sme spolu stále. Robili sme trilógiu Záhradníctvo, pokračovanie seriálu Až po uši... Takmer rok sme boli spolu na pľaci. Bývame blízko seba, naše deti chodia do rovnakej školy, spájajú nás mnohé iné aktivity, preto je Honzo neoddeliteľnou súčasťou môjho života. Aj jeho občiansko-politický postoj je to, čo sa mi páči, hoci pre niektorých je kontroverzná postava. Je človek, ktorý mení slová na skutky, a to si na ňom veľmi vážim a oceňujem. Nevidím ho len ako režiséra alebo len ako verejnú osobu, vnímam ho ako súčasť mojej rodiny, okruhu mojich blízkych.
Pri čítaní vašich fejtónov som vás začala vnímať ako človeka s darom zachytiť bežné radosti slovom.

Dostali ste tento dar od rodičov, v genetike, alebo ste ho nadobudli rokmi a vývojom?

Pamätám si, že jednotku zo slohov som mala vždy. V našej rodine bol ,na slovo‘ otec, písal nám rozprávky, bol novinár, okrem toho sa venoval japonológii aj kaligafii. Z mamy mám skôr energiu a bojovnosť. Keď sa ma v škole pýtali, čím budem keď vyrastiem, vravievala som, že novinárka alebo režisérka. Až neskôr som sa prihlásila k herectvu. No novinárčina ma fascinovala. Páčilo sa mi, že otec neustále niečo prekladal, ťukal na písacom stroji, zvuk písacieho stroja mi robil dobre, vnímam ho ako dôležitý kus môjho detstva. Písanie bolo v nejakej podobe vždy mojou súčasťou, dokonca asi pol roka som študovala na literárnej akadémii.

Ako ste sa k tomu dostali?

Priviedla ma k tomu manželka pána producenta Boučka. Niečo odo mňa čítala a radila mi, aby som písala. Pamätám si, veľmi som sa vtedy urazila. Mne, geniálnej herečke, povedala, že mám radšej písať? Dotklo sa ma to, až neskôr ma to zaujalo. V tom čase sa otvárala literárna akadémia. Učil v nej aj Michal Viewegh, s ktorým som sa poznala. Chcela som tam ísť študovať, ale nemala som maturitu. Riaditeľ mi však odporučil, aby som sa aj tak prihlásila. Poslala som nejaké svoje práce na talentovky. Keďže boli anonymné, vybrali ma a na školu ma vzali neoficiálne. Bavilo ma to, aj som sa tam veľa naučila. Neskôr som vyhodnotila, že mi to stačí a prestala som tam chodiť. Možno je škoda, že som nevydržala dlhšie. Mám za sebou len základku, potom hranie, ale som spokojná.

Vďaka knihe P. S. som si uvedomila, aké dôležité je pre vás jedlo ako také, aj to, čo pripravujete rodine.

Áno, je. A čím ďalej, tým viac. Keď som bola malá, iritovalo ma, že sa naša rodina stále motala okolo jedla, ako mi babičky neustále niečo strkali pod nos... Ale teraz to chápem a vnímam ako základné životné rituály. Nedávno som čítala prieskum, ktorý hovoril, že v rodinách, kde sa spoločne večeria pri stole, vyrastie menej násilníkov, alkoholikov, deti majú lepší prospech, sú empatickejšie... Tak som si povedala, super, môžem pritvrdiť vo svojom terore a naďalej budem všetkých držať pri stole. (Smiech.) Variť rodine je moja najobľúbenejšia činnosť. Často plánujeme víkendy v spojitosti s jedlom. Niekto prinesie králika a je z toho udalosť. Varíme spolu, prestierame spolu, jeme spolu, smejeme sa a rozprávame sa pritom spolu... To je náš program.

Vy ste teda hostiteľka.

Nie len ja. Putujeme, aj ja aj moje sestry. Sme rady hostiteľkami. Pamätáme si to z detstva, aj u nás sa robievali veľké ,mejdany‘, varilo sa, pozývali sme hostí. Bývali u nás japonské semináre, varili sme japonské jedlá... Sympóziá s jedlom, páčilo sa mi to.

Darí sa vám deti, ktoré sú už takmer v puberte, udržať v kuchyni pri stole bez mobilov?

Našťastie stále áno. Niekedy zájdeme aj do reštaurácie, ale keď majú deti na výber, často si samy vyberú, že radšej zostanú doma a ja navarím. Mám rada situácie, keď dojeme, najmladší syn odbehne a vráti sa s kartami alebo s pexesom a chce sa hrať. Súrodenci sa s ním hrajú, aj keď viem, že ako pubertiakov ich to už nebaví. Sú zomknutí a kvôli najmladšiemu Maxovi to radi urobia. A mne robí dobre pohľad na nich. Hovorím si, že aj napriek akémusi môjmu vnútornému nepokoju viem vytvoriť pocit domova a pokoja pre moje deti.

Vždy ste chceli veľkú rodinu?

Nikdy. (Smiech.) Dlho som žila v predstave, že nikdy deti mať nebudem, že budem žiť veľmi bohémsky, až zhýralo.

Ale aj takýto život ste si užili, nie?

No to som si rozhodne užila! Mám za sebou aj túto časť života.

S režisérom Honzom Hřebejkom nakrúcala aj trilógiu Záhradníctvo

zahradnictvo.jpg

Foto: 
arc

Najstarší syn Bruno je vo veku, v ktorom ste už vy odchádzali z domu a mierili do Milána...

To je pravda. Už som o tom premýšľala. Pre mňa bol štrnásty rok v živote zlomový, mám pocit, že odvtedy som to ja. Dnes má štrnásť Bruno a tiež je svojrázny, ako som bola ja. No zároveň je pokojný, vidí svet v oveľa väčšom kontexte, ako som ho videla ja. Ja vidím pondelok, utorok, on vidí celý mesiac. Nemá stres z toho, že by mu niečo unikalo. Je to zenový chalan, má úžasnú povahu. Samozrejme, keby mi teraz povedal, že niekam odchádza, budem si o neho robiť starosti, ale viem, že on je pokojná sila a zvládne to.

A Stela? Nastavuje vám zrkadlo?

Veľmi nemám rada, ak sa rodičia, v dobrom či v zlom, chcú imprintovať do svojich detí. Áno, je to moje dieťa, vyrastá pod mojím velením, ale Stela je Stela. To je divočina. Aj ona ako Bruno je veľmi samostatná, až ma dojíma, ako sú schopní postarať sa o seba sami, ako si dokážu zorganizovať život... No Stela má k tomu ešte aj nejaký ten herecký nerv a emócie. (Smiech.) Je schopná zmeniť sa z minúty na minútu. Zo slnka na dážď a naopak, dookola.

Bruno Fidelio a Stela Ginger. Deťom ste vraj dali stredné mená zo zábavy. Už vám to vyčítali?

Nie. Mám pocit, že tie naše deti sú iné. Neviem, ako sme to dokázali, ako sa stalo, no nevybudovali sme klasickú rodinu, v ktorej by boli deti na nás naštvané. Navzájom si doma doberáme jeden druhého. (Smiech.) Ony nás a my ich a funguje nám to. Nemám rada tvrdenie, že by sme boli ich kamaráti a nie rodičia. Naopak, my sme ich rodičia, sme pevní, ale zároveň vládne v rodine veľká otvorenosť. Stredné mená majú rady, Bruno si píše Bruno F., a Stela tiež trvá na tom, že je Stela Ginger. Ak mi raz budú niečo vyčítať, tak to bude niečo úplne iné.

Dnes nie je bežné mať tri deti. Dokážete si popri nich nájsť aj čas na seba?

Musím a zatiaľ sa mi to darí. No v porovnaní s ostatnými ženami si myslím, že to mám jednoduchšie, najmä vďaka profesii. Na prvý pohľad to vyzerá na oveľa viac práce, než jej v skutočnosti je. Keby som spočítala svoje pracovné dni za rok, tak sa dostanem na veľmi ,srandovné‘ číslo. Nemám normálny pracovný týždeň. Mám pokoj a potom sú dni, keď je to divoké, náročnejšie. Keď je to s deťmi intenzívnejšie, práca je pre mňa odpočinkom a naopak. Krásne sa to dopĺňa. A čo sa voľného času týka, som nenáročná. Stačí mi čítať si, alebo byť hodinu sama. Napríklad teraz jazdím na nakrúcanie z Prahy autom. Rada šoférujem, pretože viem, že aspoň tri hodiny nebudem pozerať na telefón a oddýchnem si. V aute som sama, sústredím sa na dopravu a užívam si to.

Niekde som počula, že s kolegom Ivanom Trojanom súťažíte v počte získaných Českých levov. Je to pravda?

Áno a stále o jedného vedie Ivan. (Smiech.) Má šesť, ja len päť. Ale k tomuto mám aj vtipnú historku. Moja dcéra Stela chodieva v lete do umeleckého tábora a tohto roku si z neho priniesla cenu. Decká si v tábore napísali, nakrútili a postrihali film, ktorý na záver premietali, a Stela zaň dostala cenu za najlepší ženský herecký výkon. No a malý Pepa Trojan vyhral tú istú cenu v mužskej kategórii. (Smiech.) Hovorila som, bože, je to pravda! Všetko sa ukladá do genofondu, ja súťažím s otcom a moja dcéra bude s jeho synom... Je to neuveriteľné a vtipné zároveň.

Viem o vás, že rada fotografujete. Plánujete poňať tento koníček intenzívnejšie, tak ako ste to urobili s písaním?

Jednu výstavu fotografií som už mala. Mama je skvelá výtvarníčka a so sestrami sme mali pocit, že sa maľovania vzdala, čo sme vnímali ako veľkú škodu. Nahovorili sme ju, aby urobila výstavu, a aby sme ju k tomu donútili, povedali sme, že sa k nej pridáme. Išla som do toho, lebo som si myslela, že to odbavíme v nejakej čajovni, v komornejšej atmosfére, ale organizácie sa chytila sestra Ester, náš najväčší rodinný megaloman, a skončili sme vo veľkej modernej galérii. Bolo to krásne. Najlepšie na tom však bolo, že mama začala znova maľovať, vytvorila nádherné obrazy. Sestry sú výtvarníčky, tie urobili vlastné obrazy, a keďže ja maľovanie necítim ako formu sebavyjadrenia, urobila som pár fotografií. Mám však pocit, že s písaním mi to ide lepšie, väčšie ambície ako fotiť pre Instagram naozaj nemám.

Naše aktivity: 

- - Inzercia - -