Dnes je nedeľa, 21.júl 2019, meniny má: Daniel
Čas čítania
3 minutes
Zatiaľ prečítané

Popálená mamička našla opäť lásku

január 02, 2019 - 22:31
Marta konečne žiari šťastím. Po pekle, ktorým si prešla, sa dnes usmieva a zdôverila sa, že prežíva najkrajšie obdobie. Našla totiž lásku. „Vždy som chcela život žiť naplno. Teraz som naozaj šťastná a spokojná. Až teraz si uvedomujem, že predtým som neriadila svoj život sama, ale stále som sa podriaďovala niekomu inému,“ hovorí mladá žena.

Dnes už nemusí. Na svoj minulý život v bolestiach, smútku, v ubližovaní už nechce spomínať. Nebohého manžela, ktorý bol alkoholikom, si chce pamätať už iba ako otca jej milovaného synčeka, a stále verí, že hoci alkohol im zničil život, pre zopár krásnych chvíľ, keď sa ľúbili, malo všetko, čím si prešli, zmysel. Syn Števko prišiel na svet pred vyše rokom a hoci jeho príchod tiež pripomínal peklo, nie je na ňom ani náznak tragického života jeho rodičov. „Je to milé a usmievavé dieťa, našťastie zdravé. Do roka sme absolvovali veľa vyšetrení. Cvičili sme Vojtovu metódu, ale našťastie je všetko v poriadku. Až na dva fliačiky na hrudníku, nemá žiadnu pamiatku na to, čo sa stalo pri jeho narodení.“ Marte pamiatka na bolestivý pôrod, keď začala horieť na pôrodnej sále, pretože došlo k vznieteniu výparov dezinfekčného roztoku s obsahom alkoholu v kombinácii s elektrickou koaguláciou, však ostala. Na duši aj na tele.

Držal ma nad vodou

V tých najhorších chvíľach našla svoju spriaznenú dušu. Vtedy však ešte o tom nevedela. „Počas  rizikového tehotenstva, keď sa striedali moje pobyty v nemocnici s hádkami, trápením a neustálym pitím nebohého manžela, bol Števko mojou bútľavou vŕbou,“ zdôveruje sa Marta a vysvetľuje, že so Štefanom Gliganičom sú spolužiaci zo strednej zdravotníckej školy. On poznal jej príbeh, ona pred ním nič nezamlčovala. Vedel, že milovala nebohého manžela aj v najhoršom období, keď tehotná vozievala Jaroslava na liečenia, prehovárala ho a dohovárala mu, trpela jeho agresivitu. Štefan stál pri nej a mlčky ju počúval. Ona bola šťastná, že sa môže vyrozprávať. Keď jej manžel dva mesiace pred pôrodom zomrel, bol to práve Štefan, kto ju držal „nad vodou“. „Keď som ležala po pôrode v nemocnici v Šaci, chodil za mnou každý deň. Po transplantácii tiež sedel pri mojej posteli. V jeden deň som mu s plačom volala, že ma čaká bolestivé prevezovanie popálenín a on na druhé ráno prišiel, držal ma celý čas za ruku a ja som tú ruku už nepustila...“ Až neskôr sa dozvedela, že sa do nej  zaľúbil už v čase, keď si  telefonovávali. Cítil, že si rozumejú. „Nechcel mi však pliesť hlavu, potláčal pocity a nechával to na osud.“ A osud to zariadil po svojom. „Keď ma preložili po pôrode do Šace na oddelenie popálenín a rekonštrukčnej chirurgie, bol mojou prvou návštevou. Keď odchádzal, stretol mamku a s ňou odišiel do nemocnice, kde ležal Števko v inkubátore. Až neskôr som sa dozvedela, že mal malého v náručí skôr ako ja. Myslím si, že môj drobec si vybral svojho tatina skôr ako ja manžela.“

Svadba na výročie

Áno si Marta a Štefan povedali presne rok od tragédie na pôrodnej sále. Viac ako na bolesť, keď Marta bojovala o život na operačnej sále, potom čo jej plamene spálili kožu na chrbte i na stehne a srdce jej trhalo od smútku, že musí byť oddelená od svojho bábätka, si chce pamätať, ako sa v ten deň zrodila láska jej života. A presne o rok druhá. „Sedemnásteho októbra sme oslavovali Števkove prvé narodeniny a keďže termín v kostole bol voľný o tri dni, povedali sme si, že je to symbol šťastného začiatku spoločného života v trojici. Oslavovali sme svadbu aj narodeniny, tragédiu z pôrodu mi pripomínali len jazvy pod svadobnými šatami,“ usmieva sa Marta Gliganičová.   

Jazvy ju prenasledujú

O to, aby jazvy a následky po popálení boli čo najmenšie, bojuje Marta každý deň. Krémovaním aj tlakovou masážou, ktorá je bolestivá. „Nosím aj kompresný návlek vyrobený na mieru, až dvadsať hodín denne. U nás nie je žiadna organizácia, ktorá sa venuje pacientom s popáleninami, ale som v kontakte s organizáciou v Česku Popálky, ktorá mi pomáha psychicky a tiež som dostala veľa rád ohľadom hojenia.“ Marta spomína aj na minuloročnú nepríjemnú skúsenosť, čo má na svedomí ľudská hlúposť.  „Bolo to v aquaparku, istá pani sa išla sťažovať na recepciu, že ma pustili do detského bazéna s kožným ochorením... Vtedy som po dlhom čase opäť plakala. Je smutné, ako ľudia posudzujú iných a robia unáhlené závery bez toho, aby tušili, čo je vo veci.“ To, čo sa Marte stalo, má ešte jeden následok. Obavy a strach z ďalšieho pôrodu, keďže s manželom by si prijali druhé bábätko. „Viem, že strach musím prekonať a viem aj to, že ak sa to podarí, prinesie mi to do života opäť úžasný dar.“ A preto jej neostáva iné, len opäť byť silná. A Marta nepochybne je. „Nepýtam sa, prečo sa to všetko stalo, viem, že ma to posunulo k lepšiemu a spokojnejšiemu životu. Snažím sa už nemyslieť na minulosť a žiť prítomnosťou. Najdôležitejšia v mojom živote bude vždy šťastná a spokojná rodina a moji najbližší.“    

- - Inzercia - -