Dnes je streda, 16.január 2019, meniny má: Kristína
Čas čítania
2 minutes
Zatiaľ prečítané

Neuveriteľné príbehy: V temných smrečinách

január 06, 2019 - 17:23
Po tridsiatich rokoch šťastného manželstva som náhle ovdovela. Svojho muža som milovala už od študentských čias. Bola to moja prvá a jediná celoživotná láska. Jeho strata ma natoľko zasiahla, že som upadla do hlbokých, dlhotrvajúcich depresií.

Smútok ležal na mojej duši ako ťažký, čierny balvan a nie a nie sa ho zbaviť. Nie som na to síce hrdá, ale musím priznať, že smrť manžela som prežívala tak ťažko, že ma nevedeli utešiť ani moji dvaja synovia a tri vnúčatá, ktoré veľmi milujem. Bočila som od ľudí, vyhľadávala som samotu a nepredstaviteľne trpela. Príchodom letných horúčav som si pobalila veci a odišla na našu chatu, kde sme s mužom trávili každé leto. Všetko mi ho tam pripomínalo. Každá šálka, každý klinec, všetko, čoho sa dotýkali jeho ruky, mi spôsobovalo nesmiernu bolesť. No zároveň mi tie muky spôsobovali akúsi zvrátenú rozkoš a ja som sa doslova utápala vo svojom žiali. Dvadsaťštyri hodín som neprestajne myslela na spoločne prežité chvíle, sprítomňovala som si každý okamih, až som chvíľami mala pocit, že cítim mužovu blízkosť.

Viem, že si so mnou

Naša chata stála osamotená na lesnej čistinke a za ňou sa rozprestieral hustý, smrekový les. Často sme sa tam prechádzali. Spolu s deťmi sme zbierali huby, neskôr už len sami dvaja alebo s vnúčatami. V jeden krásny letný večer som sedela na terase chaty, sledovala, ako vychádzajú hviezdy a uprene som hľadela do smrečín. Spoza vrcholcov stromov vyšiel mesiac a ožiaril čistinku. V chladnom, priam nadpozemskom svetle som jasne videla každý detail priestoru, ale ten akoby sa vymykal z rámca reality a nadobudol priam strašidelné kontúry. Hlavou mi opäť vírili spomienky a v duchu som prosila nebesá o nemožné, aby mi vrátili muža. Zrazu sa mi zazdalo, akoby sa v lesíku čosi pohlo. Nebol to vietor. Noc bola pokojná, nenarušil ju ani slabý vánok. Zahľadela som sa lepšie do húštiny a  čosi som zbadala. Akoby ľudskú postavu, ale utkanú z hmly. Približovala sa ku chate a ja som v tom prízraku rozpoznávala podobu svojho nebohého muža. „Šaliem,“ preblesklo mi hlavou. „Už načisto prichádzam o zdravý rozum. Rýchlo som vstala z hojdacieho kresla, vošla do chaty a zabuchla za sebou dvere. Rozsvietila som svetlá, ale zrazu žiarovky zhasli. Zviezla som sa na pohovku a upadla do akéhosi divného, polobdelého stavu. Neviem, či sa mi to snívalo, alebo nie, pretože som jasne vnímala tikot hodín na stene, ale videla som, ako prichádza ku mne môj muž a má mimoriadne zachmúrený výraz v tvári. Počula som ho, ako mi dohovára, že ho mám nechať pokojne odísť a žiť tu pre naše deti a vnúčatá. Prebudila som sa až na druhý deň okolo poludnia. Zbalila som si veci a pobrala sa domov. Dala som odslúžiť tri omše na mužovu pamiatku a pomaly som sa vracala späť do života. Dodnes cítim smútok, ktorý sa už nikdy nezahojí, ale na druhej strane viem sa už aj tešiť zo života.

 

                                                                                     Marta, Nitra

Naše aktivity: 

- - Inzercia - -