Dnes je nedeľa, 21.júl 2019, meniny má: Daniel
Čas čítania
5 minutes
Zatiaľ prečítané

Tamara Šimončíková Heribanová: Srdcom som stále na Slovensku

január 06, 2019 - 19:13
Hoci Tamara Šimončíková Heribanová sa cíti doma v celej Európe a už dlhší čas žije spolu s manželom, úspešným fotografom a malou dcérkou v Lisabone, centrom jej tvorivého záujmu zostáva Slovensko a jeho bohaté tradície. Momentálne pod hlavičkou VOGUE Portugal vedie projekt Back to the roots – Návrat ku koreňom.

Prešli ste kus sveta, spoznali jeho chute a vône. Napriek tomu sa v tvorbe vraciate stále domov na Slovensko a ku koreňom jeho tradícií. Aké sú to putá?

Žijeme v globalizovanom svete, kde otázka národnej identity, DNA, špecifickosti krajiny je stále pálčivejšou témou. Pre mňa predstavuje domov miesto, kde som sa narodila, príslušnosť, históriu, ale významným prvkom toho celého je pre mňa hlavne materinský jazyk. Jan Werich raz povedal, že len rodný jazyk sa dá vnímať celým telom. Ja by som povedala, že tak, ako iné jazyky počúvame ušami, rodný jazyk počúvame srdcom. A domov, to je myslenie, pamäť, láska, hnev, záujem, radosť. Domov je všetko, čo si nosíme každý jeden v sebe. Nie je dôležité, kde sa nachádzame, dôležité je, čo sa v nás zrodilo vďaka priestoru domova.

Vaše nádherné fotografie v tradičných ľudových slovenských krojoch upútali celé Slovensko. Mám na mysli predovšetkým minuloročnú výstavu pôvodných sviatočných krojov z vašej zbierky. Kde ste si vypestovali taký vrúcny vzťah ku krojom?

Pôvodné tradičné odevy roľníckej spoločnosti zbieram už vyše šesťnásť rokov. Táto vášeň pramení z detstva, keď mi moja babička darovala vôbec prvý pôvodný, vyše storočný sviatočný kroj z Hornej Stredy. Vždy som sa zaujímala predovšetkým o súvislosti, kládla som si otázky, prečo daný kroj vyzerá tak, ako vyzerá, aký význam majú jeho zdobenia, výšivky. Aké vplyvy badať na rôznych krojoch a ako je možné, že Slovensko vôbec disponuje takou neskutočnou rôznorodosťou v porovnaní s inými krajinami. Postupne som spoznávala lokálpatriotov, cestovala za nimi, veľa sa pýtala, veľa počúvala, učila som sa. Ľudia, ktorí so mnou trávia hodiny, ukazujú staré fotografie, spomínajú na jednotlivé špecifiká v kultúre odievania ich prababičiek. V centre našich rozhovorov však nie je kus látky, oblečenie, výšivka, ale predovšetkým príbeh. Skladáme mikropríbehy do celkov a snažíme sa uchovať čo najviac stôp, ktoré by možno zanikli. Vysokoškolské vzdelanie som ukončila na fakulte humanitných vied v holandskom Utrechte, neskôr na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, momentálne som doktorandkou v Ústave svetovej literatúry SAV, teda v oblasti etnológie nie som študovaná. Som však presvedčená, že ak človek chce, dokáže sa stať odborníkom na čokoľvek, ak má trpezlivosť, disciplínu, venuje štúdiu dostatočne veľa energie, ak vie systematicky pracovať, nechýba mu zvedavosť a radosť z bádania. A pokora, pretože hovoriť o krojoch, znamená spoznať ľudí, kraj, teda charakter danej oblasti, históriu, a to sa dá len v bezprostrednom kontakte s prameňom, kde daný kroj vznikol.

Koncom tohto roka ste predstavili spoluprácu so slovenskými dizajnérkami, ktorá nesie názov Od kolísky blízki. Vaša kolekcia získala hlavnú cenu v renomovanom kid. design awards „za unikátny formálny a obsahový prístup k tradíciám“. V hlavnej úlohe bola inšpirácia obradnou plachtou z vašej zbierky. Aký význam mala táto plachta v našej minulosti?

Kútnice, ako sa týmto vzácnym plachtám určeným na ochranu matky a novorodenca hovorilo, sú dodnes opradené rúškom tajomna. Vyše stopäťdesiatročná kútna plachta z Hornej Vsi pri Partizánskom, ktorú sa mi podarilo získať do zbierky, sa stala nosným pilierom našej tvorby. Je to po prvýkrát, keď sa fenomén kútnej plachty pretavuje do súčasného odievania. Čistými líniami, strihom a materiálom sme sa pokúsili o dosiahnutie pocitu, keď je žena slobodná, keď si užíva čas sama so sebou a pritom v spoločnosti nového človeka, ktorý sa na tomto svete ocitol vďaka jej sile. Výšivka, ktorá prepája všetky produkty, predstavuje motív halúzky, symbolizujúci šťastie a lásku v novom živote, tak u bábätka, ako aj u mamičky. Podarilo sa nám nadviazať na výsek magického aspektu materstva v minulosti na území Slovenska, ale predovšetkým priniesť pohodlnú líniu, ktorá sa nevymyká praktickému charakteru.Vrecúško je potlačené mojou básňou v slovenskej a anglickej verzii. Samozrejme, že sa tešíme z prestížnej ceny, ktorú sme za našu spoluprácu získali, rovnako nás však teší, že kolekcia prináša radosť mnohým mamičkám a deťom.

Žijete a pôsobíte v Portugalsku, kde pod hlavičkou VOGUE vediete výskum v oblasti vývoja tradičného odevu. Aké špecifiká má vývoj takého odevu, s čím všetkým súvisí?

Pred tromi rokmi sme ako rodina začali na striedačku bývať aj v Lisabone, kde manžel pracovne pôsobí už niekoľko rokov. Pre mňa bolo dôležité, aby sme ako rodina boli spolu, napriek tomu, že Brani naďalej veľa lieta po celom svete. Prvý rok som začala pracovať na rešerši ohľadom portugalského tradičného odevu, chodila som do archívov, knižníc, stretala som sa s historikmi, etnografmi, riaditeľmi múzeí. Napísala som autorský projekt s podrobným rozplánovaním, ktorý som odprezentovala šéfredaktorke VOGUE Portugal. Ihneď prišla jej plná podpora s tým, že môžem začať hľadať ľudí do tímu. Potrebovali sme však tento na čas a energiu mimoriadne náročný projekt obhájiť pred ďalšími odborníkmi, súčasne predstaviť rozsah projektu a prvé výsledky na medzinárodnej konferencii, ktorá sa konala na jar v Lisabone. Pracujeme na knihe, ktorá prinesie pramenné informácie z oblasti tradičného odievania v Portugalsku, na Azorských ostrovoch a Madeire. Všetky fotografie sú autorské, všetky texty, na ktorých pracujeme, sú od renomovaných autorov – etnografov, antropológov, spisovateľov, novinárov. Posledný rok som navštívila desiatky múzeí, strávila hodiny v depozitároch v rukaviciach so zápisníkom a zapnutým diktafónom. Výpovede ihneď prekladáme do angličtiny, aby som mohla s danými informáciami pracovať. Mnohé kroje nemôžeme fotiť na ľuďoch, zostavili sme teda tím krajčírov a na fotografiách budú v niektorých prípadoch hodnoverné repliky, samozrejme aj dokumentačný materiál pôvodných krojov. V niektorých regiónoch sme prepojení s azda každým folklórnym rančom, etnografickou skupinou, niekde je nájsť čo i len jeden pôvodný komplet veľmi náročné. Samotné fotenia prebiehajú síce s odhodlaním a entuziazmom, ale zhotoviť jednu scénu s pomocou scénografov, kustódov a ľudí, ktorí musia byť správne ustrojení, trvá niekedy aj celý deň. Je to však nádherná práca, ktorá je zmysluplná. Naberám cenné skúsenosti, ktoré by so časom rada etablovala aj doma. Predsa len, aj keď ma práca baví a cítim intenzívnu podporu, srdcom som stále na Slovensku.

- - Inzercia - -