Dnes je nedeľa, 15.september 2019, meniny má: Jolana
Čas čítania
6 minutes
Zatiaľ prečítané

Príbeh Zuzany: Tragická autonehoda zo mňa spravila lepšieho človeka

január 16, 2019 - 10:25
ZUZANA KOSECOVÁ prežila nehodu, pri ktorej vyhasol mladý život. Dlho sa z tejto traumy nevedela spamätať. Mala živé sny a vízie. Dva roky trpela depresiami a nechcelo sa jej žiť. Dnes sa opäť raduje zo života a žije v prítomnom okamihu. O tragédii, ktorú prežila, dokonca napísala knihu Život v mojich rukách.

Dvadsaťosemročná Zuzana Kosecová je rodenou Bratislavčankou. Pochádza z dobrej rodiny. Jej mamina pracovala v štátnej správe, otec v automobilovom priemysle. Rodičia sa ju snažili vychovávať, ako najlepšie vedeli. Viedli ju predovšetkým ku slušnosti. „Zažila som naozaj bezstarostné detstvo. Veľa času som trávila vonku, s kamarátmi sme po škole vymýšľali rôzne huncútstva. V tom čase nevládla posadnutosť mobilmi, počítačmi či rôznymi počítačovými hrami, ako je to v dnešnej dobe zvykom. Hrávali sme sa vonku a bolo nám výborne,“ začína svoje rozprávanie Zuzana. Pubertu však mala divokú. „Celé svoje tínedžerské obdobie som prežúrovala. Bola som akoby odtrhnutá z reťaze. V mladosti som mala, ako sa zvykne hovoriť, doslova zapálené lýtka. Žila som životom klasickej bratislavskej tínedžerky, každý víkend na párty,“ spomína mladá žena. V tom čase pravdaže ani netušila, že prežije tragédiu, ktorá načisto zmení jej život.

Tragická autonehoda

Zuzana mala dva týždne po maturite a hlavu v oblakoch. V roku 2010 si privyrábala ako go-go tanečnica. S ostatnými tanečníkmi vystupovala okrem Slovenska aj v Česku a v Rakúsku. Osudovou sa jej stala akcia v Košiciach. Tak sa zoznámila aj s mladým mužom, ktorý sa volal Mathé. Práve on viezol dievčatá z Bratislavy do Košíc a naspäť do Bratislavy. Tanečnice mali v Košiciach vybavené ubytovanie, po náročnej tanečnej akcii tam mohli prespať. Mnohým sa však miesto, ktoré bolo vlastne iba študentským internátom, nepáčilo. „Väčšina ľudí ma prehlasovala. Chceli ísť čo najskôr do Bratislavy. Vraj sa dostaneme skôr domov, kde sa už vyspíme. Vtom som pocítila na hrudi silný tlak, začalo mi búšiť srdce. V tej chvíli som vedela, že je to veľmi zlé rozhodnutie. Snažila som sa všetkých presvedčiť, aby sme v Košiciach ostali, no, žiaľ, nepodarilo sa mi to. Nepočúvali ma a dopadlo to fatálne,“ spomína Zuzka.

S mladým šoférom Mathém sa síce poznali len dvanásť hodín, no veľmi si porozumeli. Zuzana cítila, ako keby Mathého poznala už veľmi dlho...

O šiestej ráno, po prebdenej noci, sa štyri tanečnice a šofér Mathé rozhodli vyraziť do Bratislavy. „Nanešťastie Mathé dostal na ceste mikrospánok a zomrel na mieste. Sama som nehodu takmer neprežila. Vyletela som z auta do poľa, čo ma možno zachránilo. Mala som zlomený prvý a siedmy krčný stavec, dolámané ľavé bedro a aj ľavú krížovú kosť, ďalej mnohopočetné tržné rany na tele a na hlave. Takisto som mala pomliaždené pľúca, narazené rebrá, silný otras mozgu Bola som ako zbitý pes,“ spomína Zuzana. Fyzicky sa z autonehody spamätávala rok a pol. Navštevovala rôznych lekárov a fyzioterapeutov. Absolvovala viacero vyšetrení a liečení. Psychicky sa z nehody dostávala oveľa dlhšie. „Keď sa ma niekto spýtal na nehodu, tak som vždy začala usedavo plakať a nevedela som sa zastaviť,“ hovorí mladá žena, ktorá trpela po nehode depresiami a úzkosťou.

Rany na tele aj na duši

Zuzana mala po nehode rany na tele, ale aj na duši. Trápili ju ťažké depresie a trpela častým sebaobviňovaním zo smrti mladého človeka. Pravidelne sa obviňovala z toho, že Mathé zomrel. Smrti mladého sympatického človeka sa podľa nej dalo predísť. Stačilo by len, keby viac počúvala svoju intuíciu a necestovali by v skorých ranných hodinách. „Všetky situácie, ktoré mi nehodu pripomenuli, ma dokázali vykoľajiť. Nevedela som sa z ničoho tešiť. Neustále som plakala. Nevedela som skrátka normálne žiť,“ priznáva Zuzana. Problémy s depresiami sa rozhodla riešiť aj s odborníkom. Po roku a pol trápenia navštívila psychiatra. „Bola som však maximálne sklamaná prístupom lekára, ktorý nechcel riešiť môj problém komplexne, ale rozhodol sa naordinovať mi upokojujúci liek. Ten by môj problém nevyriešil, iba by utlmil moju depresiu. Rozhodla som sa, že do svojho tela nebudem dávať zbytočnú chémiu. Pochopila som, že si to v hlave musím vysporiadať sama,“ hovorí mladá žena.

Depresie mala takmer dva roky. Navyše mala stále živé sny o zosnulom Mathém. Raz ju vo sne navštívil a oznámil jej, že ešte neprešiel na druhú stranu a jeho duša ostala uviaznutá niekde medzi nebom a zemou. „Tento sen moju depresiu ešte znásobil. Zhoršil sa mi stav, ktorý bol už aj tak dosť zlý.“ Pritom jej jedinou útechou po autonehode bola myšlienka, že jeho duša je už na druhej strane a je šťastný. Druhý sen, ktorý bol tak isto veľmi živý, sa takisto týkal Mathého. „Oznámil mi v ňom, že mi prišiel ukázať, kde sa nachádza, aby som sa už ďalej nemusela trápiť. Chcel, aby som tento odkaz odovzdala jeho mame. Tá po jeho smrti prežívala veľké muky,“ hovorí Zuzka. Rozhodla sa preto stretnúť s jeho rodičmi. Mathého mama brala smrť syna naozaj veľmi ťažko. Dokonca sa snažila prostredníctvom rôznych médií skontaktovať s jeho dušou, no nepodarilo sa jej to. „Potešila sa, že som za ňou prišla s odkazom od syna. V tejto žene sa rozsvietilo aspoň akési malé svetielko a mám pocit, že sa jej trošku uľavilo aj na duši,“ myslí si Zuzana.

Po týchto zážitkoch sa musela mladá žena vrátiť do bežného života. Aby nadobudla potrebnú silu, začala meditovať. Úzkosti sa snažila zbaviť nielen meditáciou, ale aj častým pobytom v prírode, cvičením a aj počúvaním klasickej hudby. Boli pre ňu doslova balzamom na dušu. Hoci mala podporu priateľov a rodiny, najťažšie chvíle musela zvládnuť sama svojou vlastnou vôľou a nezdolnosťou. Dodnes máva živé a realistické sny o osobách, s ktorými má úzky vzťah.

Zuzana v sebe objavila po autonehode dar. Prostredníctvom snov sa jej zobrazuje budúcnosť, prítomnosť ako aj minulosť ľudí. Sú veľmi živé a intenzívne. Dnes sa snaží viac počúvať svoju intuíciu, ktorej dôveruje. Nehodu, ktorú prežila, už vo svojom vnútri spracovala. Paradoxne po nej prekonala ešte dve nehody. „Prežívala som ich veľmi ťažko, lebo z prvej autonehody som si niesla veľkú traumu. Vždy, keď sa to udialo, som mala úzkostné stavy a panikárila som. Celú ma pohltil stav úzkosti a totálneho šialenstva. Mala som pocit, že sa zbláznim, že môj stav príčetnosti je na hrane. Pociťovala som extrémny strach, všetky emócie som mala znásobené,“ spomína.

Nový život

Zuzana Kosecová tvrdí, že sa jej často snívajú záblesky z jej minulých životov. Je presvedčená o tom, že ani jej nehody neboli náhodné, pretože v minulom živote zrazila autom ženu z nepozornosti a preto ich dnes berie ako karmnický dlh. Trvalo jej niekoľko rokov, kým mohla o spomínanej nehode rozprávať úplne vyrovnane. Tento rok vydala na vlastnú päsť aj knihu s názvom Život v mojich rukách. Bolesť a žiaľ už pominuli. Zuzana našla rovnováhu, ale aj radosť zo života. „Vždy som túžila napísať knihu. Mám už odstup a viem o tejto tragédii rozprávať. Chcela som pomôcť aj iným ľuďom v podobnej situácii, aby mali pocit, že sa vždy pre niečo oplatí žiť,“ hovorí mladá žena. Dnes sa teší zo života. Má výborného partnera Petra, s ktorým žijú v Rovinke. Pracuje vo farmaceutickej firme a teší sa z maličkostí. Prehodnotila aj svoje životné hodnoty. „Pred autonehodou som brala všetko ako samozrejmosť. Mohla som po nej ostať ochrnutá a byť závislá od starostlivosti príbuzných. Vážim si každé nové ráno, keď sa zobudím. Chcela by som ľuďom odkázať, nech si vážia každú jednu sekundu života, rovnako aj chvíle s priateľmi či s rodinou. Mali by sme si vážiť maličkosti a byť prítomní v danom okamihu. Táto doba nám pretočila hodnoty a ženieme sa za majetkami a statkami. Radosť spočíva v jednoduchých veciach,“ myslí si Zuzka. So svojím partnerom Petrom cestujú po svete a tento koníček ich robí šťastnými. Snažia sa viesť harmonický, spokojný a vyrovnaný život. „Investujem do cestovania a sebarozvoja, pretože sa chcem v živote veľa naučiť a vidieť mnoho krásnych miest vo svete. Má to pre mňa oveľa väčší význam ako drahé kabelky či topánky,“ vraví mladá autorka. Úzkosť ju chytá ešte aj dnes, no snaží sa s ňou pracovať. „Depresiami som trpela dva roky. Myslím si, že veľa ľudí, ktorí sa v živote stretli so smrťou, sa snaží žiť viac v prítomnosti, to znamená TU a TERAZ. Som však presvedčená, že nehoda zo mňa spravila lepšieho človeka.“

- - Inzercia - -