Dnes je nedeľa, 15.september 2019, meniny má: Jolana
Čas čítania
7 minutes
Zatiaľ prečítané

Petra Bernasovská: Túžim si zahrať v kriminálke (doplnené)

január 27, 2019 - 19:55
Z televíznych obrazoviek sa moderátorka PETRA BERNASOVSKÁ stratila, no možno nie definitívne. Ako sama hovorí, všetko závisí od ponuky, no najviac by ju však potešila dobrá herecká úloha v televíznej kriminálke, aby oprášila aj svoje herecké remeslo. Stále ju však môžete počuť vo vysielaní Slovenského rozhlasu. Doma ju zamestnávajú dcéry Johanka a Eliška, ktoré jej pravidelne nastavujú zrkadlo. Občas lichotivo, občas nekompromisne.

Ako moderátorka sa zrejme častejšie pýtate ako odpovedáte. Aké je to sedieť na opačnej strane?

Posledné roky je to tak. V Rádiu Slovensko mám pravidelnú týždennú reláciu s hosťami, k tomu ešte nejaké témy v rámci Dobrého rána, keď sa pýtam najmä odborníkov a respondentov iného typu. Ale ani odpovedať pre mňa nie je novinka, skôr si myslím, že je to jednoduchšie. Na rozhovor sa treba pripraviť, pozisťovať informácie, často až do podrobností, rozmýšľať nad originálnymi otázkami...

Je téma, s ktorou mávate problémy, aby ste do nej prenikli?

Nie vždy, samozrejme, do hĺbky preniknem, najmä keď je reč o novelách zákonov, vysoko odborných témach, to je často najväčší problém.

Teda skúsme aj my začať témou, ktorá vám je momentálne blízka.

Nikdy som nad tým takto nerozmýšľala, či je niečo, čo by som teraz chcela vykričať do sveta. Momentálne ma zamestnáva výchova dcér. Johanka je pubertiačka, má šestnásť, Eliška deväť rokov. Sú medzi nimi rozdiely, ktoré teraz riešime v rámci výchovy, aj čo sa ich vývoja týka. Obe inak rozmýšľajú a my ako rodičia hľadáme ako zvoliť tú najlepšiu strednú cestu. Byť aj prísni, ale aj dobrí a kamarátski.

Darí sa vám vyvažovať materinskosť a kamarátskosť?

Na to sa musím spýtať doma (smiech). Mám pocit, že niekedy som málo prísna, ale moje dcéry si možno myslia presný opak. No ja si myslím, že prísnosť je namieste, pretože inak by mi doma zvlčili.

Vravíte, že Johanka má šestnásť, to už môže byť fajn parťák do každodennosti.

Áno, je to moja parťáčka, no pri nej si už musím dávať aj pozor, má tendenciu všetko veľmi kriticky zvažovať. Samozrejme, občas je múdrejšia než celá rodina (smiech).

Už to tak býva, že nám deti doma nastavujú zrkadlo, vidíte sa v ňom?

V istých situáciách asi aj áno, je tam aj nejaká fyzická podoba. A vlastnosťami? Keď som bola malá, aj ja som bola taká papuľa, ako sú ony. Eliška je veľmi kamarátska, nemá problém sa hneď s každým zoznámiť, Johanka je viac uzatvorená, občas si vystačí sama s mobilom, no zároveň je veľmi zodpovedná, najmä čo sa prístupu k škole týka. Ja som bola bifľoška, aj ona má dobré výsledky. Obe bavia cudzie jazyky, obe milujú tanec. Johanka prešla rôznymi druhmi tancov od spoločenských, cez latino až po hiphop, aktuálne je v tanečnom zoskupení Neytiri, Eliška sa venuje spoločenským tancom.

Aj vy ste tancovali?

Že či! Zo mňa bola skoro baletka. Učiteľka ma veľmi odporúčala na baletnú školu, ale moji rodičia uvážili, že baletky majú ťažký život a skoro odchádzajú do dôchodku, majú zničené nohy a kĺby... Usúdili, že by bolo lepšie, keby som robila niečo iné a mali pravdu. Balet a baletných tanečníkov veľmi obdivujem, majú veľmi náročné povolanie, no som rada, že to dopadlo takto.

Človek sa vyvíja, sám v sebe objavuje časom nové talenty...

Vyvinulo sa to nejako samo, začala som navštevovať dramatický krúžok, vyhrávala som recitačné súťaže, toto všetko ma priviedlo na štúdium herectva. Chvíľu som to skúšala aj s klavírom, vraj aj na ten som mala talent, ale keď som prišla na skúšky alebo na koncert, vždy sa mi od trémy tak roztriasli ruky, že som zorala všetko, čo sa dalo (smiech). 

Tréma je pre človeka, ktorý bol pred kamerami a stále je v éteri minimálne neštandardný spoločník.

Je to tak, mávam ju stále. Npoznať mi ju na hlase, ale keď som nervózna, tak sa mi trasie buď noha alebo ruky. Občas aj s mikrofónom, až sa za to niekedy hanbím – ja, taká stará a takýto trapas, trasiem sa ako osika (smiech). No viem, že v tom nie som jediná. Veľa skúsených hercov mi povedalo, že čím sú starší i skúsenejší, cítia oveľa väčší pocit zodpovednosti a s ňou aj väčší pocit trémy. No po prvom vstupe sa to zvykne upokojiť, predýcham to a už to ide ľahšie.

Vráťme sa ešte na chvíľku k výchove a dcéram. Aj vy ste sa ikskrát zapovedali, že budete iná než vaši rodičia a teraz ich model výchovy opakujete?

A viete, že nie? Moja mama má v sebe takú láskavosť a citlivosť, na ňu sa nedalo nikdy nahnevať. Obdivujem ju za to a milujem. Vychovala nás láskavo, netrvala na tom, aby sme celé popoludnia upratovali, nechávala nám priestor a napriek tomu z nás nevyrástli lajdáci. Som jej za to vďačná, veľa som sa v tomto od nej naučila, čo sa prístupu k deťom a výchovy týka.

Aká bola Petra Bernasovská predtým a potom, čo sa stala matkou?

Predtým som, samozrejme, mala viac času pred seba a mohla som o ňom rozhodovať. Mohla som ísť večer do kina, do divadla, vymýšľať rôzne aktivity, mohla som ráno ležať v posteli, dokým som nemala nejakú prácu. Teraz, či mám prácu alebo nie, ráno o šiestej budíček, prichystať deti do školy, urobiť im desiatu... Okrem toho mám kopec svojej roboty, no celý čas myslím na to, že sa s Eliškou ešte treba naučiť slovenčinu, dať si cvičný diktát... Všetko sme podriadili deťom, ale tak to má byť. Navyše teraz si ešte decká vymysleli psa, no toho venčia ony, to už by som nezvládala.

Akého máte psíka?

Malú hravú potvoru - jazvečíka, volá sa Fiťo, na počesť jazvečíka môjho manžela, ktorý zahynul pri autohavárii. Mravec ju chvála pánu Bohu akoby zázrakom prežil. Dolámaný, ale prežil, no malý Fiťko nie. 

Je milé, že voláte manžela Mravec, väčšina Slovákov ho pozná práve pod touto rádiovou prezývkou.

Ja mu tak hovorím celý život, aj pred deťmi. A keď je dobrý, aj Mravček.

A čo cítite, keď vás po tých rokoch oslovia Dalila?

Je mi to normálne, prirodzené, ešte stále ma tak niektorí ľudia oslovujú. Vždy si na chvíľu spomeniem na tie krásne časy, keď som bola v médiách Dalila. Bolo to fajn.

Ako dlho ste s manželom spolu?

V roku 2000 sme mali svadbu, no dva roky pred ňou sme spolu už žili.

To je pekné číslo, osemnásť rokov manželia, na dnešný svet šoubiznisu aj celkom netradičné. Aby vzťah taký čas vydržal, potrebuje stabilné piliere, ktoré to sú vo vašom prípade?

Vo vzťahu je okrem lásky veľmi dôležité kamarátstvo. Láska je chémia, príde, po dvoch rokoch možno odíde, ale kamarátstvo ostáva. Fakt, že si rozumieme, že vieme zavtipkovať, to udrží vzťah aj celý život. Samozrejme, deti urobia tiež veľa, podržia rodinu pohromade.

Aké mávate spoločné rodinné aktivity? Športujete, cestujete...

Milujem naše rodinné výlety, ktoré si raz za čas urobíme. Nie je to až tak často, v sobotu ráno vysielam, no snažíme sa veľa času tráviť spolu. Chodíme lyžovať, v lete podnikáme kratšie dovolenky. Minulý rok sme boli trikrát v Chorvátsku, vždy na tom istom mieste, ktoré som si obľúbila a vždy nám bolo super. No veľa cestujeme aj po Slovensku a ukazujeme deckám naše krásne miesta. Sadneme do auta, pustíme cédečko a začína sa rodinná pohoda. 

Peťa, s rukou na srdci, chýba vám kamera?

Nemôžem povedať, že by mi chýbala. Rozhlasová robota je pre mňa pokojnejšia, normálnejšia, pred kamerou je to väčšie napätie, väčší stres. A v zákulisí tam boli aj iné vzťahy, nie práve najideálnejšie. V rozhlase mi je príjemne, hoci mám viac roboty a spolu s prípravou na vysielanie je to náročné, som spokojná. Ľúto za kamerami mi rozhodne nie je.

Čiže je to etapa, ktorá je uzavretá, alebo keby prišla ponuka...?

Keby prišla ponuka, samozrejme, kšeft je kšeft (smiech). Nedávno som si uvedomila, že mi chýba trochu herectva. Na Slovensku sa nakrúca všeličo, zbožňujem naše a aj české kriminálky. To by som si ešte v živote chcela vyskúšať. 

Nejaká epizódka by bodla, že?

Čo epizódku, hlavnú vyšetrovateľku by som brala! (smiech)

Teda baví vás kriminalistika?

Kriminalistika ako taká áno, no je to náročný odbor. Ako divák mám rada kriminálky ako filmový a detektívny žáner a ako čitateľ milujem detektívky, najmä severské krimi. Veľa z nich počúvam aj ako audioknihy, pri behu, cvičení, ale aj pri upratovaní.

Petra, čo vo vašich očiach robí z moderátora dobrého moderátora?

Milujem Karla Šípa, na jeho reláciu sa vždy veľmi teším. Páči sa mi jeho láskavý humor, dokáže hosťom vytvoriť príjemnú atmosféru, vyťažiť z človeka to najzaujímavejšie. To je dôležité, chytiť sa nejakej zaujímavosti, ktorá odznie a rozviesť ju neuveriteľne vtipným spôsobom a pohotovo reagovať.

V rámci svojej profesie ste neustále v kontakte s ľuďmi, zažili ste situáciu, keď vás ľudia prestali baviť a potrebovali ste si od nich oddýchnuť?

Nie, ľudia ma nikdy neprestanú baviť. Prišla som raz do fázy, keď ma prestalo baviť rádio. Mala som k nemu odpor a nedokázala som ho mať naladené už ani v aute ako kulisu. Potom som prešla do televízie a musím konštatovať, že mi tento odchod pomohol.

Spomínate si na rozhovor, ktorý vo vás zanechal hlbokú stopu alebo zmenil vaše zmýšľanie, kľúčový názor?

Názor asi dokáže človeku zmeniť len dlhodobejšie pôsobenie, v tomto veku by ma už niekto „na inú vieru“ obrátil len veľmi ťažko. No veľa rozhovorov ma ovplyvnilo. Skôr som zistila, ako veľmi na mňa vplýva energia ľudí, ako veľmi ju vnímam. Môžem byť rozbehaná, rozochvená a príde hosť, ktorý ma zrazu upokojí, rozhostí sa vo mne pokoj, alebo aj naopak, občas sa mi stane, že príde človek, ktorý ma ešte viac znervóznie. Je zaujímavé, ako si od seba navzájom preberáme energiu.

Už sme sa dotkli práce, rodiny, športu, čo nám chýba do vašej kompletnej mozaiky?

Čo ja viem? Okrem toho, čo ste práve vymenovali, som už len taká domáca mamina, mám pocit, že stále len periem. Pokúšam sa aj variť, ale môj muž ma vyháňa z kuchyne, u nás už varí len on. Takže mne ostala práčka. No a pri nej som zistila, že jediná istota, ktorú okrem smrti človek v živote má je, že pri každom praní sa stratí v práčke aspoň jedna ponožka (smiech).

- - Inzercia - -