Dnes je utorok, 18.jún 2019, meniny má: Vratislav
Čas čítania
4 minutes
Zatiaľ prečítané

Stretnutie pod Devínom - Tajomné príbehy z obrazov

január 30, 2019 - 06:30
Hotel Hradná brána, stojaci priamo pod monumentálnym bralom, na ktorom sa vypína hrad Devín, je bránou do našej histórie. Nie tej školskej, ktorú mechanicky memorujú celé generácie. Obrazová galéria na stenách hotela zachytáva epopeju oveľa starších dejín nášho územia, ako pripúšťa oficiálna história...

Autorom myšlienky galérie je majiteľ hotela František Alexander Zvrškovec, podnikateľ, ktorého aktivity nájdeme v mnohých európskych krajinách. No centrom jeho záujmu je stále Slovensko. Jeho súčasnosť a predovšetkým minulosť, ktorej poznanie považuje za jediný spoľahlivý zdroj vytvárania národnej identity, ale aj sebaistoty a pocitu vlastnej dôstojnosti. „Národ, ktorý si nechá ukradnúť históriu alebo ju dokonca ignoruje, môže len špekulovať o svojej budúcnosti, v skutočnosti však len bezcieľne tápe v prítomnosti,“ hovorí František Zvrškovec.

História, s ktorou sa môžu stretnúť návštevníci hotela, je pre mnohých možno šokujúca, prinajmenšom neortodoxná. Zachytáva udalosti, ktoré sa na našom území odohrávali už v 1. storočí pred naším letopočtom a dáva ich do síce odvážnych, ale logických a faktami podložených súvislostí s našimi dejinami. Za ich nultý bod je považované 5. storočie n. l., keď počas sťahovania národov prišli na naše územie starí Slovania.

Kráľ Burebista

Na prvom obraze je scéna vojenského triumfu dáckeho kráľa Burebistu, ktorý porazil keltské kmene a zmenil tým tvár Európy. Boje sa odohrali na Neziderskom jazere, neďaleko dnešného juhozápadného Slovenska, ktoré bolo v tom čase súčasťou Dáckeho kráľovstva. Tunajším sídlom bola Nitra.

Samozrejme, každému zíde na um otázka – čo majú Dákovia spoločné s nami? „Veľa,“ odpovie František Zvršovec. „Veď títo ľudia nezmizli z nášho územia šibnutím čarovného prútika. Hoci Dácke kráľovstvo zaniklo, ľudia tu zostali a spolu s nimi aj ich kultúra. Ich genofond pokračoval v ich potomkoch. Hoci dostávali rôzne mená, boli to stále tí istí ľudia. A keď došlo k veľkému sťahovaniu národov a prišli sem kmene, ktoré už história nazývala slovanské, zmiešali sa so starousadlíkmi a začlenili sa do existujúcich štruktúr, ktoré naďalej rozvíjali až do vzniku Nitrianskeho kniežatstva. Preto možno naše dejiny na tomto území začať písať už od čias veľkého Ríma.“

Za pravdu mu dáva aj oficiálna história. Podľa historika Eduarda Beningera možno toto etnikum, ktoré archeológovia podľa nálezísk nazvali Púchovskou kultúrou, do istej miery stotožniť so Slovanmi.

Trumfálny pochod Ariovista

Na ďalšom obraze je neohrozený bojovník Ariovistus počas bitky s Iuliom Caesarom. Do akej miery ho možno spájať s našimi predkami? „Ariovistus prevzal krajinu po Burebistovi,“ dozvedáme sa. Bol to kráľ germánskeho kmeňa, podľa nálezísk žijúceho na území dnešného Slovenska. Označuje ich tak rímsky dejepisec Tacitus. Ariovistus vošiel do dejín ako neohrozený bojovník v galských vojnách. Obsadil Gáliu, ale narazil tam na ďalšieho záujemcu o to územie – Iulia Caesara a v boji mu podľahol.

Regnum Vannianum – Vanniovo kráľovstvo

 

Tretí obraz rozpráva príbeh kráľa Vannia, ktorého aj opatrní historici označujú za  prvého panovníka na území Slovenska. Jeho kráľovstvo rozkvitalo v 1. storočí nášho letopočtu a centrum ríše sa lokalizuje medzi riekami Dunaj a Váh, prípadne Ipeľ. Osudy tohto pozoruhodného a dodnes celkom nepreskúmaného štátneho útvaru sú úzko späté s rozmachom Rímskej ríše, ktorá posunula svoje hranice až na naše územie a začala budovať opevnenú hranicu Limes Romanus.

Vanniov otec Marobud vyrástol v Ríme, kde získal aj vzdelanie a nasiakol vyspelou antickou kultúrou. Preto ho Rimania dosadili na naše územie, kde mal byť akoby guvernérom. No Marobud v novom prostredí akosi zabudol, že je vlastne naturalizovaný Riman a obrátil sa proti niekdajším chlebodarcom. Rimania mu nezostali nič dlžní. V roku 5. n. l. Tiberius, ktorý vošiel do dejín ako prvý zo smutnej série šialených cisárov, zaútočil na Marobuda, ktorý musel pred jeho vojskami ujsť. Na jeho miesto dosadili Vannia a pod jeho vládou sa začal neobvyklý rozkvet prvého kráľovstva na našom území. Tridsať rokov zveľaďoval Vannius svoje kráľovstvo. Jeho bohatstvo a prosperita sa mu však stali osudné. Ohrozovali ho susedné kmene, ale smrteľnú ranu mu zasadili najbližší príbuzní – synovia jeho sestry, bratia Vangio a Sido. Historik Tacitus opisuje koniec veľkého kráľa takto – so zbraňou v ruke sa musel obrátiť proti svojim synovcom a v tej bitke bol porazený.

Históriu píšu víťazi

Príbehy týchto veľkých panovníkov sú síce fascinujúce, ale pre mnohých majú jeden háčik. Hovorí sa o Dákoch, Germánoch,  Kvádoch... Nie o Slovanoch. „To je len otázka terminológie, akú používali doboví kronikári,“ argumentuje František Zvrškovec. „Stále ide o ľudí, ktorí na našom území kontinuálne žili, nikdy neodišli a sú to naši predkovia. Veda – genetika – dala jasný dôkaz, že máme s týmito kultúrami spoločných predkov a teraz už záleží len na odvahe historikov, kedy tento jasný dôkaz prenesú do histórie.“

A prečo sa teda celé generácie učili a učia ešte aj dnes, že sme národ holubičí a nemali sme slávnych a víťazných vojvodcov? „To je cielená manipulácia,“ hovorí. „Viete, ak chcete niekoho ovládnuť, tak mu sústavne opakujete, že je slabý, nič neznamená a napokon tej lži uverí. Túto účelovú manipuláciu však možno vyvrátiť faktami. Uvedomme si, že náš jazyk sa vyvinul z jedného z najstarších liturgických jazykov na svete vôbec. Biblia bola preložená do staroslovienčiny skôr ako do nemčiny a angličtiny. To je dôkaz, že Slovania predstavovali obrovský fenomén, inak by to pápež nedovolil. Napokon, udialo sa to aj z čisto pragmatických dôvodov, išlo o obrovský národ, ktorý odvádzal Vatikánu cirkevnú daň.“

Jánošíkovský kult

Za najväčšiu manipuláciu považuje František Zvrškovec jánošíkovský kult, ktorý je na Slovensku takmer nedotknuteľný. „To je naozaj tragikomické. Jánošík bol obyčajný zlodej. Nič nevybudoval, o nikoho sa nepostaral, len kradol. My mu staviame sochy a jeho insígnie ako opasok a valaška zdobia kancelárie našich politikov. Ak tohto človeka učitelia prezentujú ako hrdinu, tak to je národná tragédia... Je to legitimizovanie kradnutia  a legalizovanie korupcie ako súčasti našich tradícií. Musíme sa konečne zorientovať v našich dejinách a vyniesť na svetlo skutočné osobnosti. Konečne sa musíme naučiť byť víťazmi, no najskôr musíme uveriť tomu, že nimi skutočne aj môžeme byť, že to máme zakódované v génoch.“

Príbehy ďalších obrazov z galérie hotela Hradná brána vám prinesieme vo februárovom vydaní Slovenky.

- - Inzercia - -