Dnes je štvrtok, 17.október 2019, meniny má: Hedviga
Čas čítania
2 minutes
Zatiaľ prečítané

Jozef Stražan: Divadlo bolo pre mňa všetkým

február 07, 2019 - 15:53
Zo všetkého najradšej hovorí o manželke Kvete, ale reč rozhodne nezostala len pri láske jeho života. Herec JOŽO STRAŽAN je neodmysliteľnou súčasťou prešovského Divadla Jonáša Záborského, no ak si jeho umenie chcete vychutnať, máte na to posledných pár dní. Hrá totiž poslednú sezónu. Na javisku, kde začínal ako Gin z Aladinovej lampy, dodnes hral v stoosemdesiatich tituloch, no ako sám hovorí, divadlo ho už viac rozčuľuje ako teší a dôchodok si predstavuje po boku milovanej manželky Kvety.

Foto: Ivan Medveď

Hneď v úvode ste povedali, že si nemyslíte, že ešte máte čo povedať. Ja som presvedčená, že áno...

Lebo je to tak. Čo vám budem rozprávať o tomto svete, o tejto spoločnosti... Cítim v nej veľkú krízu hodnôt, je mi smiešne z toho, ako ľudia žijú, aké majú predstavy... Napríklad, keď počúvam o manželskej poradni. Dvaja ľudia, čo nevedia, či k sebe niečo cítia, ale sú spolu, si sadnú pred človeka, ktorý je už možno dvakrát rozvedený, dá im zázračnú radu a oni odtiaľ odkráčajú ruka v ruke a milujú sa ďalej? Nehnevajte sa na mňa, veď je to blbosť. Buď sa majú radi, alebo nie. Alebo čo je to rodina? Ako vôbec môžeme v tejto „haluškovej“ republike položiť otázku, čo je to rodina? Tu už je rodina nič.

Prečo si to myslíte?

Pretože to vidím navôkol. Otec chodí na kamióne celý mesiac, mama robí opatrovateľku v Rakúsku, tak isto celý mesiac, deti im vyrastajú bez toho, aby to postrehli a videli a keď vyrastú, rozutekajú sa po svete. Na tri dni sa stretnú na Vianoce, padnú si okolo krku a zase sa rozídu. Aká je to rodina?

O to viac ste zrejme rád, že vaša rodina fungovala inak.

Nielen fungovala, ale aj funguje. Chvalabohu. Vždy ma unavovalo, keď niekto rozprával o rodine a nevedel, kedy prestať. Sám sa tomu bránim, hovoriť o vnučke, ale občas ma to premôže (smiech). Je úžasná, hoci má len päť rokov, vidieť na nej, že je to žena so všetkým, čo k tomu patrí. Pred zrkadlom sa maľuje, opakuje po dcére a manželke, chce byť krásavica. A úžasné je, že toto malinké stvorenie hovorí po katalánsky, španielsky aj po slovensky...

Vy prvoplánovo do šoubiznisu ani nepasujete.

Nie. Sem-tam nás niekto zavolá – na spoločenské podujatie, no nám sa tam už ani veľmi nechce. Ja nepijem, manželka už ani veľmi neje a o čom sa tam budeme rozprávať s tými zbohatlíkmi v predražených sakách? Ako sa hovorí, my už sme iný „level“. Čím som starší, tým menej veciam rozumiem. Aj v divadle. Zaviedli nové poriadky. Akoby sme boli čipovaní, prichádzame do divadla, musíme sa nahlásiť, pípame odtlačkami prstov, zadávame kódy... Kto toto vymyslel, veď keď sa nenačipujem a odohrám predstavenie, tak som ho neodohral? Toto nech zavádzajú do úradov, nie do divadiel. Alebo musíme dávať súhlas na to, aby bolo v divadelnom programe uvedené naše meno... Veď to je bizarné.

Tomu sa hovorí – dostali sme sa do okov vlastnej slobody.

To je pekne povedané. Občas to tak naozaj cítim, ale povedzte mi, kto to vymýšľa a čo sa tým získa? Bude menej škandálov? Menej zla vo svete? Ja mám asi inú náturu, pretože dodnes nechápem, čo človeka núti, aby konal zlo, kradol. Kedysi sa zlodejovi povedalo zlodej, dnes je to človek podnikavý...

Úprimne ste ma prekvapili, keď ste mi povedali, že sa vám divadlo vzdialilo. Pravdupovediac, ťažko sa mi na to reaguje.

Je to tak. Napríklad hráme komédiu, ktorá má už asi 130 repríz. Hráme ju asi trikrát v mesiaci. No a počas tých desiatok repríz už vieme, kde sa ľudia budú smiať, kde diváci „zaberajú“. A posledných pár predstavení mi už aj ten divácky smiech prekáža, znervózňuje ma. Hoci, na druhej strane, robíme všetko pre to, aby sa diváci smiali. Pre niekoho je asi nepochopiteľné, že to hovorím, ale je to tak.

Prečo vám to vadí?

Neviem. Nedá sa to vysvetliť.

Doľahla na vás herecká mrzutosť?

Ľudovo povedané – únava materiálu. Na druhej strane si uvedomujem, že odísť z divadla po toľkých rokoch nebude jednoduché...

Viac sa dočítate v aktuálnej Slovenke 

- - Inzercia - -