Dnes je nedeľa, 17.november 2019, meniny má: Klaudia
Čas čítania
2 minutes
Zatiaľ prečítané

Znamenia z onoho sveta: Láska až za hrob

február 23, 2019 - 15:00
Mnohé páry si pred oltárom sľubujú „Až kým nás smrť nerozdelí“. No koľkým to skutočne vyjde? Ja s manželom sme patrili k šťastnejším. Našu lásku nerozdelila ani smrť.

S manželom sme boli ako sa hovorí – jedno telo a jedna duša. Keď dva dni pred Štedrým dňom zomrel, bolo to, akoby mi vytrhli kus srdca. Jednoducho nekonečný žiaľ a šok. Smutné okolnosti ma nútili zariaďovať pohreb, ktorý bol medzi sviatkami. Namiesto radosti v rodine, darčekov a vianočnej pohody sa môj svet zahalil do čierneho smútku. Jediné, čo ma hnalo dopredu, bolo, byť so svojím milovaným manželom v dome smútku. Vianoce som strávila pri ňom, v márnici. Bolo to veľmi ťažké a okolie som nevnímala. Jeho smrť sa mi zdala nespravodlivá, pretože sme mali ešte veľa plánov, na ktoré sme sa veľmi tešili. Vysnívali sme si dom, v ktorom prežijeme chvíle v dôchodku. Aj sme ho zrekonštruovali. No súdené nám bolo prežiť v ňom spoločne len štyri krátke roky. Manželovým odchodom som úplne stratila zmysel života. 

Zostal po ňom malý psík, ktorého si vybral v útulku. Starala som sa o neho a jeho existencia mi pripomínala vzácne chvíle, ktoré som strávila po boku manžela. Chodievala som s ním na dlhé prechádzky do parku aj do blízkeho lesa. Vždy som mala pocit, že nás sprevádza aj muž a v duchu som sa s ním rozprávala. V tých chvíľach sa mi vždy trochu uľavilo.

Po roku

Tak ako každý deň, či pršalo, mrzlo, alebo svietilo slnko, prechádzala som sa  v jeden jesenný podvečer so psíkom. Zrazu som zbadala vedľa seba tmavý tieň podobný ľudskému telu. Veľmi ma to prekvapilo, ale aj vystrašilo. Bála som sa a nevedela som, čo mám robiť. Kráčala som ďalej a tieň sa po chvíli stratil. Pomyslela som si, že by to možno mohol byť môj nebohý manžel a neskôr ma veľmi mrzelo, že som sa tieňu neprihovorila.

Asi o mesiac som v noci počas spánku cítila, že niekto je pri mne. Videla som tmavý tieň ruky, akoby ma chcela pohladkať. Otvorila som oči, vykríkla som a posadila som sa v posteli. Všade bola iba tma. Zapálila som svetlo a hovorím: „Otík, si tu ? Kde si ? Prečo si odišiel?“ Ale žiadna odpoveď. Nie, už som nepocítila strach. Vnútorný hlas ma presviedčal, že je to naozaj môj milovaný muž, ktorý ma stále sprevádza a nemám sa čoho báť.

Po dvoch rokoch od manželovej smrti som bola v kostole a v modlitbách som na neho v tichosti a s láskou spomínala. Odrazu, počas omše, som cítila silnejšie chladné prúdenie vzduchu na ľavú časť tváre. 

V prvej chvíli som sa rozhliadla, že by klimatizácia – ale v kostole? Žiadna tam nebola. Prúdenie sa ešte dvakrát zopakovalo, ale to som už vedela, že manželov duch je pri mne. Ticho som pošepkala: „Ahoj, Otík, ako sa máš? Posielam ti veľkú pusu do nebíčka.“ Viac sa to už v kostole nezopakovalo. 

Ak by sa v budúcnosti ešte zopakovali podobné situácie, viem, že môj manžel je stále pri mne.

 

Ľubica W.,  Dolná Ždaňa

Spracovala: KATARÍNA HANZELOVÁ
Foto: shutterstock

- - Inzercia - -