Dnes je štvrtok, 22.august 2019, meniny má: Tichomír
Čas čítania
3 minutes
Zatiaľ prečítané

Šperkárka Eva Vokounová: Umením porazila úzkosti

február 28, 2019 - 12:37
Pochádza z umeleckej rodiny a pôvodne študovala bábkovú réžiu a dramaturgiu. Umenie a tvorba jej pomáhajú víťaziť nad úzkostnými stavmi. Aj vďaka tomu si dnes dizajnérka šperkov EVA VOKOUNOVÁ plní sny a vyrába nádherné farebné záušnice ženám na mieru.

Eva pochádza z umeleckej rodiny, jej otec je známy trnavský herec. Detstvo mala veselé, pestrofarebné a naplnené. „Myslím si, že sa obaja rodičia snažili, aby sme boli s bratom šťastné a spokojné deti. Mama mi dopriala veľa slobody v mojej potrebe sebavyjadrenia. Podporovala môj iný pohľad na svet, moje umelecké sklony a myslím si, že sa jej podarilo vo mne zakoreniť skutočnú empatiu voči všetkému a všetkým. Otec mi ukázal silu humoru a smiechu, ktoré sú v mojom živote veľmi dôležité. Vždy rozosmieva ľudí naokolo. Ako deťom nám vymýšľal rozprávky a každú príhodu si nejako prikrášlil,“ spomína dizajnérka šperkov. Na detstvo má len tie najlepšie spomienky. Pravidelne chodievali s rodičmi na chatu do lesa, kúpali sa v ľadovom prameni, zbierali huby a lesné jahody. Často som namiesto škôlky bola s otcom a s bratom v divadle. Vedeli sme naspamäť všetky predstavenia. Bol to nekonečný svet fantázie, ktorý mi prirástol k srdcu. Myslím si, že vždy som bola tak trochu iné dieťa. Väčšinou som sa všade cítila, akoby som bola z inej planéty. Veľmi sa ma dotýkala každá nespravodlivosť i tá, čo nebola páchaná na mne. Bojovala som so všetkými obmedzeniami, ktoré ma neskutočne iritovali,“ tvrdí Eva Vokounová. Skrátka, odmalička bola svojrázna. Jedna pani učiteľka si o nej dokonca myslela, že chodieva do školy v divadelnom kostýme. „Pamätám si, že som si strihala tričká po svojom a šila si veci už v šiestej triede v základnej škole, čo sa asi nie všetkým páčilo. Deti sa mi občas smiali, ale mne to neprekážalo. Dávalo mi to silu, pretože som nechcela byť ako ony. Chcela som byť taká, akou sa mi páčilo byť, napriek nepochopeniu okolia. A to mi zostalo doteraz, aj keď je pravda, že v detstve bolo ľahšie byť trochu iná.“

Boj s úzkosťami

Eva mala vždy umeleckú dušu, k umeniu ju ťahalo odmalička. Napriek talentu a kreativite prešla neľahkým obdobím, na ktoré nezabúda. Dlhší čas, niekoľko rokov, bojovala s úzkosťami, ktoré sa občas vracajú aj dnes. „Boj s úzkosťou nebol ľahký, no dal mi veľa. Musela som sa naučiť vravieť nie častejšie, ako som bola zvyknutá. Pochopiť, že naozaj nie je potrebné, aby ma mal každý rád. Vždy som sa totiž snažila vyhovieť okoliu absolútne vo všetkom. Tým som spútala samu seba a ukrajovala si z vlastnej slobody. Úzkosť mi vzala aj posledné smietky slobody, ktoré mi zostali, práve preto, aby som sa konečne spamätala. Strach ma spútal tak, že som nedokázala robiť bežné denné činnosti. A tak som ho začala prijímať ako svoju súčasť. Už som s ním nebojovala, snažila som sa ho ignorovať, nezväčšovať ho. Dovolila som si plakať, odpočívať, robiť to, čo ma napĺňalo, byť zase malou Evou, ktorá sa nikdy nebála byť taká aká byť chce. Bez pretvárky a prikrášľovania seba samej,“ spomína Eva Vokounová. Keď si vyberala vysokú školu, voľba padla na bábkovú réžiu a dramaturgiu. Roky štúdia však boli pre ňu neľahkým obdobím. V tom čase totiž bojovala s úzkostnou poruchou. „V našej spoločnosti je otázka úzkostných porúch jednoducho tabu. Nehovoriac o školstve a zdravotníctve. Ľudia majú predsudky a vôbec netušia, ako sa majú k nám ,úzkostným´ správať. No netreba preto urobiť veľa. Chce to len zdržať sa akéhokoľvek súdu a pridať štipku empatie, či pochopenia,“ domnieva sa Eva. Nakoniec skončila vysokú ako bakalárka, na magisterské štúdium ju neprijali. Dnes je vďačná za každú dobrú aj zlú skúsenosť, ktorú v škole zažila, hoci niektoré okamihy v nej zanechali horkastú príchuť. Prvý diagnostikoval jej úzkosť neurológ. Od neho sa dozvedela, že podaktorí sa na poruchu liečia celý svoj život... „Vtedy mi prebehla hlavou jediná vec. Zabudni ,ujo v bielom plášti´, že toto bude odteraz môj život. To by sa totiž nedalo nazvať životom, ale prežívaním. Život treba žiť, nie sa ho báť. To som však ešte netušila, že si s pani úzkosťou potykám a možno sa jej aj poďakujem, že u mňa zaklopala na dvere.“...

Viac sa dočítate v aktuálnej Slovenke

- - Inzercia - -