Dnes je streda, 22.máj 2019, meniny má: Júlia, Juliana
Čas čítania
2 minutes
Zatiaľ prečítané

Vladimír Polívka: Bál som sa byť hercom

marec 14, 2019 - 11:41
Rozhovory vznikajú rôzne. Ten nasledujúci, v hlavnej úlohe s mladým českým hercom VLADIMÍROM POLÍVKOM, vznikol chvíľu pred poslednou rozlúčkou s jeho vzorom, kolegom a mužom, ktorý sa ho pred viac ako dvadsiatimi rokmi snažil pasovať za rytiera, s hercom Jiřím Pechom, na pôde brnianskeho Divadla Bolka Polívku. Silné emócie, spomienky, smútok, ale aj smiech a irónia. To všetko sa vo Vladimírovi miešalo a to všetko sa aj pretavilo do vypovedaného.

Foto: Profimedia

Sedíme v divadle vášho otca, tu ste doma, však?

Áno, vyrástol som tu. Dnes od rána sa prechádzam po chodbách s nostalgiou a spomínam, najmä na pána Pechu.

Toto je scéna, na ktorej vystupujete po boku otca, kde všade ste ešte divadelne doma?

Áno, s otcom v predstavení Šašek a syn, ale chodíme sem aj s Dejvickým divadlom. Neviem, nakoľko ho poznajú slovenskí čitatelia, no v Česku je to veľmi známy a vychytený súbor. Mám v ňom stály angažmán, takže doma som aj tam. Momentálne skúšame hru od Henrika Ibsena Přízraky. Je to veľmi zaujímavé predstavenie a každému ho odporúčam.

Čím vám robí radosť?

Pre mňa je to v prvom rade výzva, toto predstavenie je temné a je na nás, aby sme našli v tejto temnote veselosť.

Vám sa darí nájsť úsmev aj v temnote každodennosti?

Jasné, aj vďaka tomu, že nežijem v zásadnej temnote, som pomerne veselý človek, čo má radosť zo života. Veď predsa sú tu dobré veci, nie? Žijeme v mieri a je na našej generácii, aby sme mier udržali.

Diváci vás momentálne môžu vidieť vo filme Sklenená izba, ktorý sa nakrúcal v legendárnej vile Tugendhat. Ako ste a v nej cítili?

Prvýkrát som v nej bol ešte počas základnej školy, keďže som vyrastal v Brne. No poviem vám pravdu, nie je to moja architektúra. Určite je to výnimočné dielo, ale to máte ako s Picassom. Dívate sa na jeho obraz a hovoríte si – čo na tom je? Až keď sa na tie obrazy pozriete v zástupe iných diel, vidíte tú jedinečnosť a vtedy vás to chytí. Vila Tugendhat je tvrdý funkcionalistický počin, ale je výnimočná tým, že je jedinečná. Oveľa viac ma „chytil“ autor Sklenenej izby Simon Mawer. Zaujali ma aj iné jeho romány, baví ma čítať jeho knihy. Je fascinujúce, že Američan píše o československých dejinách a robí to prekvapivo dobre. Asi preto, že sa na ne díva „zvonku“ a má nadhľad.

Skúste čitateľom priblížiť svoju postavu.

Vo filme nemám veľkú úlohu, v tomto prípade nebolo veľmi nad čím rozmýšľať. No zamyslel som sa nad osudmi ľudí, medzi ktorých patrí aj moja mama. Bola zo slobodného sveta, zamilovala sa a láska ju priviedla do hlbokej totality. Pritom ona mohla žiť kdekoľvek na svete... Moja postava je svedkom toho, čo v slobodnom svete vlastne nie je možné – utekať za hranice kvôli blížiacemu sa nebezpečenstvu. To ma pri nej zaujímalo.

Film Sklenená izba vznikal s ambíciami dostať ho do sveta. Nakrútený je v angličtine a hrajú v ňom veľké európske herecké mená. Hralo sa vám s týmito pocitmi inak ako pri iných projektoch?

Nie. Nie je to prvý český projekt so zahraničnými ambíciami, hral som už s americkými aj inými produkciami. Myslím, že je to rovnako, ako to majú páni Karel Roden či Karel Dobrý. Sú to veľkí herci a veľmi ich umenie obdivujem. No zároveň si myslím, že hon za americkým snom nie je pravá cesta. Predsa ak budem pracovať dôsledne a precízne, robiť veci na maximum, pri troche šťastia budem môcť aj ďalej pracovať na zahraničných projektoch. No nebudem sa za tým hnať za každú cenu, lebo je to nebezpečná cesta. Človek môže o veľa prísť v momente, keď začne snívať o veľkej kariére. Zahraničné ambície mám už tým, že som sa narodil v Ženeve, mám francúzske občianstvo, vyrastal som v Brne a žijem v Prahe. To zatiaľ stačí...

Viac sa dočítate v aktuálnej Slovenke

- - Inzercia - -