Dnes je utorok, 23.júl 2019, meniny má: Oľga
Čas čítania
4 minutes
Zatiaľ prečítané

Valentína Sedileková bojuje s anorexiou: Nechcela som ďalej žiť

marec 14, 2019 - 11:54
Má len osemnásť rokov, no v živote prešla už mnohými skúškami. Ako dievčatko trpela obsedantno-kompulzívnou poruchou a o pár rokov neskôr „padla“ do anorexie. Jej stav bol vážny, schudla na 37 kíl a mala samovražedné sklony. VALENTÍNA SEDILEKOVÁ tvrdí, že najhoršia je duševná bolesť.

Foto: Ivan Medveď

Vyrastala v tieni ostatných a chcela v niečom vynikať. Valentína viedla skrytý boj s inteligentnou a šikovnou, o tri roky staršou sestrou. Chodili na rovnaké krúžky, no sestre sa darilo viac a Valentína hľadala priestor na uznanie. Okolie ju podceňovalo. „Keď som mala dvanásť, vyzerala som ako osemročné dievčatko a ľudia ku mne tak aj pristupovali. Veľmi ma to frustrovalo, cítila som sa nepochopená, opisuje.

Túžila byť „dosť dobrá

Túžila reprezentovať školu na predmetových alebo športových olympiádach, no aj tam učitelia vybrali jej spolužiakov. „Pre rodinu, kamarátov, učiteľov… Jednoducho pre nikoho som sa necítila byť dosť dobrá, priznáva Valentína. V škole bola tichá, pokorná a držala sa skôr v úzadí. Mimo nej bola aktívna, od desiatich rokov hrávala basketbal v mestskom mládežníckom tíme. Atmosféra v tíme však bola veľmi polarizovaná. „Časť hráčok patrila medzi dobré, tie hrávali v prvých dvoch päťkách. Zvyšok tvorili slabšie dievčatá, čo iba zohrievali lavičku. Boli sme z tímu trochu vyčlenené. Okrem toho mala pocit, že ju tréner nemá rád. To v nej zosilňovalo pocit, že niečo robí zle, že opäť nie je „dosť dobrá“.

S basketbalom preto skončila a začala sa sa venovať behu. Priviedol ju k nemu otec a trénera Dušana Valenta jej našiel bývalý sused, olympijský víťaz v chôdzi Matej Tóth. „Milovala som tréningy, priateľov a trénera, ale preteky boli pre mňa utrpenie. Bavilo ma zlepšovať sa, ale nie porážať iných. Trénovala šesťkrát do týždňa, jej výkon rástol a zúčastnila sa viacerých reprezentačných sústredení. Jej rozbehnutú športovú kariéru však ukončili poruchy príjmu potravy.

Ovládol ju strach

Citlivá Valentína si vyčítala zlé známky, mala pocit, že je hlúpa. Chytali ju úzkostné stavy a snažila sa vyhýbať konfliktom. Viedlo to k tomu, že sa u mňa vybudovalo nízke sebavedomie a ešte nižšie sebahodnotenie. Nemala som sa rada a svoju sebanenávisť som spojila s odporom k vlastnému telu, spomína osemnásťročná stredoškoláčka.

Úzkosti a strach už v skorom detstve vyústili do obsedantno-kompulzívnej poruchy. „Ako dieťa som sa bála úplne všetkého: zlyhania, predčasnej smrti rodičov, únosu, dopravnej nehody, ale aj ľudí na ulici… Viedlo to k tomu, že sa začala vedome sebapoškodzovať. „Keď som sa udrela o roh stola a pomyslela som si na niečo zlé, musela som to spraviť znovu, aby som sa ubezpečila, že sa to v realite určite nestane, opisuje svoje rituály. Valentína sa s problémami priznala mame s prosbou, aby vyhľadali psychologičku. Rituály počas dňa viackrát opakovala. „Hľadala som akési vnútorné bezpečie. A tam vidím spojitosť s poruchami príjmu potravy, ktoré sa vo mne po celý čas vyvíjali, dodáva.

Anorektička odmalička

Valentína mala na anorexiu predpoklady. Bola úzkostlivá, citlivá, perfekcionistka s nízkym sebavedomím a sebahodnotením. Ako opisuje v pripravovanej knižke Chuť žiť, ktorá vyjde koncom apríla, už ako osemročná si myslela, že je tučná. „Zaťahovala som si opasok na nohaviciach tak silno, až som mala modriny a odreniny na páse. Len preto, že som bola znechutená svojím ,veľkým´ bruchom, rozpráva mladé žieňa. Chybné vnímanie vlastného tela sa nazýva porucha telesnej schémy. Aj kvôli tomu u nej anorexia získavala na sile. Podľa Valentíny je chudnutie už len poslednou fázou. „Roky predtým som sa rodičov pýtala, či priberiem, keď si natriem chlebík maslom. Postupne som začala vynechávať rôzne potraviny. Bola som ortorektická (posadnutá zdravou výživou, pozn. red.) a svoj jedálniček som zúžila asi na štyri potraviny.“ Napokon schudla až na 37 kilogramov. No čo je dôležitejšie, zmenila sa ako osoba. Už to nebola Valentína, ktorú všetci poznali. „Bola som veselé extrovertné slniečko, obľúbené v kolektíve. Choroba ma zmenila na vychudnuté telo bez duše. Deň sa skladal zo sebanenávisti, jedálničkov, kalórií, diét, cvičenia… Zmenila sa na nervóznu, podráždenú a večne nahnevanú. Ako sama hovorí, stratila priateľov, pretože sa im začala vyhýbať.

Zlý vzťah s rodičmi

Ako pätnásťročná zažívala rebelantské obdobie. S rodičmi sa hádala, nezverovala sa im, odťahovala sa od nich. Problémy v sebe skrývala. Postupne ju rodičia nespoznávali. „Niektorí lekári, keď k nim prídu rodičia s dieťaťom chorým na anorexiu, povedia – to, čo vidíte, nie je vaše dieťa, ale choroba. U nás to bolo rovnako. Rodičia si všímali, že experimentujem s jedlom. Otec bol bezmocný a nahnevaný, mali sme rôzne strety, veľa som plakávala. No keďže sme sa veľmi nerozprávali, konfrontácií bolo menej.

Valentína plakávala aj na tréningoch, keďže jej výkonnosť sa zhoršovala. Tvrdí, že na šport treba svaly a nie je pravda, že čím je bežec tenší, tým je rýchlejší. „Človek nikdy nechudne iba z tuku, najmä ak má zdravú hmotnosť. Stratila som značný objem svalov, nemala som energiu podávať výkony ako predtým.

Na ceste k samovražde

Depresie, úzkosti a zlý psychický stav ju doviedli až na okraj života. Stratila záujem o svet, celé dni ležala na posteli, pozerala do stropu a užívala si pocit hladu. Napriek tomu, že bola liečená na psychiatrii, najťažšie obdobie ešte len prišlo. „Nechcela som sa vyliečiť, rozpráva Valentína „a to je na chorobe najťažšie. Od chorého musí prísť rozhodnutie, že chce byť zdravý, nie od rodičov alebo doktorov. Záležalo to len odo mňa.“ Náročné stavy ju dohnali až k pokusu o samovraždu. „Pripadalo mi to jednoduchšie riešenie ako sa vyliečiť. Liečila som sa totiž proti svojej vôli. Bolo to veľmi ťažké.“ Keď znovu prišla k psychologičke, ktorá ju kedysi liečila, lekárka ju nespoznávala. Snažila sa v nej prebudiť jej „zdravé ja“ a povedala – ak ešte schudneš, môžeš zomrieť. Valentína vraj len mykla plecami a odvetila – tak zomriem. Myslela to vážne. „Extrémna štíhlosť sa mi prepojila s vlastnou sebahodnotou. Práve preto som bola ochotná obetovať čokoľvek, aby som vnímala nádej, že možno raz budem mať nejakú hodnotu, ktorú som mohla dosiahnuť iba chudnutím,“ vysvetľuje...

Viac sa dočítate v aktuálnej Slovenke

- - Inzercia - -