Dnes je nedeľa, 17.november 2019, meniny má: Klaudia
Čas čítania
8 minutes
Zatiaľ prečítané

MAROŠ ŠEFČOVIČ - Slovensku chcem splatiť dlh

marec 27, 2019 - 07:00
MAROŠ ŠEFČOVIČ je uznávaný diplomat, ale aj človek, ktorý úprimnosť a emócie neskrýva za diplomatickú fazónu. Od začiatku volieb hovorí otvorene o vážnych témach, ale aj o sebe, svojej rodine, Slovákom dokonca dovolil nazrieť do svojho domova. "Som staromódny patriot. Vďaka Slovensku som sa dostal na najvyššie poschodia europskej politiky a teraz to chcem svojej krajine vrátiť," hovorí o svojom rozhodnutí uchádzať sa o post prezidenta.

Vieme, že človek sám seba charakterizuje dosť ťažko, ale predsa, aký ste? Ktoré vlastnosti boli potrebné, aby ste zvýraznili vlastnú osobnosť?

Aký som, by mali zhodnotiť iní. Podľa mojich najbližších som typický Lev – slnečná povaha a tažko ma niečo vytočí. Aj v súkromí sa riadim mojím diplomatickým heslom – nerozísť sa večer tak, aby sme si ráno nemohli dať kávu. Túto diplomatickú trpezlivosť a schopnosť rokovať, hľadať a nachádzať kompromisy ponúkam aj v prezidentskej kampani v prospech Slovenska. Som presvedčený, že potrebujeme viac pokoja a zmieru. 

Mnohí sme si všimli vašu obetavosť, čo sa týka mamy. Vyrastali ste v rodine elektrotechnického inžiniera a poštovej úradníčky. Aké to bolo detstvo? Aká bola a je vaša mama? Čo si na nej doteraz vážite?

Rodina pre mňa je a vždy bola veľkou podporou. Detstvo som prežil v Bratislave, na sídlisku Dlhé Diely, ale s mojím detstvom, s prázdninami sa mi neoddeliteľne spája aj Senec. Žili tam moji starí rodičia a každé leto sme trávili na Slnečných jazerách. Bola to práve stará mama s mojou mamou, ktoré ma brávali do kostola a vštepili mi vieru. S mamou mám doteraz veľmi blízky vzťah, je mojím najväčším fanúšikom a dokonca tlačovým atašé – referuje mi každy detail z médií, ktorý sa ma týka. O nás sa vždy výborne starala a mám na to obdobie veľa pekných spomienok.

Čo hovorila, že idete kandidovať za prezidenta?

Ako každá mama, aj tá moja je hrdá na svoje deti – nielen na mňa, ale aj na moju sestru. Máme taký zvyk, že každý deň si aspoň na chvíľu zatelefonujeme. Samozrejme, kampaň prežíva spolu so mnou veľmi intenzívne. A podporuje ma. Aj cez ňu si uvedomujem, čo všetko dlžíme generácii našich rodičov, a že strieborný dlh voči nim už nemôžeme odkladať. 

Nečudovala sa alebo aj vaši blízki, že úspešný diplomat na medzinárodnej scéne sa rozhodol uchádzať o post prezidenta? Čo vás k tomu viedlo?

Už v priebehu vlaňajška sa na mňa obracalo viacero známych, či by som to nezvážil. Reálnym sa to však stalo až začiatkom tohto roka a myslím si, že tí, ktorí ma poznajú, môjmu rozhodnutiu rozumejú. Celý život pracujem pre Slovensko a som takpovediac staromódnym patriotom. Vďaka našej krajine som sa dostal na najvyššie poschodia európskej politiky a je čas vrátiť jej všetky svoje skúsenosti či kontakty. Cítim zodpovednosť za našu krajinu a úprimne ponúkam celú svoju históriu, čistý štít a spomínané skúsenosti v prospech našej krajiny.

Aké kvality by mal mať prezident?

V prvom rade by mal byť prezidentom pre všetkých ľudí. Nemôžete byť dobrou hlavou štátu, ak delíte ľudí na dobrých a zlých, slušných a neslušných, osobitne v čase, keď naša spoločnosť potrebuje upokojenie a zmier. Prezident by mal byť zároveň nadstranícky, aby bol každej vláde partnerom a nie súperom. Taktiež by mal byť skúsený, schopný nastolovať témy dôležité pre celú krajinu, diskutovať, hľadať kompromisy. A určite je bonus, ak je medzinárodne rešpektovaný.

Aké hodnoty vyznávate?

Som sociálnym demokratom a myslím si, že seniorom či znevýhodneným ľuďom treba podať pomocnú ruku. Preto by som napríklad nepodpísal zákon, ktorým by sa rušili vlaky zadarmo. Som zároveň presvedčený, že naše miesto je v Európskej únii, pretože vďaka tomu nám rastú zamestnanosť aj platy či sa renovujú školy a iné verejné budovy. No a v neposlednom rade som zástancom tradičnej rodiny a hodnôt, ktoré sa opierajú o kresťanstvo, vďaka čomu sme si uchovali svoju reč aj kultúru.

Vy ste sa narodili v Bratislave, študovali ste v Moskve, v podstate celý váš život bol poznamenaný tým, že ste boli ďaleko od domova. Kto bol vo vašej rodine tým hnacím motorom, aby ste išli študovať ekonómiu a potom aj diplomaciu v zahraničí? Ako ste udržiavali silné rodinné väzby?

Hoci som časť svojho života pracoval v zahraničí, vždy to bola práca pre Slovensko a vždy som s ním bol priamo spätý. Na Slovensku máme navyše stále svoj domov, žijú a pracujú tu obe naše dcéry ako aj širšia rodina. Slovensko je jednoducho domov. Pokiaľ ide o diplomaciu, mal som asi dvanásť rokov, keď mi dal otec na Vianoce dvojdielnu knihu o diplomacii a ja som čítal o tom, ako lord Essex cestoval po krajinách okolo Afganistanu a riešil tamojšie krízy. Zdalo sa mi to veľmi vzrušujúce. Potom som na diplomaciu zabudol, sníval som o kariére športovca, lebo som hral volejbal a vrcholovo som robil atletiku. Začal som študovať na Vysokej škole ekonomickej a diplomacia prišla ku mne akoby druhýkrát – dostal som ponuku ísť do Moskvy, kde sa vtedy študovala. Čo ma na tom lákalo? Túžba naozaj dobre ovládať cudzie jazyky, chuť cestovať, spoznať svet. Ale nikdy by som si túto dráhu nevybral, nebyť prorektorky, ktorá si ma raz zavolala a začala o tom hovoriť. Spomínala aj to, že mám veľmi dobré známky a zároveň som športovec, čo je ideálna kombinácia na to, aby som to v Moskve zvládol a prežil. Mala pravdu. Absolútne som netušil, aké náročné bude štúdium a čo bude pre chlapca z Bratislavy, ktorý stále žil u rodičov, znamenať pobyt v Moskve v čase najväčšej potravinovej krízy a s komplikovanými sociálnymi záležitosťami.

V našom veku sa zvykneme čoraz viac vracať do detstva, akoby človeka chytala nostalgia pri spomienkach na starých priateľov a miesta, kde sme vyrastali. Máte takéto pocity aj vy?  

Samozrejme. V byte, kde sme vyrastali spolu so sestrou, dnes žije moja dcéra a aj vďaka tomu niektoré spomienky nemajú šancu vyblednúť. Dnes mám radosť, že sa mi podarilo vrátiť do Senca, ktorý sa mi – ako som už spomínal – neoddeliteľne spája s detstvom. Ako sídliskovému dieťaťu sa mi rátali prázdniny mimo mesta, s hospodárskymi zvieratami naokolo. Žijeme tu takmer dva roky a osobitne sa teším z toho, že bývame v blízkosti rodiny – bratrancov, sesterníc – pričom si užívame pokoj tohto prostredia. Ale aj to, ako sa v poslednom období rozvíja. Spomeniem napríklad pešiu zónu alebo to, že je doslova rekreačným magnetom. Akonáhle to umožní počasie, sme s manželkou Helenkou od rána do večera vonku.

Čo by ste chceli dopriať mladým ľuďom na Slovensku, ktorí už teraz nezažívajú tie večné naháňania sa po dvoroch a vysedávania pri gitare? Myslíte si, že dokážeme zvrátiť trend akéhosi zvláštneho vzďaľovania sa od seba?

Každá generácia je iná než tá predchádzajúca. Ja som napríklad z generácie, ktorá si pamätá ešte prvú „tehličkovú" motorolu a prvotné vzrušenie z objavovania nových možností. Dnes nás naše deti udržujú v obraze a vďaka nim sme s manželkou na Instagrame, máme spoločnú WhatsApp skupinu alebo využívame aplikácie ako Find my friend a facetime. Čiže aj takto sme v spojení. Vždy sme kládli dôraz na rodinu a spoločný čas. Aj preto máme štastie, že naše deti – hoci sú dospelé – sú s nami rady. Dokonca ma sem-tam vezmú aj na diskotéku. 

V televíznej diskusii ste spomenuli, že ste chodili do kostola. Pohybujete sa vo veľmi hektickom prostredí, kde je stíšenie takmer nevyhnutné. Ale robíte to? Dá sa vám aj v takejto vysokej funkcii zastaviť a obrátiť svoje vnímanie do seba?

Áno, dá sa to. Do kostola som pravidelne chodil v Zimbabwe, Kanade aj v Belgicku. Viera je osobná, intímna vec a ak je pre vás dôležitá, vždy si nájdete spôsob, ako ju rozvíjať. Nemali by sme sklzavať do toho, že začneme posudzovať, až neférovo spochybňovať, kto je akým kresťanom. 

Hovorím to preto, lebo s týmto súvisí, že človek nie je potom natoľko pohltený touto dobou. Nestráca sociálne cítenie a schopnosť pomôcť iným. Ako ste na tom vy? Ako pomáhate tým, ktorí sú naozaj odkázaní na pomoc druhých?

Pracovnych projektov je viacero. Naposledy som riešil napríklad energetickú chudobu, ktorá je stále vážny problém v celej Európe. A potom je tu náš osobný, rodinný príbeh. Moje krstňa má Downow syndróm a veľmi dobre viem, čím si musí prejsť rodina so znevýhodneným dieťaťom. Je to podľa mňa veľmi dôležité, aby silnejší a šťastnejší pomáhali tým slabším a menej šťastným. A preto som veľmi rád, že moja maželka by rada nadviazala na tradíciu prvých dám, ktorá nám momentálne chýba, a venovala sa tým najzraniteľnejším. Ako prvé by usporiadala okrúhle stoly, kde by  diskutovala s tými najpovolanejšími, aby svoju pomoc nasmerovala tam, kde by bola najpotrebnejšia a najúčinnejšia.

Slovenka vychádza v týždni, keď si pripomíname Deň učiteľov. Mnohí učitelia sa chcú v tento deň obliecť do čierneho. Čo robiť konečne pre kvalitné ohodnotenie učiteľov a zdravotníkov?

Moja manželka, svokra aj nebohý svokor sú pôvodným povolaním učitelia, a preto rozumiem potrebám učiteľov. Súhlasím s tým, aby platy ľudí, ktorí sa venujú našej ďalšej generácii, rástli najrýchlejšie, a určite by som sa za to rázne zasadzoval. Sám som na vlastnej koži zažil, že dobrý učiteľ vám doslova a dopísmena zmení život. Chcel by som aj to, aby sme ešte vylepšili využívanie eurofondov pre naše univerzity. A aby sme v spolupráci s nimi vytvorili takzvané centrá excelentnosti, vďaka ktorým by naši mladí ľudia boli pripravení na mega trendy ako digitalizácia, robotizácia či umelá inteligencia. 

Učiteľka je aj vaša manželka. Hovorí tromi cudzími jazykmi, je to podľa nás žena do voza aj do koča. Ako ste sa vy dvaja spoznali? Aké vlastnosti na nej obdivujete ešte aj po tých tridsiatich rokoch, čo ste spolu?

Manželka hovorí tak ako ja plynulo po anglicky, francúzsky a rusky. Sme spolu od študentských čias a myslím, že sme naozaj silný, zohratý tím. Určite je to aj vďaka tomu, že sa berieme takí, akí sme. Ale na Helenke si vážim spontánnosť, to, že má rada prácu s ľuďmi, a rada im načúva. 

Ako to vnímala, keď po tom všetkom, ako pri vás stála a musela absolvovať množstvo stretnutí, sa napokon stala terčom hejterov? Žijeme v dobe, že sociálne siete môžu aj z bezúhonného človeka a výborného profesionála urobiť to, na čo by si ani nepomyslel. Boli ste na to pripravený? Nepodcenili ste silu ľudí, ktorí šíria negatívne myšlienky?  

Moja manželka si nezaslúži byť terčom hejtu. Je matka troch úžasných detí, učiteľka so znalosťou troch cudzích jazykov, no predovšetkým neskutočne vzácny človek, ktorý tridsať rokov stojí pevne po mojom boku. Do prezidentskej kampane vstúpila v dobrej viere, že Slovensko potrebuje prvú dámu, ktorá sa vie so cťou zhostiť tejto dôležitej úlohy. Preto som aj verejne poprosil, aby sme si udržali úroveň týchto volieb. Ale máte pravdu, hovorí sa, že negatívna správa sa šíri sedemkrát rychlejšie ako pozitívna. Nie je to len o slobode slova, ale aj o zodpovednosti za slovo. Dnes to osobitne platí o sociálnych sieťach. 

Inak, nie je veľa slovenských mužov, ktorí sa vedia na verejnosti zastať svojej ženy. Vy ste mohli túto kampaň viesť možno sám, ako sympatický muž, ktorý by mal iste veľa fanúšičiek, ale zvolili ste si cestu autenticity. S ničím nekalkulujete, kandidujete tak, ako žijete. Ste s manželkou silný pár?

Aj túto vyzvu sme prijali s Helenkou spolu, ako pár, ako rodina. Niekedy preto žartujem, že ponúkam ľuďom model „dva v jednom”. Ale rád by som podčiarkol, že tak ako moja manželka či mama, ktoré sme v tomto rozhovore spomínali, všetky dámy – vrátane čitateliek Slovenky – si zaslúžia našu úctu. A ja ďakujem aj za mnohé povzbudivé slová od mnohých Sloveniek, ktorých sa mi dostalo naprieč Slovenskom.

- - Inzercia - -