Dnes je štvrtok, 25.apríl 2019, meniny má: Marek
Čas čítania
6 minutes
Zatiaľ prečítané

Ivo Gogál: Vždy som potreboval slobodu

apríl 10, 2019 - 12:10
Herecká profesia bola pre neho prirodzenou voľbou. Jeho doménou je dabing a diváci jeho mužný a hlboký hlas zbožňujú. Nikdy netúžil po stálom angažmáne v divadle, pretože miluje slobodu. V druhom manželstve je šťastný, hoci tvrdí, že si vyžaduje obrovskú dávku tolerancie. Herec IVO GOGÁL miluje manželkin optimizmus a priznáva, že občas vie byť veľmi hysterický.

Foto: Ivan Medveď

Nedávno ste oslávili šesťdesiatku. Bilancovali ste svoj život a hereckú kariéru?

Nie, hereckú kariéru som určite nehodnotil. Som všetkým možným, len nie encyklopedickým typom herca. Nebilancujem to, čo sa spája s profesiou. Dokonca si ani poriadne nepamätám, čo som kedysi robil alebo čo som včera nahrával. Jednou stranou hlavy to príde a druhou to hneď odchádza. Snažím sa mať od svojho povolania odstup. Keď si to občas pozerám na youtube, úprimne sa všetkému čudujem.

Pochádzate z umeleckej rodiny. Keď s odstupom hodnotíte svoju kariéru, máte pocit, že ste mali šťastie alebo ste si museli všetko vydrieť a nejakým spôsobom zaslúžiť?

Aj keď takzvanú kariéru, ako som už spomenul, nehodnotím, hereckú dráhu som si vybral, lebo to bolo pomerne jednoduché. Drinu som nezažíval, som totiž pomerne pohodlný typ. Kým som bol mladý, dal som dvom ženám po dve deti a dobre som urobil, lebo teraz už mám svätý pokoj. V rámci možností som sa o ne aj relatívne dobre postaral. V mladosti som sa venoval mnohým veciam. Hral som tenis, dorasteneckú ligu, hral som na gitare a na klavíri, mal som množstvo iných záľub. Herectvom som si trošku zjednodušil život. Keďže som pochádzal z umeleckej rodiny a všetko sa točilo okolo herectva, inú voľbu som vlastne ani nemal. Kedysi to však bolo komplikovanejšie, ak ste pochádzali z takzvanej umeleckej rodiny. Mám pocit, že som sa musel snažiť o čosi viac. Všetky deti lekárov, hercov, režisérov a podobne mali kedysi nelogický problém dostať sa na svoj „rodinný“ odbor. Bol to typický znak toho nelogického systému. Aj keď nikde nie je napísané, že dieťa lekára musí mať na medicínu talent... Pre mňa však bola moja profesia prirodzená. Neskôr som si občas aj hlavu otĺkal, že som mohol ísť študovať niečo iné. Potom som už musel robiť, čo som si vybral, lebo sa okolo mňa začalo rodiť čoraz viac detí a už nebol čas na rozjímanie, bolo sa treba o ne postarať.

Vašou doménou je dabing. Dabovali ste Morgana Freemana, Samuela L. Jacksona, Denzela Washingtona a ďalších skvelých hercov. Máte obľúbeného?

Najšpecifickejšia práca bola pre mňa na televíznom seriáli Šou Billa Cosbyho, kde som daboval Cliffa, teda Billa. Paradoxne, mal som vtedy štyridsať a daboval som šesťdesiatpäťročného človeka. Bolo to naozaj zaujímavé a podarené. Na toto obdobie veľmi rád spomínam.

Práca s hlasom a dabing sú komplikovanejšie, ako to na prvý pohľad vyzerá. Ako sa staráte o hlas, ako si ho chránite?

S touto prácou je to tak, že keď človek ochorie, ide do práce chorý, bez ohľadu na to, že tam môže niekoho nakaziť. Ak zavolám do štúdia, že som chorý, tak práca stojí, veci nemôžu ísť do vysielania a niekedy je to naozaj problém. Občas sa radšej riskuje všeobecná nákaza. Tak si poviem, že chorý nesmiem byť. Je fakt, že čosi ako péenku už aspoň dvadsať rokov nepoznám, okrem prípadov, keď som už nemocnicu navštíviť musel. Pijem aj studené nápoje a hlas funguje. No už som zažil aj dva, tri mesiace, keď som mal problémy s hlasom a ťažšie sa mi robilo. Nikdy som však kvôli hlasu nekonzumoval surové vajcia, ani iné podporné prostriedky. Nebublinkovú vodu považujem za mŕtvu, takže pijem len jemne sýtenú. Dobre vychladené pivo občas v lete tiež. Je fakt, že som začal piť veľa pramenitej vody. Múdri ľudia prišli na to, že treba dodržiavať pitný režim a vypiť dva až tri litre vody denne. Mám doma osobnú asistentku, manželku, ktorá na to, občas márne, dohliada. Myslím si, že takýto dohľad by mal mať každý (smiech).

Deväť sezón, do roku 1991, ste boli členom Slovenského národného divadla. Stály angažmán vás už potom nelákal?

Ono je to tak. Za pocit istoty platíte istú daň. Divadlom sa, žiaľ, nedalo, a ani dnes sa nedá živiť. To je fakt a dnes je to ešte horšie ako kedysi. Okrem divadla sa musíte venovať dabingom, nahrávať v rádiu, nakrúcať a mať ešte iné rôzne aktivity navyše. Vtedy vám istota v podobe divadla začne liezť krkom. Vždy som potreboval slobodu. Istota v podobe stáleho angažmánu by bola dobrá, ak by to aj slušne živilo. Bolo by fajn, ak by som ráno prišiel do divadla, nerušene skúšal a večer odohral predstavenie bez toho, aby som musel niekam s vyplazeným jazykom utekať. Dal som výpoveď, lebo som sa cítil priveľmi zviazaný a zároveň neprimerane rozbehaný. A nikdy som to neľutoval.

Hrali ste v muzikáloch Hamlet, Cigáni idú do neba a Krysař. Čím bol pre vás tento žáner lákavý?

Muzikál pre mňa znamenal veľkú výzvu, nevedel som, či to vôbec dokážem. Jedného dňa mi zavolal Andy Hryc, aby som mu išiel robiť na Novú scénu alternanta do Hamleta. Vtedy som veľmi rozmýšľal, či to dám a či to budem schopný robiť. Rozhodol som sa, že to vyskúšam. Potom som tri či štyri roky hosťoval na Novej scéne. Tak som si tam niečo aj odspieval (smiech).

Istý čas ste aj podnikali, mali ste obchod s nábytkom i kaviareň. Ako sa vám darilo?

Mal som aj kaviareň, to je pravda, ale nemôžem to nazvať podnikaním v gastronómii. Predával som sektorové kuchyne aj iný nábytok. Robil som to päť rokov. Neboli sme podnikatelia, skôr sme mali z toho pôžitok a zábavu. Nemysleli sme na to, že sa tým treba živiť (smiech). Trošku sme sa bavili a nemysleli sme na budúcnosť. Potom to tak aj vyzeralo. Nastali normálne prevádzkové problémy – pätnásťpercentný zisk je málo, ak ostatní mali 30 – 45 percent. Samozrejme, nestačilo to. Keď máte zamestnaných dvadsaťpäť ľudí, tak ich treba aj živiť. Sklady a predajňu tiež. A paradoxne nás nemal kto prinútiť, aby sme o niečo zvýšili ceny. Tvrdohlavo sme trvali na svojom, že najprv si treba vybudovať klientelu. A na to, že by bolo dobré zriadiť predajne aj v iných okresných mestách a zvýšiť obrat, naše kuracie podnikateľské mozočky tiež neprišli. Preto nám to nevyšlo. Kaviareň bola tiež hotová katastrofa. Kaviareň môžete mať, ak máte čas sedieť tam, strážiť a organizovať. Mali sme firmu, v ktorej sme predávali nábytok, vysedávať v kaviarni nebolo kedy. A zamestnanci akosi prirodzene zabezpečujú zisk predovšetkým sebe. Všetko to však boli dobré životné skúsenosti.

Posledné roky vás ľudia mohli zazrieť v obľúbených seriáloch, no nebolo to často. Ako hodnotíte súčasný seriálový boom?

Seriály považujem za dobrý spôsob obživy. Väčšina hercov pracuje v divadlách a keďže to nestačí, živia sa seriálmi. Pravda však je, že nakrúcajú stále tí istí, sám som po čase z toho kolotoča vypadol. Neviem prečo, ale je to tak. Zrejme sú herci z divadla určitou reklamnou značkou a diváci to potom pozerajú. Nie je to však med lízať. Prvá klapka býva často ráno o šiestej a končí sa aj o deviatej večer. Ak sa máte naučiť dvadsaťpäť obrazov, je to pomerne náročné. Musíte sa ich učiť za behu, potom ich vytriasť z hlavy a napchať tam ďalšie texty. Treba mať dobrý prevádzkyschopný softvér. Ale potom je aj robota akási polovičatá... Kedysi sa nakrúcali inscenácie, ktoré sa skúšali mesiac vopred. Herci sa na skúškach bežne stretávali, pokecali, žartovali. Dnes väčšinou už nič podobné neexistuje. Dostanete texty a idete na pľac. Herectvo je ťažký spôsob obživy. A ja už rozprávam ako starý skúsený bard.

Váš syn Jakub sa tiež venoval herectvu. Má na konte zopár postáv, napríklad vo filme Love. Viem, že sa venuje aj „zvukárine“. Ako sa mu darí?

Jakubovi sa nedarí, ako by chcel. Možno aj preto sa začal venovať oblastiam okolo zvuku a zvukárskej profesie. Mal takého koníčka, všetko od techniky ho zaujímalo už odmalička. Vždy chcel robiť zvukára, kameramana alebo osvetľovača. Do všetkého „rýpal“. Aj keď hral divadlo, veľa času trávil v búdke u zvukárov a u osvetľovačov. Je veľmi všestranný. Jakub je zrejme po mne a chce vyskúšať úplne všetko...

Viac sa dočítate v aktuálnej Slovenke

- - Inzercia - -