Dnes je nedeľa, 22.september 2019, meniny má: Móric
Čas čítania
9 minutes
Zatiaľ prečítané

Martin Hofmann: Pri parchantoch nepookrejem

máj 15, 2019 - 09:43
Sú respondenti, na rozhovor s ktorými si novinári počkajú. A počkajú si radi. Český herec Martin Hofmann je jedným z nich. Na nedostatok práce si rozhodne sťažovať nemôže a kto ho videl na javisku, alebo v seriáloch Most! či Trpaslík vie, že ide o divácky vďačný objekt a rovnako vie, prečo je momentálne jedným z najžiadanejších a najvyťaženejších hercov.

 

Posledné týždne sme vás mohli vidieť v troch filmoch – Teroristka, Sklenená izba a Ženy v behu. Čo vám ako divákovi z tohto sedí najviac?

Most! (smiech). Priznám sa, že som Ženy v behu ešte nevidel, nemohol som ísť na premiéru, som na ne zvedavý, pretože viem, že u nás v Čechách majú neuveriteľný divácky zásah, u vás vraj tiež. V rámci Sklenenej izby som rád, že som mohol byť súčasťou pre mňa nezvyčajného nakrúcania. Nie som prísny kritik tohto film, je pozoruhodný a držím mu palce. Teroristku som ešte nevidel s divákmi, neviem ako na ňu reagujú, ako veľmi chytia jej komediálnosť. No ako divák by som si vybral práve Teroristku, pretože by som šiel na Ivu Janžurovú. To sa Caricce van Hauten nesmie hnevať.

Vy asi nebudete častým návštevníkom kina, však?

Úprimne? Celkovo som za posledné tri roky toho veľa nevidel. Naposledy som bol v kine na Učiteľke, a to bolo vynikajúce. Pokiaľ by bol český a slovenský film v takej fazóne, ako je Učiteľka, potom je to výborné.

Bola pani Janžurová významný prvok v tom, prečo ste sa rozhodli do Teroristky vstúpiť?

Režisér Radek Bajgar a komunikácia s ním bol asi ten najvýznamnejší prvok. A obsadenie filmu, to bola ďalšia vec. Videl som, že je to obsadené skvelými hercami. Súviselo to aj s tým, že v tej dobe som mal čas a hovoril som si – nebuď lenivý a skús zabojovať. Ale je dosť nepravdepodobné, že by som v nasledujúcom období hrať ďalšiu podobnú postavu.

Ako herec ste už dospeli, nemáte problém si vybrať a odmietnuť rolu.

V prvom rade musí držať scenár. Od textu sa to odvíja a rovnako zásadné pre mňa je, aká je pri danom projekte povolaná partia ľudí. Možno to znie zle, herec by mali ísť po kvalite, ale ja som sa pristihol, že viac idem po ľuďoch a partii, ktorej chcem byť súčasťou. Vtedy môžem cítiť pri texte aj mierny diskomfort. V prípade Teroristky to chvíľku trvalo, museli sme sa o tom s režisérom Radkom Bajgarom veľa rozprávať. Nemal som pocit, že som do tej postavy úplne zamilovaný, nemal som Macha rád na prvé prečítanie a veľmi sa mi do toho nechcelo. Taká je pravda. Mach je gauner lokálneho formátu. Nie je to ani poriadny gauner, je to smrad. Je samoľúby až do tej miery, že neodhadne svojho súpera. Verte mi, nechceli by ste ho mať za suseda.

Na druhej strane je v ňom čo hrať.

Myslím, že Stavrogin v Besoch je vzrušujúcejšia postava. Nie je to pravidlo, že ako herec jasám, keď mám hrať parchanta. Ani nepookrejem. Ak niektorí kolegovia po týchto roliach idú – prosím. Ja mám rád, keď je postava viac ambivalentná.

Vraveli ste o zamilovaní sa do postavy, zaujalo ma to.

Chápte to ako nadsázku. Musíte bytostne vedieť, že to chcete hrať a pokiaľ to neviete, tak by ste rolu vziať nemali. Alebo sa musíte dohodnúť s režisérom na tom, ako to budete robiť ešte skôr, než sa na pľaci stretnete, aby ste sa tam netreli viac, než je zdravé.

Film Teroristka vnímam ako spracovanie krivdy – občianskej, ľudskej. Vy tento pocit krivdy mávate?

Veľmi nie. Keď mám pocit, že sa mi deje niečo, čo nechcem tak sa voči tomu nejakým spôsobom vymedzujem, aby som práve ten spomínaný pocit krivdy nemal a nenosil si v sebe dlhodobo nejaké negatívne emócie. Za posledný rok si nevybavujem, že by som v sebe niesol nejaký intenzívny pocit krivdy. 

uvodni-5.jpg

Foto: 
film Teroristka

Ani keď sa dívate komplexne na spoločnosť? Hoci štatisticky žijeme najlepšiu dobu aká tu kedy boli, no občas o to viac reptáme.

Ja nereptám. Keď sa nad tým takto zamýšľam, tak som bez pochýb šťastný človek.

Dokáže vás teda niečo rozčúliť?

Snažím sa nerozčuľovať. Nemôžem paušálne povedať, že by ma nejaké témy iritovali, sú to skôr nahodilé situácie, keď sa nedokážeme dohovoriť s poisťovňou a podobne. Sú to veci z bežného života. Myslím, že na toto nemám pre vás dobrú odpoveď, je to to isté, akoby ste sa ma spýtali na to, čo ma teší. Na to sa zle odpovedá, nehnevajte sa.

V tom prípade poďme späť k práci. Čo vás zamestnáva aktuálne?

Čakajú ma Letné shakespearovské slávnosti na Pražskom hrade ale myslím, že do Bratislavy s nimi nejdeme, čo ma trochu mrzí. Mám rád slovenské publikum. Potom pôjdem točiť film Patrika Hartla podľa jeho prvej knižky Prvok, Šampón, Tečka a Karel, na čo sa celkom teším. Nuž a potom budem skúšať v divadle a ostatné veci sú vo fáze jednania a nemal by som o nich hovoriť.

Veľa slovenských divákov vás začalo vnímať najmä vďaka kontroverznému seriálu Most! Luděk vám sadol a stal sa kultovou postavou. Pri ňom ste teda herecky pookriali?

V prvej chvíli nie, ale to sú výrobné tajomstvá. Bol som nadšený príbehom seriálu. Postava Luďka bola pôvodne ukňučaná a pasívna, prosil som scenáristu a režiséra, aby sa to posunulo, aby mal väčší ťah na bránku. Nevadí, že tá brána stojí zle a smer je blbý, hovoril som – nech je to pokojne väčší slon v porceláne, ale len nech niečo robí, nech len nesedí a nesťažuje si.

Čo dnes cítite, keď sa povie „dycky Most!“?

Keby som na to mal autorské práva, bolo by to celkom zaujímavé (smiech). Je to dobrý slogan, ktorý sa chytil. Mám to rád, úplne celé.  

Tento seriál sa dotýka rôznych menšín, v čom ste si vyšperkovali názor, napríklad, na rómsku otázku?

Nechcem hodnotiť rómsku otázku, neklaďte hercom otázky tohto typu. Pýtajte sa na zbúrané mesto architektov, pýtajte sa sociológov, ľudí, ktorí sa zaoberajú inklúziou... Nebaví ma, keď sa od hereckej práce prechádza do celospoločenských tém, o ktoré sa má starať niekto úplne iný, než som ja. K rómskej otázke vám nepoviem nič, rovnako ako vám nepoviem nič k zlým návykom, ktoré tam postavy majú. Nikomu ich neodporúčam, skôr odporúčam, aby ľudia urobili dva kroky k sebe než od seba. Môžem len dúfať, že keby každý desiaty divák mal pocit, že sa v ňom niečo pohlo smerom k pochopeniu tých, ktorých považujú za iných a naopak, určite by to bol úspech. Snáď by to mohlo spôsobiť aj to, že ľudia budú mať voči sebe viac otupené hroty. Možno som naivný a mám predstavu, ktorá je úplne mimo, ale neberte mi ju.

Čím si teda vysvetľujete úspech Mostu! ?

Základom je komediálny prvok, ktorý seriál priniesol. Keby to bol len soc-real, tak to tak fungovať nebude. Keby sme sledovali len otca, ktorý zle vychováva svojho syna a utápa sa nezamestnaný v alkohole, úspech by to nemalo. Ale tým, že postavy majú humor, ktorý je na hrane a niekedy za hranou, že sú svojrázne a nie sú pasívne, to ľudí baví. Druhá vec, že to má ešte niečo naviac, je pod tým príbeh dievčaťa, ktoré bolo predtým chlapec, a ktoré chce mať normálnu prácu, chce viesť normálny život, ísť na rande a chce, aby ju mal niekto rád... Dášina romanca je až dojemná. To si myslím, že baví tých, ktorým nestačí samotná komediálnosť.

Ľudia dokonca ale začali vyhľadávať Most ako dovolenkovú destináciu.

To je dokonalé! Nemá to chybu. Celý sever Čiech má ťažšie podmienky a celé to súvisí so zamestnanosťou, možnosťou nejakého vyžitia, kultúrneho alebo spoločenského. Ja s Mostom taký problém nemám, pretože ja som z Bohníc, ktoré vyzerajú rovnako. No málokto vie, že som sa v Moste skoro narodil. Môj pradedo odišiel zo Slovenska do Mostu, do Stalinových závodov v roku 1946. Hoci sa moja mama narodila v Trenčíne a žila v Novom Meste nad Váhom, za dedom jazdila dlhé roky práve do Mostu. A keď sa on vracal späť na Slovensko, bola tehotná, ponúkol jej svoj byt, aby som sa narodil tam.

Vaša mama je teda Slovenka?

Áno, hoci žije dlhodobo v Česku. Je to otázka na ňu, či sa cíti byť Slovenkou, Češkou alebo Českoslovenkou, to asi najskôr. 

Už sme sa okrajovo dotkli kritiky spoločnosti, no spýtam sa inak. Zaujímate sa o politiku, česko-slovenské vzťahy? Viete o tom, že máme prezidentku?

Sledoval som to a dokonca viem, že nevyhrala jedine v prešovskom kraji. Páči sa mi, držal som jej palce.

Na Slovensku sú herci dosť angažovaní v politike, vy ste z tých, ktorí by verejne prezentovali svoj názor na dianie v krajine?

Nie za každú cenu a nie príliš často. Myslím si, že na to mám ešte čas. Dokonca si myslím, že by som mal celkom problém podporiť nejakého politika, pokiaľ by som ho veľmi dobre nepoznal a nebol o ňom bytostne presvedčený. Pozrite sa, napríklad k vašej prezidentke som mal elementárnu sympatiu, ale aby som vám povedal, že o nej mám dostatok informácií, to nemám. K tomu aby som sa išiel za niekoho postaviť by som musel politiku sledovať oveľa dôkladnejšie.

Nedávate veľa rozhovor, prečo? Nedôverujete novinárom?

To nie je o nedôvere. Je to skôr z časových dôvodov, veľa pracujem a nie vždy som schopný sa s novinármi termínovo stretnúť. A okrem toho, nemám pocit, že herca by malo byť veľa. Naopak, nemal by vyskakovať zo všetkých obálok a mne to ani nie je vlastné. No povedzte, čítali ste veľa rozhovorov z Jackom Nicholsonom?

To nie.

Tak vidíte. Mám pocit, že čím menej informácii o hercovi mám, tým viac mu verím to, čo ukáže na javisku. Nepotrebujem vedieť, či spáva v trenkách alebo pyžame, koľko má detí a kam jazdí na dovolenku. Pre mňa je vzrušujúce objavovať ho na javisku. Uvedomil som si to, keď som pozeral na Borisa Rösnera. Než som išiel na DAMU, tak som o ňom ako o Rösnerovi vedel veľmi málo a bolo úžasné postupne ho objavovať.

Hercom ste chceli byť odmala?

Nie. Chodil som na dramatický krúžok a trávil som veľa času v ľudovej umeleckej škole, no a v sedemnástich som mal pocit, že budem pokračovať. Divadlo ma bavilo, v jeho prostredí cítil dobre a uvoľnene. 

A je pravda, že mama z vás chcela mať lekára?

To je pravda, ale nepodarilo sa jej to (smiech).

Z hereckého hľadiska máte iste v repertoári postavy, ktoré hráte rád a tie, ktoré hráte radšej a aj si v nich trošku „pohoviete“. 

Nie. Odporúčam nehovieť. Nie je dobré zostávať v postavách, ktoré hráte. Naopak, dobré je snažiť sa byť normálny, kosiť záhradu, robiť bežné veci, chodiť na nákup a starať sa o každodenný život. Jednoducho herectvo brať iba ako profesiu.

A už ste mali postavu, ktorej ste sa „striasali“ ťažko?

Stáva sa to skôr v priebehu skúšania a jej „učenia sa“. Texty sa učím pomerne dlho, keď sa dívam na mojich kolegov vidím, že im to ide oveľa jednoduchšie, s oveľa väčšou ľahkosťou. Keď som sa učil Cyrana, šesť týždňov ste ma nestretli inak, ako so scenárom v ruke. Učil som sa ho až do premiérového predstavenia.

Čo vás baví na Cyranovi?

Úplne všetko. Je to jedna z najlepších najlepšie napísaných postáv divadelnej literatúry vôbec, veľa takých postáv nie je a veľká vďaka za ňu.

Čítala som o vás, že ste prepadli boxu a keď sa vám dívam na ruky vidím, že je to asi pravda. Čo vám box dáva?

Mám ich rozsekané? (smiech) No teraz mi box nedáva nič, chvíľu ho neprevádzkujem, ale dával mi to, čo akýkoľvek iný šport, mám to jednoducho rád. Tak, ako niekto rád sedí za klavírom, tak ja mám rád pohyb.

Pre hercov je nezvyklé, že nemajú stabilné angažmá v divadle, vy ste úplne na voľnej nohe?

Už roky. Áno, ja si za všetky rozhodnutia môžem sám, mne nikto na nástenku nenapíše, čo budem hrať, s kým budem hrať, kedy to budem robiť. To znamená, že celú firmu Hofmann manažujem sám a som za ňu teda zodpovedný a verte mi, nechystám sa to meniť.

Keby sme sa teraz pozreli do vášho diára, koľko v ňom je povinností a koľko spontánnosti?

V diári mám len povinnosti, to, čo musím. Skutočne podstatné sú ale úplne iné okamihy. Keď sa to tak vezme, všetko, čo ma uberá o chvíle strávené s mojimi deťmi, od možnosti škrabkať ich po chrbte, musí mať zmysel. A ten diár dokážem tiež občas odignorovať.  

- - Inzercia - -