Dnes je nedeľa, 17.november 2019, meniny má: Klaudia
Čas čítania
8 minutes
Zatiaľ prečítané

Sima Martausová - Začínala som v montérkach a bagandžiach

jún 25, 2019 - 15:15
Jej tvár hádam nepozná inú emóciu ako úsmev. Pesničkárka SIMA MARTAUSOVÁ možno za gitarou a mikrofónom pôsobí ako krehká, éterická bytosť, po prečítaní rozhovoru však zistíte, že je to len časť z jej bezprostrednej osobnosti.

Zastihla som vás v rozžiarenej letnej nálade, aké leto vás čaká?

Nahrávame videoklip k novému singlu, ktorý vyjde začiatkom júla, ten nás momentálne najviac zamestnáva. V lete nás čakajú koncerty, letné festivaly a vo voľnom čase budem chodiť do prírody a chystám sa aj na dovolenku, asi do Švajčiarska.

To nie je typická dovolenková destinácia.

Vybrala som si hory – Alpy. Pri mori som bola naposledy pred štyrmi rokmi a poviem vám, nie je to dovolenka podľa môjho gusta. Je mi tam teplo, nudím sa tam, pri mori vydržím maximálne dva – tri dni, párkrát si zaplávam a hotovo. More k životu naozaj nepotrebujem.

Rada cestujete?

Až tak nie, tým že v rámci mojej práce cestujem z juhu na sever a od západu na východ, cestujem stále. Asi preto ma to až tak nebaví.

V rámci koncertovania máte Slovensko pobehané a objavené, ktorý kút je vám najbližší?

Každý má niečo do seba. Stredné Slovensko mám rada, pretože tam mám rodičov, priateľov a blízkych, s ktorými som vyrastala. Západ mám rada, pretože tu sa odohráva momentálne môj život a mám tu kamarátov a východ mám rada pre jeho prírodu. Keď ma čaká koncert na východe, viem, že to bude krásny zážitok, pretože znova budem obkolesená nádhernou prírodou. Snažím sa to využiť a koncert spojiť aj s výletom alebo turistikou. Iste, sú kúty, ktoré som ešte nevidela a neprebádala, ale veľkú časť z toho, čo som chcela vidieť, som videla. Napríklad vždy som sa chcela pozrieť na Slovensko z nášho najvyššieho vrchu, z Gerlachu, podarilo sa mi to.

Viete povedať, kde je najlepšie publikum?

Každé je dobré, nemôžem povedať, kde je najlepšie. Keď prídu na koncert ľudia, ktorí nás majú radi, vždy cítim prijatie, cítim, že sa tešia, že sú s nami a ja som rada, že som s nimi. Bez ohľadu na región.

Keď spievate doma, cítite väčšiu trému?

To veru áno, pretože v publiku sú ľudia, s ktorými som bola od malička, vyrastala som pri nich a s nimi je to iný, zvláštny pocit. A či mám trému? Neviem, či to, čo pociťujem pred každým koncertom, je tréma, srdce mi vždy búši rýchlejšie, ale nemám to zafixované ako negatívny pocit, naopak. Mám to rada, keby som to necítila, asi by som si koncert až tak neužila.

Kde sa cítite doma, ešte u rodičov alebo tam, kde máte vlastnú domácnosť?

Som doma v Považskej Bystrici aj v Bratislave, hoci nie som úplne usadená. V Bratislave mám kapelu, pohybujem sa tu viac, ale ešte som a úplne neusadila. Možno až keď sa vydám (smiech).

V rozhovoroch, ale vlastne aj v piesňach, krásne opisujete scenériu, v ktorej ste vyrastali. Dolná Mariková vo vás podľa všetkého zanechala veľkú stopu...

Odtiaľ pochádza tatino, prežila som tam veľkú časť detstva, hrávali sme sa tam so sestrou a s bratrancami, lozili sme po horách, hrali sa, bili sa, veľmi rada na to spomínam. Dedina má svoje čaro, ale čarovný je aj život v meste. No je pravda, že obkolesená prírodou sa dokážem upokojiť a zastaviť. Rada tieto dva svety kombinujem.

Príroda vám dobíja baterky?

Určite, keď mám voľno, smerujem do prírody, nerozmýšľam nad ničím, iba chodím, kochám sa skalami, horami a ďakujem Bohu za to, že žijem, kráčam a vidím. A keď nepracujem a nekoncertujem, tak je to ticho, čo ma posilňuje.

Potrebujete teda ticho a asi aj samotu.

Niekedy áno. Rada sama chodím do prírody, ale rada si vychutnám osamote aj kávu. Utrieďujem si myšlienky, píšem si poznámky, ale nie je to až tak často. Nedávno som videla film Into the Wild a hlavný hrdina tam vyslovil krásnu myšlienku – radosť je najkrajšia a najväčšia vtedy, keď ju s niekým zdieľame. A má pravdu, všetko príjemné by sme si mali vychutnávať s niekým.

Poďme trošku pátrať. Viete, kde sa vo vás nabralo muzikantské nadanie? Mali ste ho po kom zdediť?

Neviem. Mamina je učiteľka v materskej škôlke, tatino pracuje v domove sociálnych služieb s mentálne a telesne postihnutými mužmi, sestra sa tiež realizuje v sociálnej oblasti. Nikto v rodine sa nevenoval hudbe. Pradedko hrával na base a na trúbe, možno po ňom to mám (smiech).

Čo vám mama spievala, keď ste boli malá?

Typické pesničky, ktoré spieva deťom stále, aj sestriným. Pamätám si, ako nám hrávala na klavíri a pritom spievala pesničku Mú, kravičky, mú (smiech) alebo Bola raz malá hviezdička... Mám na to krásne spomienky.

Pamätáte si, kedy ste sa rozospievali vy?

Spievať ma bavilo vždy. No vlastné piesne som začala skladať a vedome sa zdokonaľovať v speve a v hre na gitare, až keď som chodila na vysokú školu. Dovtedy som si spievala, ale nie veľmi dobre.

Museli ste sa v rámci túžby po hudbe a jej tvorbe niečoho vzdať? Niečo obetovať?

Nie. Ani som nad tým nikdy nerozmýšľala, túžba robiť hudbu bola v srdci silná, možno preto si ma hudba našla. Bolo mi to dopriate z hora. Nebola to z mojej strany obeta v žiadnom zmysle slova, možno teraz akurát cítim, že mi moja práca berie časť súkromia. Toho mám menej a musela som si na to zvyknúť.

Obťažuje vás to?

Obťažovať – to nie je správne slovo, skôr je to zvláštne. Vždy, keď sa mi niekto prihovoril, automaticky som sa pýtala, kde sme sa zoznámili, pátrala som v spomienkach, odkiaľ toho človeka poznám a vysvitlo, že nepoznám. Oni poznali mňa, ja ich nie. Paradoxne, dlho som si na to zvykala.

Vaša rodina pracuje v sociálnej sfére, v bezprostrednom kontakte s ľuďmi. Zrejme ste vyrástli v prostredí, kde bola humanita na vyššom stupni ako v bežnej rodine.

Áno a som za to rodičom veľmi vďačná. Rodičov obdivujem, tatino robí v domove už tridsať rokov. So zverencami má kamarátsky vzťah, hrajú spolu šach, veľa sa rozprávajú. Vyrastala som v prostredí, v ktorom bolo prirodzené stýkať sa s mentálne aj telesne postihnutými. Aj preto ich beriem úplne normálne, akoby nemali hendikep. Nerobím medzi ľuďmi rozdiely. Som rada, že aj toto je prvok, ktorý mi rodičia prirodzene vniesli do života.

Musím povedať, že sa mi páči, ako sa otvorene hlásite k viere. Vo vašej generácii to nie je častý jav, veriť v Boha nie je trendové...

Pre mňa je natoľko prirodzené priznať sa, že som veriaca, ako priznať sa, že mám rada kávu. Viera je mojou súčasťou. Myslím to tak úprimne, že by mi nedalo nepovedať to. Na druhej strane, vy hovoríte, že to nie je trendové a ja si myslím opak. Pohybujem sa v spoločnosti ľudí, ktorá zdieľa rovnaké hodnoty aj vieru, mám veľa veriacich kamarátov, a to je asi tiež to, čo ma povzbudzuje. Stretávam veľa ľudí, aj z hudobného prostredia, a keď sa zarozprávame, zistím, že nás veriacich je viac, ale málokto o tom hovorí.

Ako vás viera sprevádza každodennosťou?

Vnímam ju ako osobný vzťah s Bohom. Tak, ako mám osobný vzťah s rodičmi a blízkymi ľuďmi. Rozprávam sa s ním, poďakujem mu za koncert, za krásny deň, za to, že som živá a zdravá. Keď mám starosti, odovzdám mu ich a prosím ho o pomoc. Je mi to prirodzené.

V čom vidíte Boha?

Skôr ho vnímam a cítim. Je ťažké hovoriť o viere, ktorá sa nedá predstaviť, chytiť. Boha vidím aj v prírode, keď idem na túru, dívam sa na skaly a na stromy a ďakujem, že ich stvoril. Vnímam ich ako jeho dielo. Rovnako ho vidím v ľuďoch, ktorých stvoril, v hudbe...

Sála z vás neuveriteľná harmónia a pokoj. Neviem si vás predstaviť rozčúlenú, so zvýšeným hlasom.

Priznávam, žijem si v bubline, spokojná a šťastná, ale viem sa aj rozčúliť (smiech). Neznamená, že keď chceme byť dobrými ľuďmi, mali by sme byť len v úzadí. Keď je pravda a hodnota, ktorú chcem obhájiť, zvýšený hlas je na mieste. A ak by chcel niekto ublížiť mojim blízkym, možno by som sa aj pobila.

Pôsobíte krehko, preto mi nedá neopýtať sa – ako žieňa vašej nátury a vzhľadu mohlo fungovať na priemyslovke?

(Smiech.) Áno, na strednej som študovala technické a informačné služby na priemyslovke, a tam veru bolo bežné, že sme chodili v šiltovke, montérkach a bagandžiach. Sústružila som, frézovala, síce zle, ale skúšala som to. Sú to krásne zážitky. Pamätám si, ako sme na prvej hodine mali prepíliť polienko ručnou pílkou, rez musel byť rovný a ja som z toho dostala päťku (smiech). Potom ma tatino vzal do kôlničky a učil ma píliť, aby som si ju opravila. Bavilo ma to. Možno aj preto, že som študovala chlapčenský odbor, v triede nás bolo málo dievčat, o to viac som si užívala to, že som dievča, ženskosť v sebe.

Hovorí sa, že aj žena má v sebe isté percento z muža, čo si o tom myslíte?

Ja asi nie, vnímam samu seba ako stopercentnú ženu. Mám záľubu v adrenalínových športoch, možno to by niekto vnímal ako výsostne mužskú záležitosť, ale ja to tak necítim, je to moje akčnejšie ženské ja.

Dobre a čo teda vaše ženské vrtochy?

Ak je vrtoch to, že si rada kúpim pekné náušnice alebo to, že si s kamarátkou vybehneme na krátku kávu a tri hodiny beháme s taškami po obchodoch... No nestáva sa to často, na obchody nemám toľko času. Je to skôr príležitostné.

Novinári sa vás asi často pýtajú na vzťah s hercom Jurajom Bačom... Čo mal Juraj také, čo nemali iní muži?

Nikdy som s médiami nehovorila o žiadnom vzťahu a ani teraz viac nepoviem. Povedala som si, že sa nevyjadrím k ničomu, čo sa nášho vzťahu týka, je to hranica, ktorú nechcem prekračovať a verím, že to čitatelia chápu.

Keby ste sa mohli vrátiť späť a rozhodnúť, či sa znova dáte na dráhu, na ktorú ste sa dali, urobili by ste to?

Nedávno som sa presne nad týmto zamýšľala a dospela som k záveru, že áno. Hudba ma robí šťastnou. Skladať vlastné piesne a následne ich zdieľať s inými, ktorých tiež robia šťastnými, je krásne. No robila som aj kadečo iné. Napríklad, keď som štátnicovala, učila som v ZUŠ-ke deti divadlo, aj to ma veľmi bavilo a napĺňalo.

Neraz ste povedali, že keď tvoríte, ide to samo. Vnímate to ako dar od Boha? Vaša hudba i texty sú krásne lyrické, máte rada poéziu ako žáner?

Poézia bola súčasťou môjho života skôr ako hudba, dodnes ju aj rada čítam. Už v prvej triede základnej školy som písala básničky a písala som ich dlhé roky. Na vysokej škole som ich začala zhudobňovať. Doma mám v škatuli ešte veľa básní a textov, ktoré nie sú zhudobnené. Niekedy sa k nim vraciam a spomeniem si na rozpoloženie a chvíle, v ktorých vznikali. Presne si spomeniem, čo som v tej chvíli či etape života prežívala...

Máte teda piesne, ktoré vás vracajú do konkrétnych pocitov, do konkrétneho rozpoloženia?

Áno, pieseň Baránok, je to jedna z mojich modlitebných piesní. Do jej videoklipu sme dali autentické zábery z výletu na Mont Blanc, kde som bola s kamarátkou a sú tam aj zábery z našich hôr. Viažu sa mi k nej silné spomienky a momenty, ktoré akoby som znova prežívala pri jej spievaní. Alebo pieseň Čaro obyčajných vecí, ktorá je priamo o spomienkach na ľudí, ktorí vo mne zanechali veľké stopy. Sú to bežní ľudia, ktorí majú pre mňa neobyčajné čaro a vždy, keď ju spievam, myslím na nich a cítim ich prítomnosť.

- - Inzercia - -