Dnes je pondelok, 15.júl 2019, meniny má: Henrich
Čas čítania
8 minutes
Zatiaľ prečítané

Peter Batthyány: Myslieť na seba neznamená byť egoistom

júl 12, 2019 - 11:41
Komediálneho herca ľudia milujú nielen pre jeho špecifický zmysel pre humor. PETER BATTHYÁNY nemá za sebou najľahšie obdobie, no napriek tomu okolo seba šíri úsmev a pozitívnu energiu. V rozhovore pre Slovenku prehovoril aj o svojom rozchode so životnou láskou, ale aj o peknom vzťahu s dcérou Petrou, s ktorou si kedysi veľmi nerozumeli. Dokonca priznal, že v minulosti využil aj služby psychológa...

Foto: Ramon Leško

Ste vyštudovaný profesionálny džokej. Existuje niečo, čo vás táto profesia naučila do života?

Som presvedčený, že z profesie džokeja čerpám dodnes. Ak človek dokáže rozumieť nemej tvári zvieraťa a vie, čo chce, čo potrebuje a na čo myslí, potom dokáže lepšie rozumieť aj ľuďom. Vďaka tomu je pre mňa dnes komunikácia s ľuďmi zrozumiteľnejšia. Koníky ma naučili neskutočnej odovzdanosti a úprimnosti. Čistota koní nepozná zákernosť, zlobu, nenávisť a túžbu ublížiť. Toto sú veci, ktorými by sa mal riadiť v živote každý. Z môjho uhla pohľadu je to veľmi podstatné, lebo príroda a my ľudia sme jedno a to isté. Odčleňovať sa od prírody je úplná katastrofa pre každého z nás.

Láska ku koňom je pre mnohých celoživotná záležitosť. Priťahujú vás aj dnes?

Ich prítomnosť je rozhodne liečivá. Veľakrát nás ľudí z mesta vracajú akoby späť. Naozaj nás liečia, najmä našu dušu. Ich čistota a energia sú veľmi dôležité pre každého. Energia prírody je v podstate najdôležitejšia. Nikdy nedokážeme obísť zákonitosti prírody. Jedno obdobie sa hovorilo, že práve ľudia sú pánmi tvorstva, dnes sa už tomu musíme smiať. My ľudia sa musíme prispôsobiť zákonom prírody.

Svoju hereckú kariéru ste začínali v divadle Stoka. Čím vás toto alternatívne divadlo ovplyvnilo?

Divadlo Stoka navždy zostane v mojom srdci. Bolo miestom, kde sa stretávala slovenská inteligencia. Vyšli z neho ľudia, ktorí dnes píšu úžasné scenáre, sú skvelými režisérmi, ľudia, ktorí predávajú naše filmy do zahraničia. Režisér Blaho Uhlár zo Stoky ma veľmi veľa vecí naučil, je to človek, ktorý ma výrazne posunul dopredu, divadlo ma nesmierne obohatilo.

V minulosti ste boli aj súčasťou ďalšieho alternatívneho divadla GUnaGU, odkiaľ vyšli skvelí herci a umelci...

V divadle GUnaGU som prežil niekoľko krásnych rokov. Bola to však trochu iná divadelná dielňa ako Stoka. Mal som možnosť stretnúť tam skvelých ľudí a výrazné osobnosti. Viliam Klimáček je výnimočný dramatik, úžasný bol aj režisér divadla Karol Vosátko, no stretol som tam aj skvelých hercov, ktorí dnes žiaria na televíznych obrazovkách. Vzniklo tam množstvo dnes už kultových predstavení, napríklad English is easy, Csaba is death.

Ako ste na tom dnes? Môžu vás fanúšikovia vidieť v divadle?

Viac-menej hosťujem. Podobné predstavenie, ako je English is easy, Csaba is death sa pripravuje od septembra. Voláme to Mafiánske historky. Mali by sme na Slovensku hosťovať vo viacerých divadlách a cestovať s týmto predstavením. Dnes už to nie je o tom, že človek hrá v jednom divadle, v súčasnosti sa chodieva do rôznych kultúrnych centier, aby predstavenie videlo čo najviac ľudí. Musia tvrdo robiť na svoje hypotéky, nemajú už toľko času, takže je pochopiteľné, že nemajú chuť a silu cestovať povedzme zo Žiliny do Bratislavy. My teda cestujeme za nimi a kultúru sa snažíme priniesť do viacerých slovenských miest.

Netajíte, že trpíte dyslexiou, napriek tomu sa už tridsať rokov venujete herectvu. Mali ste to náročnejšie oproti svojim kolegom?

Keď som bol ešte chlapcom, často som sledoval nedeľnú chvíľku poézie a rôzne inscenácie a filmy, kde hrali majstri, od Jozefa Kronera, cez Júliusa Pántika a ďalších. Ich prejav bol úžasný, v tom čase sme si našu slovenčinu dokázali „hýčkať“. Mal som pred týmito osobnosťami obrovský rešpekt. Keď som počul prednes Dušana Jamricha alebo iných popredných umelcov, tak som si nevedel predstaviť, že by som sa raz mohol stať hercom. No keďže som mal vždy blízko k poézii, tak som ju veľmi rád „nasával“. Bál som sa však prejaviť. V tom období som však netušil, že mám dyslexiu. V mojom živote sa však ukázalo, že ak človek niekam patrí, tak sa môže tomuto povolaniu vyhýbať ako chce, jednoducho sa tam raz dostane. Dnes sa tomu, samozrejme, veľmi teším. Ako chlapec som si však predstavoval, že budem biológom alebo budem liečiť zvieratá v Afrike. Je to trošku vzdialené od reality, že (smiech)?

Vďaka seriálom Mafstory a Profesionáli ste zažili obrovskú slávu. Je podľa vás popularita návyková?

Som typ človeka, ktorý keď sa do niečoho zahryzne, veľmi tvrdo a poctivo pracuje. Idem krok za krokom a makám. Vždy som sa snažil pracovať najlepšie, ako som vedel, aby som sa za to potom neskôr nemusel hanbiť. Potom nastal akýsi ošiaľ a s tým spojená popularita. Musím priznať, že som sa tomu čudoval. Keď pracujete, nevnímate, že sa stávate populárnym alebo obľúbeným. Hovoril som si, že som možno pri hraní pre ľudí presvedčivý. Samotná popularita pre mňa neznamená až tak veľa. Poviem to na rovinu. Je to fajn, ak vás pozdravia alebo si vás vážia. Je to na druhej strane aj zaväzujúce. Potom máte chuť vytvárať ďalšie veci, ktoré ľuďom opäť prinesú radosť. No častokrát to bolo aj veľmi ťažké. Nemáte možnosť si v takomto období vôbec oddýchnuť, dokonca ani si sadnúť na lavičku, lebo vždy niekto príde a je šťastný, že vás vidí a chce s vami prehodiť nejaké to slovíčko. V ten deň však nemusíte mať dobrú náladu, prípadne riešite svoje problémy ako každý iný človek. Osobne však nie som typ, čo by sa správal nevrlo. Vždy som chcel byť na fanúšikov príjemný a milý.

Z obrazoviek ste sa vytratili. Čomu sa aktuálne venujete?

Mám za sebou pomerne náročné obdobie. Pred časom mi zomrela mamička a zmenila sa aj moja rodinná situácia. Potreboval som si na istý čas oddýchnuť, jednoducho som nevládal. Musel som zvážiť, ktorým smerom sa chcem uberať. Každý z nás potrebuje raz za čas akúsi pauzu, aby si utriedil myšlienky. Zameral som sa viac na sociálne siete. Veľmi mi to pomohlo a začalo ma to pomaličky vracať do života. Zistil som, že komunikácia cez sociálne siete je dnes ľuďom blízka. Už sa tejto oblasti venujem približne dva roky. Tvorím krátke videá, kde reagujem na rôzne podnety. Posledné obdobie som začal spolupracovať s režisérom Marcom Procházkom a Oliverom Osvaldom. Oslovili ma a teraz chystáme seriál s názvom Zabitý prípad. Myslím si, že to bude dobré, lebo sme sa rozhodli to poňať úplne inak, ako sa doteraz robili veci na sociálnych sieťach. Verím, že sa to ľuďom bude páčiť.

Spomínali ste, že sa udiali aj zmeny vo vašom súkromí. S vašou druhou exmanželkou Dagmar ste spolu žili aj po rozvode. Aká je u vás aktuálna rodinná situácia?

Poviem to úplne otvorene. My sme s Dagmar spolu naozaj fungovali. Všetko však má svoj čas a všetci ľudia sa istým spôsobom vyvíjajú, meníme sa každým dňom. Je to prirodzený proces. Keď sa niečo v živote naplní, tak potom musíme ísť ďalej. Aj naše cesty sa rozišli.

Máte za sebou dve manželstvá, ste skúsený muž. Viete teraz s odstupom času povedať, čo je pre vás vo vzťahu dvoch ľudí to najdôležitejšie?

Pre mňa je vo vzťahu nesmierne dôležitá práve láska. Prejavujem ju tak, že si ženu vážim. Som k nej pozorný a žijem pre rodinu, aby sme spoločne dokázali pekne fungovať. Keď príde aj ťažšie životné obdobie, potrebujem mať pocit, že v tom nie som sám.

Komplikovaný vzťah ste mali s dcérou Petrou. Ako sa vám podarilo prekonať problémy?

Všetky tie nešťastné okolnosti vychádzali z akéhosi nedostatku lásky. Tak ako láska chýbala u mňa, tak chýbala aj u mojej dcérky. Tie prejavy sa jednoducho nakopili. Lebo láska a nenávisť idú ruka v ruke. Potom nastávali situácie, ktoré sa objavovali aj v médiách. Osobne sa veľmi teším, že sme si našli s Petrou k sebe opäť cestu a že sa tento kruh uzavrel. Opäť prinášame jeden druhému to, čo sme obaja pociťovali ako deficit. Musím povedať, že prvý krok k nášmu uzmiereniu po všetkých problémoch urobila práve Petra. To bolo pre mňa nesmierne prekvapujúce a zároveň dojímavé.

Vaša dcéra sa aktuálne venuje aj bojovým športom. Ako to vnímate z pozície rodiča?

Venuje sa súťaži Oktagon. Je veľký bojovník. Jedného dňa za mnou prišla, že má pred sebou fotenie na Oktagon. Vtedy som si povedal, že je to pekné dievča, tak je to asi niečo prirodzené. Domnieval som sa, že ide o reklamné fotenie na plagát. Z fotenia sa vrátila a povedala mi, že ide bojovať do klietky. Bol to pre mňa obrovský šok, ktorý doteraz neviem rozdýchať. Je to nesmierne tvrdý šport. Petra je jemné, krásne a nežné dievča. To, že ide bojovať do klietky, mi vždy spôsobuje šok. Nechcem znevažovať tento šport, určite je zaujímavý pre niektorých ľudí, ktorí vyznávajú tento druh bojového umenia. Takisto som sa v minulosti aj ja sám venoval bojovému športu. Som však presvedčený, že ženy by sa mali venovať niečomu inému. Mám pocit, akoby ženy pri bojových športoch strácali svoju ženskosť. Teraz ma moja dcéra asi zabije (smiech).

Máte bohaté pracovné, ale aj životné skúsenosti. Čo je pre vás v živote podstatné?

Veľakrát mi v živote ľudia hovorili, že musím v prvom rade myslieť na seba. Chápal som to ako nesmierne egoistickú vec. Vraví sa totiž, že keď chceš rozdávať lásku, musíš myslieť na všetkých okolo seba. Mal by si lásku rozdávať a obetovať sa. To je to najhoršie slovo, aké som kedy počul. Pochopil som to až neskôr, keď som začal navštevovať psychológa, aby som si trochu utriedil myšlienky. V prvom rade by sme si mali uvedomiť niektoré pojmy a nemýliť si to s dojmami. Myslieť na seba neznamená byť egoista. Ak ste ako živá bytosť na poriadku, máte k sebe úctu, vážite si sám seba, tak máte šancu nebyť zatrpknutý, nebyť zlý, nenávistný a zrazu akosi viete dopriať aj iným. Viete, kto ste, poznáte sa a pociťujete k sebe úctu. Potom viete veľmi ľahko rozpoznať, kde sú vaše silné a slabé stránky. Vďaka tomu môžete na sebe pracovať a rozdávať radosť. Či už ako kuchár, politik alebo ako herec. Potom sa viete naplno usmievať. Ale ak máte nejakú traumu či bloky, tak sa veľmi často stáva, že opakujete v živote tie isté chyby a už je problém na ceste.

Spomenuli ste, že ste v určitej životnej fáze potrebovali aj psychológa. Ľudia však majú voči tomuto povolaniu stále určité predsudky. Na druhej strane, pomoc odborníka zvyčajne vyhľadajú veľmi inteligentní ľudia alebo tí, čo chcú niečo v živote zmeniť...

Tiež som si myslel, že ísť k psychológovi je takmer to isté ako ísť k psychiatrovi. Je v tom však zásadný a veľký rozdiel. Psychológ vám pomôže vykonať akúsi formu psychohygieny, kde veci môžete rozpoznať sám na sebe. Psychiater však už lieči medikamentami všetky tie diagnózy, ktoré sa nakopia práve preto, že človek nemá určitú formu relaxu alebo psychohygieny. Každý z nás zažíva akúsi traumu, odkedy sa narodí, až kým neumrie. Myslíme si veľakrát, že dokážeme všetko vyriešiť sami. Môžeme to analyzovať, ako chceme, ale nie sme odborníci a nevieme si pomôcť. Dnešná doba je navyše extrémne hektická a chaotická. Všetci raz budeme potrebovať psychológa. Ak si v súčasnosti chceme zachovať zdravý rozum, tak na sebe musíme pracovať. Jedine tak sa môžeme posúvať ďalej.

- - Inzercia - -