Dnes je utorok, 22.október 2019, meniny má: Sergej
Čas čítania
6 minutes
Zatiaľ prečítané

Vnučka Hildy Múdrej zachraňuje kone

júl 23, 2019 - 15:00
Vnučka Hildy Múdrej - „Gringo, prestaň ma žuť, čo si ty myslíš! Hej, počúvaj, ty čierny čert!“ Statný kôň sa „uvedomí“ a poslúchne príkaz.

Po pár minútach však nenápadne zacúva zadkom k domácej panej a akoby náhodou – robí sa, že odháňa muchy, ju šľahne chvostom po hlave. Aj kone si vedia dovoľovať voči ľuďom. Zuzane Múdrej to ale neprekáža. Dokonca má zvieratá s problémovou povahou rada. Miluje všetky kone a kvôli nim sa so svojím partnerom Martinom presťahovala z Bratislavy na myjavské kopanice.

„Koňom sa venujem od malička. Roky som trénovala voltíž - gymnastiku na cválajúcom koni. Neskôr, ešte v Bratislave, som zachránila jedného koňa z jazdeckého klubu. Časom som však prišla na to, že tieto zvieratá potrebujú priestor, aby sa mohli hýbať. V Bratislave, v prenajatých priestoroch na poľnohospodárskom družstve, sme si nemohli byť istí tým, čo bude o mesiac.

Preto sme sa pred ôsmimi rokmi presťahovali do dediny Vrbovce, presnejšie do jednej z osád, ktorá je zhruba šesť kilometrov od obce,“ vysvetľuje sympatická mladá žena.

No niečo treba vysvetliť. Pred kým, pred čím zachránila koňa? „Mal zlomenú nohu a mal skončiť ako potrava pre šelmy v zoo. Ja som ho kúpila, dal sa dokopy a ešte si dlhé roky požil. A takto je to aj s tými koníkmi, čo mám dnes. Aby nešli na bitúnok, aby nimi nenakŕmili tigre v zoologickej záhrade, odkúpime ich a dávame im šancu žiť ďalej. Sú to v podstate jazdecké kone, ktoré už nevládzu podávať výkon na takej športovej úrovni, ako si ich majitelia priali. Sú po ťažkých úrazoch alebo sú nebezpečné, pretože ich týrali,“ hovorí Zuzana Múdra.

Táto žena neľutuje vlastné peniaze, aby vykúpila koníka a zachránila ho pred smrťou! Výkupná cena sa pohybuje na úrovni 500 eur za kus. V roku 2007 založili Zuzana a Martin občianske združenie, ktoré pomáha zachránené kone financovať. Rodina, priatelia, známi aj neznámi prispievajú dvomi percentami z daní.

Prečo to vlastne robí, prečo má kone tak rada? „Neviem. Môj otec hovorí, že je to diagnóza. Ani neviem, čím ma očarili, kone sú skrátka perfektné. Starostlivosť o ne, to sú také moje každodenné malé radosti. Ani nie som náročná, však?“ vraví šibalsky Zuzana. Jedným dychom však dodáva, že nie je zástancom toho, aby sa za každú cenu zachraňovali všetky zvieratá. „Pokiaľ tam nie je perspektíva, kôň má mať bolesti a  má sa trápiť, tak to nemá zmysel.“

Natiera ich repelentom

V súčasnosti má v starostlivosti osem koníkov a somárika. Päť koní patrí Zuzane a tri jej priateľom. Všetky majú mená, dokonca aj prezývky, ktoré im dali tu na kopaniciach. „Napríklad tento tu je Radar, s takýmto menom sa narodil, respektíve také meno dostal od svojho chovateľa. My sme ho premenovali na Rangiho (Rendžiho), čo je oveľa príjemnejšie a krajšie a v jazyku novozélandských Maoriov to znamená Nebo. Kobylka zas dostala oficiálne meno Vitana, my sme ju premenovali na Vinie. Uznáte, že je to lepšie,“ celkom rozumne argumentuje pohnútky, prečo koníky prekrstili.

Ako sme sa na vlastné oči presvedčili, Zuzana to so štvornohými kamarátmi vie. Trpezlivo vychováva aj tých, čo robia problémy. „Mám rada kone s problémovou povahou. Väčšinou sa takými stanú, ak s nimi niekto zle zaobchádzal. Je to vlastne ako u ľudí. Niektorý kôň má submisívnu povahu, iný dominantnú. A keď ten dominantný zistí, že človek je slabší, môže sa stať nebezpečným. Má predsa pol tony, a ak sa rozhodne človeku ublížiť alebo si povie, že si presadí svoje, tak vie, že na to má. Väčšina koní to však nevie, preto nie sú nebezpečné,“ poúča nás o psychológii konskej duše Zuzana.

Problémový bol a ešte aj čiastočne je aj v úvode spomínaný Gringo. Kedysi sa vraj k nemu cudzí ľudia nemohli ani len priblížiť. My sme počas našej návštevy stáli len pár metrov od neho a celkom nás akceptoval. Aj keď je pravda, že na nášho fotografa sa prišiel pozrieť celkom zblízka. Asi preto, že sa nerád fotí? „Gringo je náš najdrahší kôň. V roku 2012 musel podstúpiť akútnu operáciu čriev na veterinárnej klinike v Brne. Operácie koní sú veľmi finančne náročné a keby nám vtedy zbierkou nepomohli priaznivci, nemohli by sme ho zachrániť,“ opisuje Zuzana. Musíme priznať, že koníkom je tu na kopaniciach sveta žiť. Blízko maštale majú lúku, kam si môžu hocikedy vybehnúť. Ich majiteľka sa o ne vzorné stará. Na hlavách nosia špeciálne sieťky proti muchám a ovadom. „Nie je to povinné, ale je pre ne lepšie, keď majú nasadené ochranné sieťky. Muchy, ktoré prenášajú hromadu baktérií a patogénov koňom sadajú do očí, a takto môžu preniesť silný zápal. Vlani mal jeden z nich strašný zápal, musela som mu každé štyri hodiny dávať kvapky do očí, čo sa mu vôbec nepáčilo. Ani v ušiach hmyz nerobí dobrotu. U koní so svetlou farbu srsti  sa práve v ušiach veľmi často tvoria bradavice, sarkoidy,“ vysvetľuje Zuzana. Svoje koníky dokonca aj natiera špeciálnym repelentom pre zvieratá.

Daniele sa im pasú pod oknami

Len z farmárčenia by na kopaniciach nevyžili. Zuzana sa preto venuje aj svojmu „normálnemu“ povolaniu. Je účtovníčka a keď pri koňoch porobí všetko, čo treba, sadá si za počítač a spravuje firmám a živnostníkom účty. Našťastie takáto práca sa dá plne robiť cez počítač. Jej partner Martin zas chodieva externe vypomáhať na farmu na Moravu. Robí, čo treba – opravuje ohrady, pomáha pri pôrode teliatok, kosí, zváža seno. Do Vrboviec a do Sobotišťa chodievajú niekoľkokrát do týždňa nakupovať potraviny a na poštu.

„Život na kopaniciach mi dáva pokoj a radosť z toho, že môžem byť s koňmi. A môžem byť s nimi viac, ako keď sú niekde zavreté v stajni. A chcem sa o ne starať, kým nezahynú. Pre mňa je to už láska na celý život.  Od detstva som športovala, fyzická práca mi nerobí problémy,“ hovorí odhodlane táto usmievavá osôbka, teraz už dušou kopaničiarka.

No povedzte, komu by sa tu nepáčilo, keď sa mu pred oknom spálne pasú daniele? A hoci domácej panej žerú chryzantémy, je to bývanie ako v rozprávke. Na druhej strane Zuzana priznáva, že starostlivosť o kone je náročná. Už len zabezpečiť krmivo na zimu si žiada fyzickú námahu a aj nemalé financie. Za jednu zimu zožerú tieto kone zhruba 30 ton sena. Časť z toho si Zuzana a Martin dorobia sami, no časť musia aj dokupovať. Preto ich nemilo prekvapilo, keď im zhruba pred štyrmi rokmi z lúky ukradli balíky sena. „Boli sme naštvaní, lebo vtedy bol slabý rok. Sena bolo málo a bolo drahé,“ opisuje nemilú skúsenosť Zuzana.

Ozaj, zajazdí si vôbec na svojich koníkoch? Veď sú to bývalé športové esá! „Len veľmi zriedka. Chcela by som viac jazdiť, ale času je málo. Tento rok sa mi podarilo tak šesť-  sedemkrát osedlať koňa a zajazdiť si.“

Babka ju odmietla trénovať

Zuzana Múdra je vnučkou slávnej trénerky Hildy Múdrej, ktorá pätnásť rokov, počas celej jeho krasokorčuliarskej, trénovala Ondreja Nepelu. Tento náš úchvatný športovec bol päťkrát majstrom Európy, trikrát majstrom sveta a získal zlatú medailu na Olympijských hrách v Sappore v roku 1972. „Na Ondreja si pamätám. Bola som však ešte dieťa, takže som ho nevnímala ako veľkého športovca. Bol to veľmi príjemný človek, to sa mi vybaví ako prvé, keď si naňho spomeniem. Poznala som sa aj so „Sesim“ Jozefom Laukom. On je už dnes tiež nebohý. To bol Ondrov kamarát, v podstate taký jeho parťák do nepohody, bratislavský bonviván. Povystrájali spolu strašné veci, o tom by vedeli rozprávať  pamätníci legendárneho V-čka. Mimochodom, aj Nepela mal rád kone, jazdil na nich. Chodieval jazdiť do klubu Slovan so Sesim Laukom, dokonca v roku 1969 bol na  titulnej strane časopisu Jazdectvo,“ spomína Zuzana. A ako nám prezradila ďalej, po Ondrejovi Nepelovi zdedila lyžiarsku kombinézu. „Bola to kombinéza zo Zimných olympijských hier v Calgary v roku 1988, keď tam bol už ako tréner.“

Keďže jej stará mama bola chýrna trénerka, zaujímalo nás, či Zuzana nechcela byť  tiež krasokorčuliarkou. „My sme to skúšali všetci, teda ja aj dve moje sesternice. Ale babička povedala, že ona trénovať rodinu nebude. A myslím si, že to bolo veľmi správne a veľmi rozumné. Mňa však krasokorčuľovanie ani  obzvlášť neokúzlilo. Základy mám, môj mladší brat zase hral hokej.  Ale neboli sme takí talentovaní, ani takí usilovní ako Ondro,“ prezrádza Zuzana, prečo jablko padlo ďaleko od stromu.

- - Inzercia - -