Dnes je utorok, 22.október 2019, meniny má: Sergej
Čas čítania
3 minutes
Zatiaľ prečítané

Príbeh - Trpká pachuť prehry

júl 26, 2019 - 15:00
Eva sa narodila v jednoduchej chudobnej rodine, kde ambície nemali miesto. Jedinou devízou, s ktorou mohla počítať, bola jej vyzývavá krása. No aj túto premrhala a ocitla sa na dne.

Bože, ako som kedysi nenávidela svojho otca za to, že bol len pomocným robotníkom na trati a nepamätám si dňa, keď prišiel domov triezvy! Opovrhovala som aj svojou uvzdychanou a zrobenou matkou a vyhýbala sa pohľadu do jej unavených očí. Pohľad do zrkadla ma vždy ubezpečoval, že mne sa to nemôže stať, no dopadla som horšie, ako oni dvaja dohromady. Keď kráčam po ulici, cítim na sebe pohŕdavé pohľady ľudí. Aj ich chápem. Veď koho by už nepohoršil pohľad na ušmudlanú, potácajúcu sa ženu, z ktorej za bieleho dňa razí lacný alkohol, vlečúcu za ruku mentálne postihnutého syna?

Falošné sľuby mladosti

Kedysi dávno, viac ako pred tridsiatimi rokmi, som bola skutočná krásavica. Vysoká, štíhla, pekne vyvinutá postava a súmerná tvár s nádhernými vlasmi by sa dobre vynímali na predvádzacom móle. Môj cieľ bol ale oveľa prozaickejší. Dobre sa vydať za muža, ktorý by ma vedel zabezpečiť. V mojom okolí sa ale nikto taký nevyskytol. Zo základky som sotva preliezla na poľnohospodárske učilište, odbor živočíšna výroba. Keď som si už takmer zúfala, že celý život strávim v ošipárni, usmialo sa na mňa šťastie. Na tanečnej zábave som sa zoznámila so sympatických chalanom. Fešák - a zaľúbil sa do mňa. Mirko študoval právo. Správal sa ku mne ako k ozajstnej dáme. Nosil mi kvety, dokonca ma vzal aj do opery. Trval na tom, že chce spoznať mojich rodičov. Strašne som sa hanbila doviesť ho do tej špiny a biedy, ale on sa zachoval fantasticky. Celý čas ma nežne držal za ruku a tváril sa, že nevidí mamine rozpaky, keď mu s trasúcimi sa rukami servírovala turka do horčičáku. Chodili sme spolu päť rokov. Keď spromoval a spravil si doktorát, oženil sa s kolegyňou z fakulty. Asi sa mu zdalo nepatričné, aby on, JUDr., chodil do spoločnosti s manželkou - skladníčkou v domácich potrebách.

Svadba z trucu

Chcela som mu urobiť napriek. Ublížiť mu tak, ako on ublížil mne. Nenapadlo mi nič múdrejšie, ako ihneď sa vydať. K nám do skladu chodieval závozník Milan. Územčistý, tuctový starý mládenec. Dovtedy som si ho ani nevšimla, ale situácia sa zmenila. Nadbiehala som mu, pozývala na kávu, on sa síce nebránil, ale ani netrhal z prehnanej iniciatívy. Po podnikovej oslave MDŽ som ho zviedla so zámerom otehotnieť. Vyšlo to. Keď som mu oznámila, že bude otcom, len pokrčil ramenami a skonštatoval – dobre, tak sa vezmeme. Narodil sa malý Milanko. Krásne, roztomilé bábätko. Za iných okolností, konkrétne, keby to bol Mirkov syn, by som omdlievala od šťastia. Ale takto? K jeho otcovi som už necítila nič, iba odpor. Syn vyrastal v atmosfére ustavičných hádok, a to sa na ňom podpísalo. Milan odo mňa odišiel, keď mal malý desať rokov. Na súde tvrdil, že stretol ženu, s ktorou je konečne šťastný a túži si s ňou založiť skutočnú rodinu a domov.

Na samom dne

Medzitým prebehla Nežná revolúcia a ja som zostala bez práce. Zamestnal ma podnikateľ v jednom zo svojich obchodov. Milanko vyrástol, pohltila ho partia, ktorá sa živila rôznymi vykrádačkami. Aj teraz si odpykáva jeden zo svojich trestov za vlámanie.

Práca v železiarskom obchode medzi klincami a drôtmi ma síce nebavila, ale zvykla som si. Rovnako aj na časté návštevy pána majiteľa v našom obchode. Vysvitlo, že tam chodí kvôli mne. Nuž čo, minulo mi už štyridsať, ale stále som bola pekná ženská. Imro, zachovalý šesťdesiatnik, bol síce ženatý, no tvrdil mi, že so ženou si vôbec nerozumie a vlastne spolu už ani nežijú. Zamilovala som sa. Po mojich štyridsiatych piatych narodeninách prišiel na svet malý Oliver. Žiaľ, nebol zdravý. Narodil sa s Downovým syndrómom. Imrich ma vyhodil z práce, vraj rodinu si rozbíjať nedá. Občas pošle nejaké peniaze, niečo mám zo sociálky. Na trochu jedla, lacný alkohol a cigarety sa vždy nájde. Viem, že Oliver je neovládateľné dieťa. Ide ľuďom na nervy so svojimi výkrikmi a prudkými pohybmi. Každý je rád, keď s ním vypadnem. Len opilcom na múriku, kde sa my, stratené existencie, stretávame, neprekáža. Tam ma berú ako seberovnú. A prečo nie? Veď k nim patrím.

Marta, Nitra

 

- - Inzercia - -