Dnes je nedeľa, 20.október 2019, meniny má: Vendelín
Čas čítania
10 minutes
Zatiaľ prečítané

ĽUBICA HARGAŠOVÁ - Baví ma objavovať múdrych ľudí

august 06, 2019 - 18:00
So Slovenskom spojila takmer celý svet, keďže už viac ako sedem rokov predstavuje v rozhlasovej relácii Naši a svetoví úspešných Slovákov vo svete. „Čím väčšia osobnosť, tým skromnejší človek,“ hovorí redaktorka a publicistka ĽUBICA HARGAŠOVÁ a rovnako sa tento výrok dá použiť aj u nej. Rozhlasová stálica si nepotrpí na ovácie...

Ľubica, vyrastala som na tvojich reláciách Mikrofórum a  Rádio Elán, teší ma, že sme sa vďaka našej práci spriatelili a som zvedavá, ako sa dá prežiť viac ako tridsať rokov v budove, o ktorej sa hovorí nie veľmi pozitívne...

… hovoria to tí, čo budovu poznajú len letmo. Nedávno som nahrávala rozhovor s Pavlom Mikolajčákom, mladým úspešným architektom v Taliansku. Prezrel si budovu a bol ňou očarený. Ani neviem, koľko fotografií si urobil (smiech). Ale ty máš asi na mysli reči o energiách v obrátenej pyramíde. Mala som dvakrát zlomenú nohu, raz bol na vine bicykel, druhý raz zľadovatený chodník. Zachránila som magnetofón, vtedy môj vzácny pracovný nástroj a nemyslela som na seba. Nebola som v práci asi tri mesiace. Keď som sa vrátila, bola som šťastná, že som opäť v tejto budove. Aj ja som počula názory, že obrátená pyramída, to sú aj obrátené emócie a že je tu málo pozitívnej energie. Opak je pravda. Keď sa pozerám z okna, ešte aj teraz mám rada nádherný výhľad na strechy budov a na vzdialené Malé Karpaty, sú to úžasné scenérie. Máme príjemné kancelárie, široké chodby a najväčším darom sú dobrí kolegovia, tí sú zdrojom energie... Mne rozhlas zmenil život.

Mne tak trochu zmenila život rozhlasová relácia pre mladých, kde si vysielala každú stredu aj ty. Mala som pocit, že sa za mikrofónom stále usmievaš... Predstavovala som si, že máš dlhé blond vlasy... Ako si vtedy vyzerala?

Áno, mala som dlhé blond vlasy a aj teraz sa  za mikrofónom usmievam. Mňa moja práca doslova napĺňa. Napríklad nedávno som si uvedomila, keď som strihala reportáž z cesty po Maroku, ako ma nesmierne  baví montovať  pôvodné nahrávky so slovenským prekladom, k tomu dorábať ruchy a dynamizovať text tak, aby z piatich nahraných hodín bolo päť minút, ktoré ľudí oslovia, vypočujú  si ich  a budú mať pocit, že sme tie miesta prešli spolu. Jednoducho  sa snažím, aby poslucháči cez moje reportáže  videli svet aj ušami.  Tak ma to od začiatku učili prví šéfovia.

Kto ťa vlastne priviedol k mikrofónu? Ja mám z neho stále veľký rešpekt...

Môj otec bol učiteľ a doma sme stále čítali. S bratom sme mali veľa kníh, to nám zostalo doteraz. Otcov strýko bol tiež učiteľ na Dolnej zemi, tak si rodičia mysleli, že pôjdem v tých šľapajach. Lenže ja som rada písala postrehy, poznámky, glosy, ale na druhej strane ma fascinovala hovorová reč. Milovala som bábkové divadlo, uvažovala som o bábkovej réžii, ale študovala sa len v Prahe. Ťahalo ma to aj na právo, už v škole mi hovorili, že som obhajca chudoby. Doteraz nemám rada neprávosť a keď sa ubližuje bezbranným a chudobným. Osud ma však predsa len doviedol k rodinným väzbám, skončila som pedagogickú fakultu a neskôr  po prijatí do Československého rozhlasu v Bratislave aj žurnalistiku na filozofickej fakulte.

 … žiadna tréma, strach?

Strach pred mikrofónom  mám ešte aj dnes. Toho sa nezbavím. Trvá krátko. Vyvoláva ho vraj určitý pocit zodpovednosti, ale odvaha mi nikdy nechýbala. A navyše ma vždy bavila práca s ľuďmi  a nové výzvy. Raz som sa náhodou dostala k informácii, že Československý rozhlas v Bratislave hľadá mladých redaktorov. Išla som. Konkurz  bol  v budove rádia na Zochovej ulici. Za stolom sedeli štyria vážni muži. Najskôr chceli počuť môj príbeh, kto som, čo som, odkiaľ som... Aj keď už boli presne informovaní, chceli  to počuť z mojich úst. Potom som čítala  predpísaný text. Páčila sa im moja slovenčina a to asi zavážilo. Doslova si pamätám, ako povedal jeden z nich: Takých ľudí ako vy tu potrebujeme a o týždeň som dostala telegram a v ňom oznámenie, že môžem nastúpiť. Ponúkli mi prácu v relácii Pozor, zákruta! alebo v mládežníckom vysielaní. Tá druhá ponuka sa mi pozdávala viac. Začala som pracovať v redakcii mládežníckej publicistiky, kde sme pripravovali kontaktové relácie Mikrofórum, Na modrej vlne, Signál... Neskôr vznikla samostatná mládežníka stanica  pod názvom E + M , kde som pravidelne v stredu popoludní  mala na starosti vedu a techniku. Nikdy som neoľutovala, že som otvorila rozhlasové dvere. A vždy som mala šťastie na kolegov a na šéfov. Už na začiatku som sa dostala do kolektívu úžasných ľudí. Bola tam Alica Bieliková, Juraj Paška, Ivan Mičko, Viktor Oravec, Milan Moravčík, Vlado Franc, Asta Kuffelová, Fedor Frešo.... Aj dnes po rokoch vidím, aké som mala šťastie na múdrych a rozhľadených ľudí. Ak nepomohli, neublížili. Samozrejme, za tie roky sa našli aj iní kolegovia či šéfovia, ktorým sme museli neustále dokazovať, či vieme a čo vieme.  Ale to už tak  v živote chodí...

Pamätáš si na svoj prvý rozhovor?

Samozrejme. Na to sa nedá zabudnúť. Robila som ho  s národnou umelkyňou, akademickou maliarkou Máriou Medveckou v jej ateliéri, v nádhernej oravskej prírode. Ešte si pamätám aj na zafarbenie jej hlasu. Vystupovala ako obyčajný človek, hovorila o rodine, o synovi lekárovi, ktorý vo voľnom čase hrá divadlo, o vzťahu k umeniu a k  rodnej Orave... Stretávať sa a pracovať s takými ľuďmi ako Mária Medvecká bolo pre mňa profesionálnym darom. Život človeku utečie, ani nevie ako. Ale je veľké šťastie, že za vyše štyridsať rokov som vďaka  rozhlasu stretla vzácnych ľudí.

Veľký dar je aj to, ak človek stretne blízku a spriaznenú dušu. Hovorím to preto, lebo ty si stretla muža, s ktorým ste dlhoroční kolegovia. Dá sa zladiť manželský život s profesionálnym?

Čo sa týka roboty, veľmi si do nej s manželom nezasahujeme, aj keď mi to niekedy nedá, samozrejme (smiech). Pošlem mu mail asi v tom zmysle – pozri, aký mám pre teba dobrý tip na reportáž. Nechcel by si tam ísť? Na čo mi on niekedy povie alebo odpíše – Ľubka, nezaťažuj ma, ja mám svoje (smiech). Takže, niekedy je to náročné, ale inak Miro (Miro Würfl – pozn. redakcie) je veľmi dobrý a slušný človek, ktorého si mimoriadne vážim, veľmi sa dopĺňame, obaja milujeme cyklistiku, plávanie, Jadranské more a mestečko Tučepi, vždy si tam dobre oddýchneme. Máme radi aj nášho psa, je síce ešte iba šteniatko, lebo ten pred ním náhle ako osemročný odišiel, a tak... Sme šťastní, keď sme na chalupe,  zostala nám  s bratom po starých rodičoch.  Z Mirka sa tam stáva maliar natierač, stavbár, záhradník. Môj brat Ľubo mu veľmi rád vždy nájde prácu. 

Bola to láska na prvý pohľad? Ako ste sa stretli?

Stretli sme sa na rozhlasovej chodbe. Je pravda, že som si ho na prvýkrát veľmi nevšimla, aj keď bol vysoký, s čiernymi hustými vlasmi a v okuliaroch. Bol môj typ, ale bol to kolega. Vtedy pracoval v redakcii, ktorá vysielala do zahraničia.  Priatelil sa s mojimi kolegyňami, raz nás pozval na vinobranie do Rače, odtiaľ pochádza. Bolo to veľmi príjemné popoludnie, pamätám si, že pršalo, rozprávali sme sa, popíjali vínko, ktoré ja až tak veľmi nemusím, ale bol to pekný romantický začiatok (smiech)...

Miro je rozhlasový redaktor a moderátor, pripravuje relácie pre Rádio Regina Západ. Počúvam ho najmä cez víkend v Panoráme, ale on je aj vášnivý čitateľ. Bol aj prvým čitateľom tvojej knihy Naši a svetoví, ktorá vznikla z rozhovorov s úspešnými ľuďmi, ktorých si spovedala v relácii?

Áno, Miro bol prvý, kto knihu čítal, a potom aj moji kamaráti, ktorí neťahajú medové motúzy popod nos. Povedal mi, čo sa mu páči, čo by bolo treba prerobiť a vtedy som si uvedomila, aký je to rozdielny typ práce – hosťa nahrávať, postrihať tak, aby bol so sebou spokojný a zároveň dať rozhovor na papier. Musela som riadne popracovať, aby neunikol obsah, aby bola zachovaná atmosféra rozhovoru, nálada a povaha hosťa, aby v tom bola výpovedná hodnota. Ak sa rozhovor len prepíše, stratí dynamiku, logiku, pointu. S písaným textom treba úplne inak pracovať. Veď to poznáš (smiech)... Uvedomila som si, že je to náročná práca, ale nechcela som cúvnuť. Za sedem rokov som mala vyše tristo úžasných rozhovorov a keď som dostala ponuku z vydavateľstva, aby som ich dala do knižnej podoby, vnímala som to ako česť a zadosťučinenie. Veľmi som sa potešila, keď niektoré moje rozhovory v rukopise čítal môj bývalý  vedúci v redakcii mládežníckej publicistiky Milan Moravčík. Keď napríklad dočítal Pavla Bršlíka, nášho svetovo uznávaného tenora, zavolal mi: Ľubi, ja toho Paľka v tom texte počujem... Spadol mi kameň zo srdca. Milan je nielen výborný znalec písaného slova, ale aj fanúšik opery, takže naozaj ma to veľmi potešilo.

Nemožno vymenovať všetky osobnosti, s ktorými si robila rozhovor. Dôležité je asi povedať, že si pre Slovákov objavila úspešných ľudí, o ktorých by sme doma možno vôbec nevedeli...

Raz som dostala otázku, prečo propagujem ľudí, ktorí sú úspešní v zahraničí a nie doma. Zvyknem odpovedať, že takmer všetci z nich pracovali na Slovensku, ale nenašli tu uplatnenie. Všetci do jedného však na rôznych podujatiach nezabúdajú zdôrazniť, odkiaľ pochádzajú a kde sú ich korene. Sú to väčšinou skromní ľudia, aj keď veľké osobnosti. Takým je napríklad spomínaný Pavol Bršlík, ale aj špičková operná speváčka Simona Houda-Šatúrová, prvá sólistka baletu Štátnej opery vo Viedni Nina Poláková, vedkyňa v Oxforde Monika Gullerová alebo aj Anežka Bóriová-Jendeková, ktorú ste teraz mali v nominácii na Slovenku roka. Je to Bratislavčanka, ktorá postavila pre chudobné deti na Madagaskare školu, investovala do toho vlastné peniaze, povedala si, že zmysel života je najmä o pomoci iným a šíri tam dobré meno Slovenska. Ďalšia Slovenka stavia na Kapverdských ostrovoch, konkrétne na ostrove Boa Vista nemocnicu. Takže sú to osudy plné inšpirácií a obdivu. Obdivujem ľudí, ktorí nezištne pomáhajú iným.

Títo ľudia bývajú zaneprázdnení, ako dlho na nich čakáš, kým prídu na Slovensko a ako sa pozývajú do relácie ľudia, ktorí už nie sú na Slovensku dlhé roky?

Vedela som o istom úspešnom slovenskom lekárovi, ktorý pôsobí v USA. Našla som  kontakt na internete, napísala som mu, vysvetlila, o čo ide, že by bolo pre mňa cťou, keby bol hosťom mojej relácie a odpoveď mi prišla asi v tom zmysle, že on sa síce volá rovnako ako mnou hľadaný lekár, že býva v rovnakom meste aj v regióne, ale že on je úplne niekto iný a nepochádza zo Slovenska... Vždy mi príde naspäť slušná odpoveď, vždy mi známi aj menej známi ľudia pekne napíšu a je úžasné, ak nájdeme spoločný termín rozhovoru. Niekedy sa stane, že na osobnosť čakám aj rok, ako napríklad na úžasnú dizajnérku tapiet Katarínu Stupavskú, ktorá navrhuje historické tapety a je vo svete veľmi vyhľadávaná. Na Slovensko príde v lete, a to len raz za rok, takže práve vtedy si s ňou aj plánujem rozhovor. Okrem prípravy sú to aj dlhé hodiny surfovania na internete a, samozrejme, aj dobré priateľské kontakty.

Priateľské kontakty máš aj vďaka cestovaniu. V reportážach mapuješ rôzne krajiny a destinácie. Spomínala si Jadranské more, ale viem, že si prežila aj dobrodružnú cestu v Keni a nedávno si bola v Maroku. Čo ťa na týchto cestách najviac fascinuje?

Ľudia, ich osudy, spôsob života, príroda aj pozoruhodnosti, ktoré by mohli zaujímať poslucháčov. V Keni to bolo naozaj dobrodružné. Spali sme v stanoch uprostred rezervácie, ja v stane úplne na kraji parku, kadiaľ v noci prechádzala rôzna zver. A ráno som v okienku stanu videla tvár leva, nebolo mi všetko jedno... Ale boli sme aj v dedinke, kde školskú  učebňu s počítačmi zariadili Slováci... V Maroku som sa skôr zamerala na krásne záhrady v okolí Marrákeša, na premyslený zavlažovací systém v krajine, na marocké zlato, ktoré živí chudobné rodiny pod pohorím Atlas... Toto sú príjemné cesty, ale robila som reportáže aj počas občianskej vojny v Juhoslávii. A na tie hrôzy, ktoré som tam  vďaka miestnemu farárovi a lekárovi videla a počula, nikdy nezabudnem. Nebyť ich dvoch, nedostala by som sa tam  a nesprostredkovala tú hrôzu poslucháčom.

Za svoje úžasné rozhovory, či už z ciest alebo vďaka tomu, že objavuješ múdrych a úspešných ľudí, si bola nominovaná v ankete Slovenka roka. Nedávno si dostala cenu Zlatý biatec. Aký význam majú pre teba tieto ocenenia?

Keď som bola nominovaná v ankete Slovenka roka, pridanou hodnotou bolo, že som sa stretla s mnohými úžasnými dámami, s vynikajúcimi osobnosťami. Samozrejme, nominácia ma veľmi potešila, aj keď ja vždy, keď ma niekto pochváli alebo navrhne na ocenenie, začnem uvažovať a sama seba sa pýtam: Naozaj som toho už toľko dokázala, že si zaslúžim ocenenie? Je to moja práca. Veď je toľko iných zaujímavých ľudí, ktorí si to viac zaslúžia... Pravdaže, je to iba moje malé vnútorné zaváhanie, lebo asi za každým ocenením je aj spokojnosť poslucháča. Osobne ma najviac tešia maily a listy od poslucháčov, ale aj od hostí. Vždy sa pochvália spätnou väzbou od svojich známych, kolegov, susedov. Niektorí ani netušili o ich úspechu vo svete. Po Slovenke roka som sa musela aj smiať. Boli sme s manželom na výlete v Ždiari, zastavili sme sa v súkromnom múzeu ich tradičnej kultúry a pani, ktorá ho vlastní, hovorí – jéj, pani Hargašová, ja vás poznám, vy ste tá Slovenka roka (smiech)... No, zasmiali sme sa. Myslela som si, že ma bude poznať z rozhlasu... Musím povedať, že hoci to znie možno sprofanovane, každé ocenenie prijímam s pokorou. Som šťastná, že som bola nominovaná v ankete Krištáľové krídlo, že som dostala ocenenie od primátora, keď sa udeľovali ceny v rámci propagácie cestovného ruchu, aj keď mi nedávno udelili Zlatý biatec. Ocenenie, ktoré sa udeľuje vynikajúcim vedcom, lekárom, podnikateľom, jednoducho významným osobnostiam. Najdôležitejšie pre mňa však naozaj je, že robím cyklus rozhovorov s múdrymi a úspešnými ľuďmi, ktorí šíria dobré meno našej krajiny, ktorí sú skromní a svoj úspech dosiahli vlastným úsilím.

- - Inzercia - -