Dnes je nedeľa, 17.november 2019, meniny má: Klaudia
Čas čítania
4 minutes
Zatiaľ prečítané

Kristína: Aj vo Švédsku poznajú myjavský kroj

september 06, 2019 - 22:04
Vysokoškoláčka KRISTÍNA TALÁBOVÁ musela odísť až do Švédska, aby zistila, aké silné puto ju viaže s rodnými myjavskými kopanicami. Chladná severská krajina ukázala, že v jej srdiečku drieme veľká láska a úcta k Slovensku. A tieto pocity sa na povrch predrali v podobe krojov. Uvedomila si, že ľudový odev je naše dedičstvo, náš poklad, ktorý treba udržiavať a zveľaďovať. Preto si už vo Švédsku na seba „hodila“ jeden z kopaničiarskych krojov.

„Už prvý semester sa mi začalo cnieť za domovom. Chcela som si preto k sebe priniesť niečo, čo by mi domov pripomínalo. Chcela som sa držať rodnej kultúry. V tom období som sa začala veľmi venovať krojom. Clivosť za domovom a akcie na univerzite v Jönköpingusme, kde mohol vždy iný národ prezentovať svoju kultúru, boli tým impulzom, prečo som siahla po kroji,“ vysvetľuje Kika, ktorá žije v časti obce Krajné, Matejovec, v okrese Myjava. V meste s krkolomným švédskym názvom študuje obchod a ekonómiu a v septembri ide do tretieho ročníka. Ako prezradila, švédske špecifikum je, že pri štúdiu kladú dôraz na trvalo udržateľný rozvoj. Čo znamená, že aj keď je to o ekonomike, nie vždy je na prvom mieste zisk. Tamojší pedagógovia študentov učia rozmýšľať v širších súvislostiach, aj o tom, čo príde po nás. Možno aj to spôsobilo, že Kristína nie je vyslovene „chladná ekonómka“, ale je v nej veľký kus poetickej duše, ktorá má zmysel pre krásu.„Kroje sú pre mňa vášeň, čím viac sa o nich dozvedám, tým viac ma fascinujú. Obdivujem, ako ich predkovia dokázali ušiť, ako dobre remeselne sú urobené. U nás na kopaniciach sú najvzácnejšie a medzi najdrahšie súčasti patria filigránové gombíky, ktoré zdobili prucel, potom sviatočná zadná sukňa – kasanica a čipka,“ hovorí Kika. Ďalej vysvetľuje, že filigránové gombíky sú vzácne preto, lebo ide o ručnú prácu remeselníka – zlatníka alebo drotára. Štandardne sú strieborné, niektoré dokonca aj pozlátené. Paličkovaná čipka je zas unikátna tým, že ju vedela robiť len zručná čipkárka a trvá hodiny, kým čipku upaličkuje.

Aký majetok, taký gombík

„Pokiaľ ide o kasanice, na výrobu jedinej spotrebovali niekoľko metrov konopného plátna. A potom ručne po dvoch-troch milimetroch ho niťou naskladali po dĺžke, aby dosiahli efekt plisovania, riasenia. Výšivku v páse robili až nakoniec, volá sa vyšívanie cez riasy. Všetko to bolo veľmi prácne. Kasanice sa nosili do kostola s jemnými bielymi čipkovanými rukávcami, povedané moderným jazykom – s krátkou košieľkou, čo má rukávy. Nepoznám človeka, ktorý by dnes dokázal vyrobiť kasanicu, ešte som takého nestretla. Dokonca ani dnešnými technológiami ju zatiaľ nevieme vyrobiť,“ hovorí zanietene Kika a s nadšením ukazuje zbierku krojov. Ako ste si určite všimli, pre ňu zberateľstvo nie je len zhromažďovanie jednotlivých kúskov. O každej súčasti kroja sa snaží zistiť čo najviac informácií, aby vedela, na čo slúžil, kedy a ako sa nosil. S láskou ukazuje vzácny kúsok – prucel, čiže lajblík – horná časť ženského oblečenia, v ktorom sa vydávala jej prastará mama. Zelený zamatový prucel je z roku 1926 alebo 1927. „Menej majetné dievčatá a ženy mali na prucli skôr odlievané gombíky z mosadze, tie bohatšie si však mohli dovoliť strieborné filigránové gombíky, ktoré boli ručne robené. No a tie najmajetnejšie nosili dokonca strieborné plechy, čiže dvojdielne spony. Platilo tiež, čím bola žena staršia, tým menej sa zvykla parádiť. A potom ku koncu života nosila už menšie, jednoduchšie odlievané gombíky,“ vysvetľuje Kristína. Dodáva, že typické myjavské prucle majú šesť gombíkov. „Žena si zapla len jeden vrchný gombík a dva spodné. Alebo podľa toho, koľko tam mala – teda, aké mala prednosti. Ale boli aj časti regiónu, napríklad Brezová pod Bradlom či Krajné, kde si zapínali viac gombíkov, vtedy ich však bolo na prucli až desať alebo dvanásť,“ vraví Kristínka.

Šperk pre nevestu

Veľmi pekným a typickým prvkom myjavského kroja sú aj čepce. Nosili ich vydaté ženy po svadbe. Zaujímavé sú tým, že ich zdobila krásna, ručne robená čipka. „Sestra mojej babky bola čipkárka. Za najdrahšiu čipku sa považovala tá s názvom na dubový list, ktorá skutočne zobrazovala dubový list. A čipkované boli tiež svadobné fertuchy – čiže zástery. Nevesta si obliekala dve naraz. Najprv si dala tzv. škrobkovú, mliečnu, lebo tá bola hustejšia a na ňu si dala priesvitnejšiu tylangrovú. Tá mala bohatú, veľkú čipku na spodku. To bolo niečo ako šperk pre nevestu. Obe fertuchy boli tiež ručne robené. A okolo pása a na rukávy si nevesta uviazala zelenú, často vyšívanú stuhu. Také sa už dnes ani nevyrábajú. Ja mám jednu ešte, čo nosila moja prababka,“ pýši sa právom Kristína. Podľa Kiky kroj je niečo úžasné, dokáže aj štíhlej žene, ktorá má chlapčenskú postavu, urobiť krivky. „Naše staré mamy to mali dobre vyšpekulované. V jupkách, čiže blúzkach, boli šnúrky, ktoré sa zaviazali okolo pása a urobili peknú postavu. To je ďalšia vec, čo ma na krojoch fascinuje,“ uvádza.

Nie je to nárazový ošiaľ

Táto šikovná vysokoškoláčka neostala len pri zháňaní a triedení krojov. Spolu s ďalšími tromi kamarátkami sa rozhodla, že zorganizujú akciu s názvom Kopanice v kroji. „Chodilo za mnou veľa ľudí a pýtali sa, ako sa kroje obliekajú, ako sa viažu ručníky na hlavu. Tak som si povedala – Prečo hovoriť každému zvlášť? Spravme podujatie, ktoré bude zamerané vyslovene na kroje, kde budeme šíriť naše kopaničiarske dedičstvo. Nie každý vie hrať na hudobný nástroj, nie každý vie spievať, tancovať, ale do kroja sa oblečie každý. Ten svedčí každému. Čiže je to akcia pre široké publikum,“ vysvetľuje Kristína dôvody. Treba povedať, že pre Kristínu nie sú kroje len taký nárazový ošiaľ. Aj potom, keď skončí vysokú školu, chce sa naďalej venovať nášmu ľudovému odevu. „Chcem sa neskôr vrátiť na Slovensko a zamestnať sa niekde blízko kopaníc. Zo začiatku napríklad v Bratislave, alebo vo Viedni, no a popri tom sa chcem naďalej venovať krojom. Je ťažké venovať sa naplno tejto záľube bez toho, aby ste mali dobre platenú prácu. A napokon, chcem si aj trocha zarobiť pre budúcnosť. Spolu s kamarátkami sme založili aj občianske združenie a chceme rozvíjať rôzne aktivity počas celého roka,“ uzatvára Kristína Talábová.

- - Inzercia - -