Dnes je sobota, 14.december 2019, meniny má: Branislava, Bronislava
Čas čítania
6 minutes
Zatiaľ prečítané

Japonka Seiko: Z lásky k synovi sa učí paličkovanú čipku

september 17, 2019 - 10:04
Mama so synom hovoria spolu po japonsky. Otec so synom po slovensky. A všetci traja sa dorozumievajú po anglicky. Takýto babylon jazykov funguje v rodine Jakubáčovcov v bratislavských Vajnoroch. Mama – SEIKO KAWASHIMA JAKUBÁČOVÁ prišla na Slovensko pred dvadsiatimi rokmi. Ako inak – kvôli láske. S manželom Štefanom majú syna Leonarda. Pani Seiko však nie je „obyčajná“ Japonka. Patrí k najpoprednejším japonským kaligrafom v Európe. Ani nevieme, akých vzácnych ľudí máme na Slovensku!

„Bol som v Japonsku a spoločný známy nás zoznámil. Totiž, v Japonsku majú takých duchovne otvorených ľudí, ktorí povedia, kto sa ku komu hodí. A tak sme si nechali poradiť. Seiko je moja druhá manželka. Prvá manželka bola tiež Japonka, bohužiaľ, zomrela. Náš známy nám povedal, že by sme k sebe pasovali. Spoločné máme to, že aj Seiko zomrel partner a obaja sme bez detí. V Japonsku je totiž veľmi dôležitá rodová línia, dôraz sa kladie na deti,“ vysvetľuje Štefan Jakubáč.

Medzitým si už pani Seiko rozložila na kuchynský stôl všetko, čo potrebovala na kaligrafiu. Suzuri – nádobu z kameňa, do ktorej naliala tuš, štetec z ovčej vlny – srsť je z brušnej časti, na ktorej býva najjemnejšia ovčia vlna. Ďalej bielu podložku a hárky špeciálneho papiera. Sústredená na prácu ukazuje, ako kaligrafické umenie vlastne vzniká. Všetky jej slová prekladá Leonard, ktorý sa japončinu učil od mala od mamy. Dodáva, že tento ázijský jazyk si „oťukáva“ aj priamo v Japonsku, kam každý rok chodí a dôležité pre neho je, aby sa dorozumel s babkou v Japonsku, ktorá žije blízko mesta Sendai. Seiko naliala do suzuri čierny tuš. Dnes je to jednoduché, v obchode kúpi fľaštičky hotového namiešaného tušu, v minulosti však Japonci najprv päť hodín miešali vodu zo sadze, aby získali „čierny atrament“ na písanie a maľovanie. Papier, na ktorý robí štetcom prvé ťahy, je z jednej strany hladší, z druhej drsnejší, no celkovo je oveľa jemnejší ako náš európsky.

Láska pod strieškou

„Namaľujem vám slovo láska. Neviem prečo, ale Slováci majú veľmi radi tento japonský znak,“ hovorí Seiko. „Znak pre lásku treba čítať tak, že vrchná časť – akýsi trojuholník, predstavuje strechu domu a pod ňou sú muž a žena v milostnom objatí, v jednote duše aj tela,“ vysvetľuje pán Jakubáč. Aha, takže takto sa na to treba pozerať! Tí Japonci sú teda vynaliezaví. Ono to má svoj zmysel! Seiko nakoniec pod lásku pridá svoju červenú pečiatku. „To je signatúra, podpis, že kaligrafický obraz vytvorila umelkyňa. Bez pečiatky to nemá žiadnu hodnotu. Teraz by sa to dalo aj speňažiť, ale nikomu to nepredávajte,“ vystríha ma Štefan Jakubáč. To však ani nemusí vravieť, v živote by mi nenapadlo predávať lásku. Krásny nápis mi potom pani Seiko veľkoryso darovala.

Slovensko ju vrátilo ku kaligrafii

Ako sa vlastne Seiko dostala ku kaligrafii? Keď mala desať rokov, začala sa jej venovať serióznejšie. Sedem rokov študovala kaligrafiu v Základnej umeleckej škole Miyagino u profesorky Tomoko Shindo – majsterky kaligrafie. Seiko musela prejsť cez osem predpísaných stupňov – a napokon aj ona získala titul  majsterka kaligrafie. Už v Japonsku získala prvý úspech. Na prestížnej súťaži, ktorú v roku 1985 usporiadalo tokijské múzeum Art Galery Ueno, získala v svojej kategórii prvú cenu. O dva roky na to ukončila základnú umeleckú školu a získala diplom učiteľky kaligrafie s právom používať meno Ginsho. Napriek tomu zostala kaligrafia iba jej hobby, pretože po skončení obchodnej akadémie sa zamestnala v banke. Bola veľmi zaneprázdnená prácou a kaligrafia išla bokom. Všetko sa zmenilo, keď prišla s manželom v roku 2000 na Slovensko. „Najprv som sa narodil ja,“ hovorí Leonard. „Potom prišiel za mamou zástupca z japonskej ambasády na Slovensku a povedal, že majú záujem urobiť výstavu kaligrafií. Mama ponuku prijala. Svoje diela predstavila na troch, štyroch výstavách. A keď začal na Slovensku boom sushi reštaurácií, niektoré ju oslovili, aby pre ne namaľovala kaligrafické obrazy,“ prekladá Leonard mamine slová. Teda, vďaka tomu, že sa presťahovala na Slovensko a, že japonské veľvyslanectvo dostalo echo o „svojej“ umelkyni na Slovensku, pokračovala Seiko v kaligrafii. Práce vystavuje nielen na Slovensku, ale aj v Rakúsku a v Nemecku. Keď prišiel na Slovensko v apríli tohto roku japonský premiér Shinzo Abe, jeho manželka sa po návšteve Univerzity Komenského stretla v Japonskom centre aj so Seiko. Bola milo prekvapená, ako sa slovenskí študenti učia japonský jazyk a japonskú kultúru.

Šodó je cesta písma

V japončine sa na označenie kaligrafie používa slovo šodó, čo v preklade znamená cesta písma. Dôraz je na slove cesta. Šodó sa maľuje výhradne štetcom. Ako má teda Slovák chápať kaligrafiu? „Kaligrafia je pre Japoncov niečo také, ako bola pre nás svojho času latinčina. Učila sa ju vyššia trieda, na vycibrenie dobrých mravov. Aj v Japonsku sa považuje človek, ktorý ovláda kaligrafiu, za človeka, ktorý ovláda seba samého. Kaligrafia vychádza z budhizmu, a ten hlása, že máme pracovať na sebe, na svojom sebazdokonaľovaní. Kaligrafia je jedna z ciest sebaovládania. Ďalšími sú napríklad džudo, aikido, karate – bojové umenia, vďaka ktorým človek nerozvíja iba fyzické telo, ale aj ducha. Pre tých, čo preferujú umenie pred fyzickou námahou, je kadó, po našom ikebana – kvetinový obrad, kde sa učia aranžovať kvety. A patrí sem aj sadó, čo znamená čajový obrad – umenie naučiť sa pripraviť a podávať čaj,“ hovorí Štefan Jakubáč.

Japonský žalúdok halušky nezvláda

„Pre mňa bolo šokujúce, že Slováci si Japonsko stotožňujú len s kamikadze a gejšami. Pritom kamikadze u nás boli pre spásu národa a v súčasnosti sa radšej nespomínajú. Pokiaľ ide o gejše – gejša, to je v Japonsku spoločníčka, ktorá len zabáva hostí. Slováci ich nesprávne stotožňujú s prostitútkami. Druhá vec, čo ma nemilo prekvapila, bolo, koľko ľudí má tetovanie... V Japonsku mali doteraz tetovanie len mafiáni a prostitútky. Tetovanie sa považuje za znehodnotenie posvätného tela,“ hovorí pani Seiko. Ale inak sú podľa Seiko muži v Japonsku a na Slovensku rovnakí. „Neprejavujú emócie, skôr si to, čo cítia, nechávajú pre seba. Ženy u vás sú zase viac ukecané a viac otvorené. A moje kamarátky v Japonsku mi stále vravia, že Slováci a Slovenky sú takí pekní, že celkovo sú ženy na Slovensku pekné,“ prezrádza Seiko. Samozrejme, nedalo mi, aby som sa neopýtala, či ochutnala naše tradičné bryndzové halušky. „Vyzerajú pekne, ale na môj žalúdok to nie je. Bryndzové halušky som jedla prvý a poslednýkrát,“ odpovedá úprimne. U nich doma sa varí na sedemdesiat percent japonská kuchyňa. „Každý deň máme polievku miso. Veľa zeleniny a veľmi radi si pripravujeme aj mäso. Kurča, kuracie prsia na rôzne spôsoby, ryby a krevety, teraz sa dajú zohnať aj na Slovensku,“ vysvetľuje domáca pani. Slovenčina je pre túto majsterku kaligrafie stále nepochopiteľný jazyk. „Nerozumiem, prečo máte dobrý, dobrá, dobré? Veď stačí jeden tvar – dobrý. To je pre mňa veľmi ťažké. Japončina nemá mužský, ženský ani stredný rod. Nemáme ani pády, nemáme skloňovanie. My nemáme ani jednotné ani množné číslo,“ posťažovala sa nám Seiko.

Zo samuraja vajnorský mládenec

A ako funguje slovensko-japonské manželstvo? Kým bol Leonard malý, tak vraj bolo všetko v poriadku. Problémy prišli, keď začal chodiť do školy. Seiko sa nepozdávala a stále má problémy s našou európskou uvoľnenosťou a slobodou v školách. Dodnes nechápe, ako to, že keď príde učiteľ do triedy, žiaci nestoja v pozore? Vajnory, kde žijú, má však Seiko veľmi rada. „Priamo z okna mám výhľad na kopce, na Karpaty. Je tu pokoj, nie je to tu také rušné. Slovensko vnímam tak, že má ešte veľa prirodzeného prostredia – lúky, hory, rieky. Nie je zastavané, príroda zatiaľ nie je zničená,“ hovorí Seiko. A s Vajnormi sa táto sympatická Japonka zžila mentálne aj kultúrne. Zapísala do kurzu paličkovania a je rozhodnutá upaličkovať synovi vlastnými rukami čipku na vajnorský kroj. V Japonsku je zvyk, že keď má dieťa sedem rokov, rodičia ho dajú na pamiatku vyfotografovať v tamojšom tradičnom odeve. Leonard už má teda svoju prvú dôležitú fotografiu, ktorá ho bude sprevádzať celý život, na ktorej je ako sedemročný oblečený v typickom samurajskom kimone. Ďalším významným medzníkom pre Japoncov sú dvadsiate narodeniny. Tie Leonard oslávi budúci rok a mama sa rozhodla, že tentoraz bude na pamätnej fotografii v typickom vajnorskom kroji. Pre tento druh kroja platí, že aj chlapčenský kroj je ozdobený čipkami. Preto sa Seiko rozhodla, že mu vlastnoručne urobí vajnorskú paličkovanú čipku. No, to je už čo povedať, keď sa mama – Japonka, takto obetuje pre syna. Nepadne jej zaťažko naučiť sa zložitú techniku paličkovania, ktorú japonská kultúra vôbec nepozná? Seiko ukazuje prvé časti čipky, ktoré už stihla urobiť. Vyzerajú nádherne. Ako je možné, že Japonka zvládla pre ňu celkom cudziu techniku? Asi to bude o šikovnosti a možno aj o obetavosti, o láske k synovi, k manželovi. Možno takto chce spliesť japonsko-slovenskú lásku ešte pevnejšie spolu.

- - Inzercia - -