Dnes je pondelok, 11.november 2019, meniny má: Martin, Maroš
Čas čítania
6 minutes
Zatiaľ prečítané

Výpravkyňa vlakov úspešnou dizajnérkou

október 30, 2019 - 14:58
Po strmých schodoch tak, že sa rukami pridržiavame každej drevenej dosky, vyjdeme na povalu do malých izbičiek. Tu má pani ĽUBOMÍRA ŽILKOVÁ z Kokavy nad Rimavicou rozložený svoj poklad – originálne zreštaurované štvorniteľnicové starodávne krosná. Naša hostiteľka si sadne za krosná, do rúk berie ľanovú niť navitú na špuľke a šikovne prevlieka drevený člnok pomedzi stovky nití. Dívame sa, ako vzniká ručne tkané ľanové plátno...

Pani Ľubka je výpravkyňa vlakov. Už tridsaťšesť rokov pracuje na železničnej stanici v Kokave nad Rimavicou. Jej veľkou láskou, koníčkom, ktorý je pomaly pre ňu skoro ako druhá robota, je práca s ľanom. Táto sympatická Kokavčanka patrí k pravoverným tkáčkam. Ľan, s ktorým pracuje, sama pestuje, od samotného semienka, sama ho pozberá, spracúva na ľanové nite a tie utká na plátno. Z hotového plátna vytvára dizajnovo zaujímané detské šaty, tašky, batôžky a iné bytové doplnky. Je sebestačná od začiatku do konca. Ako kedysi naše staré mamy.

„S tkaním som sa stretávala celý život. Tkala mama i stará mama. Tkanie je u nás rodinná tradícia. Ja sa mu aktívne venujem takmer dvadsať rokov. Najviac mi učaroval ľan, je to materiál, ktorý som si zamilovala. Na začiatku som mala základnú surovinu – ľan, po mame a ešte aj starej mame. Povedala som si však, že aj ja sa chcem naučiť, ako sa ľan pestuje a ručne spracováva,“ vysvetľuje.

Pred ôsmimi rokmi sa pani Ľubomíra rozhodla, že si na políčku v Kokave vyseje ľan. „Mala som však problém zohnať ľanové semeno. Lebo to, čo sa u nás predáva v obchodoch, je ľan olejnatý. Ja som však potrebovala ľan priadny. Ľan na tkanie – teda rastlinka, sa ťahá do výšky, aby mal čo najdlhšie vlákno. Ľan olejnatý sa košatí, aby mala rastlinka veľa semienok. Nakoniec mi semienka ľanu priadneho poslala kamarátka z Anglicka,“ hovorí nadšená tkáčka. Prvý rok vysiala ľan na velikánsku plochu, no zistila, že je nad jej sily spracovať také množstvo. Takže sa „ustálila“ na políčku rozmerov asi pätnásť krát osem metrov. To je množstvo, ktoré stačí sama ručne spracovať.

Ručne vytrhá tisíce stebiel

S ľanom je ozaj veľká práca. Políčko, kde sa má siať, sa musí najprv zorať. Dôležité je, aby zem bola neobrábaná, nehnojená. „Semiačka sejem do hriadok, ktoré urobím ručne. Potom pôdu zľahka pohrabem, aby som ich prikryla zemou. Netreba ich siať tak precízne ako mrkvu či petržlen. Keď rastlinky vyrastú, musím vyplieť burinu, pretože pri zbere robí neplechu,“ hovorí Ľubka. Ľan kvitne na modro, je to naozaj pekný pohľad. A keď rastlina vyrastie do zberovej zrelosti, začína sa najťažšia fáza – ručný zber a ručné spracovanie. Všetky rastliny ručne vytrhá aj s koreňmi a nechá pár dní dozrieť. Pomocou dreveného česadla – „hrebeňa“ ich musí ručne „orafať“, zbaviť steblá semien. Do rúk vezme trs ľanu a po smere vláken stiahne dole tobolky. Je to veľmi prácna robota. Semená nevyhodí, všetky pozberá do škatule, aby mala na ďalší rok čo zasiať. Rastliny rozloží na pole a potom ich buď kropí vodou, alebo močí v močidle. Je to tak, táto energická žena skutočne používa pradávne močidlo –  také, čo používali naše staré mamy.

Ľan musí uhniť

Moderným jazykom by sme povedali, že je to akási malá vodná nádrž vytvorená priamo v prírode. V nej nechá močiť rastliny ľanu niekoľko dní. „Revitalizovali sme močidlo v mojej rodnej Kotoške, čo je časť Kokavy. Podľa informácií od starých ľudí a podľa knižiek. Voda pomaly priteká aj odteká. Vo vode nastáva proces hnitia. Tvrdý obal, ktorým je vlákno ľanu obalené, musí stmavnúť, až uhniť. Trvá to desať až štrnásť dní,“ vysvetľuje pani Ľubka. Ukáže na malú vodnú nádrž, ktorej dno je vyložené kameňmi. Pod vodou sú v jednom rade uložené rastlinky ľanu a na vrchu sú zaťažené drevenými drúkmi, aby nevyplávali na povrch. Keď ľan uhnije, vyberie sa z močidla a usuší. Potom sa na trlici poláme a vytrepe. Steblá sa polámu a ťahom vyhládzajú tak, aby pazderie – teda vonkajší obal stebiel – zišlo dole a odhalilo sa ľanové vlákno. Najcennejšia surovina, kvôli ktorej sa ľan priadny pestuje. Napokon sa vytvorí kúdeľ, z ktorej sa na kolovrátku pradú nite. Na pradenie treba veľkú zručnosť. Vzniknuté ľanové nite sa môžu použiť na snovanie osnovy alebo na zatkávanie.

Kombinuje s bavlnou

„V tkaní väčšinou kombinujem bavlnu a ľan. V osnove mám bavlnené nite a v útku zatkávam ľanové nite, tým vzniká jemnejšie plátno. Striedaním dvoch materiálov možno vytvoriť rôzne zaujímavé vzory. Snažím sa využiť všetko, aj horšie spradený ľan, z ktorého sa niekedy tkala vrecovina. Pri jeho vtkaní sa ukáže nepravidelnosť pradenia, ale vynikne čaro ručnej práce. Chcela som tradičné remeslo a ľan ako prírodný materiál posunúť do súčasnosti, aby boli výrobky využiteľné a nositeľné, aby sa z plátna dali ušiť súčasné odevy. Tkám napríklad materiál na detské šatôčky. Populárne sú ruksaky a chceme tiež začať šiť tzv. ľadvinky, pretože prichádzajú opäť do módy,“ uvádza šikovná tkáčka. Za dve hodiny utká dvadsať až tridsať centimetrov plátna. „Tkanie mi dáva radosť, spokojnosť, ale aj túžbu posúvať sa ďalej. Mám rada tvorivosť pri tkaní, nie je to len o tkaní čistého plátna, pokrovčekov, prestieraní. Keď som videla zreštaurované štvorniteľnicové krosná, poskočilo mi srdiečko. Na nich možno tkať rôzne väzby, vtkávať rôzne vzory a využívať rôzne techniky tkania.“ Prezradila tiež, že navštevuje rôzne múzeá, spolupracuje s etnologičkou. Naštudovala si históriu, aké vzory sa nosili v kokavskom regióne i tradičnú techniku tkania.

Ľanové plátno je unikát

Podľa pani Žilkovej je ľanové plátno výnimočné. Platí, že čím dlhšie ho nosíte, tým je belšie. Je to opačne ako pri súčasných moderných odevoch, pri ktorých biela farba nosením získava sivastý nádych. Prípadne musíte použiť super špeciálne pracie prášky, aby biela zostala bielou. Ľan nič také nepotrebuje. Jeho prírodnou vlastnosťou je, že postupne obelieva, sivá prechádza do bielej a plátno zmäkne. Svojím zanietením a usilovnosťou sa vypracovala na akreditovanú lektorku tkania a jednu z mála tkáčok, ktoré pracujú s ručne pradeným ľanom. Na základe svojich skúseností môže iných učiť tkať a ručne spracovávať ľan. A aj to robí. „Momentálne viem o troch tkáčkach, ktoré sa venujú tkaniu a chodili na moje kurzy. Teší ma, že je niekto, kto prevezme remeslo. A teší ma aj, že nevesta Zuzka, ktorá býva v Gajaroch, si robí dielničku a chystá sa rozložiť tam krosná. Veľmi sa teším, že tradícia ostane v rodine,“ hovorí.

Múzeum ľanu

V hlave jej drieme aj ďalší nápad. V rodnej dedine chce vytvoriť stálu expozíciu – akési múzeum spracovania ľanu a výroby ľanového plátna. „Plánujeme to s priateľom Martinom. Chceme vytvoriť múzeum v našom domčeku v Kokave nad Rimavicou. Návštevníci obce by si mohli pozrieť tradičné spracovanie ľanu a tiež si budú môcť vyskúšať niektoré činnosti. Už som mala takú výstavu v Primaciálnom paláci v Bratislave na Dňoch majstrov,“ prezrádza smelé plány pani Ľubka. Dozvedáme sa, že „mužský element“ je veľmi potrebný. Bez chlapskej ruky by nemohla ľan ani spracovávať. „Bez Martina by som to naozaj nemohla robiť. On sprevádzkoval všetky stroje, niektoré dokonca vyrobil. Zreštauroval starodávne krosná, renovuje a opravuje, ak sa niečo pokazí,“ hovorí uznanlivo tvorivá žena. Pán Martin je zručný remeselník, okrem iného robí ukážky tradičnej výroby lán a švihadiel pre deti. „Snažím sa Ľubke pomôcť,“ vraví skromne Martin. Už na prvý pohľad vidno, že dvojica ladí na jednu strunu.

Niekto hore to riadi

„Keby som prácu s ľanom mala ako jediné živobytie, asi by ma to tak nebavilo ako teraz, keď je to môj koníček. Som rada, že mám zamestnanie a veľmi som hrdá na svoje tkanie a prácu s ľanom. Rada sa stretávam s ľuďmi, ktorí majú podobné koníčky, lásku k tomu, čo robia. To je taký bonus k  náročnej práci,“ vyznáva sa moderná tkáčka. S bázňou v hlase vraví, že asi nie je náhoda, že sa dostala k spracovaniu ľanu. Všetko v živote má svoje opodstatnenie. Veci sa dejú z nejakého dôvodu a kolobeh sa uzatvára. „Viete, ja som po skončení základnej školy išla na prijímačky na odevnú priemyslovku v Trenčíne. Chcela som študovať odevný dizajn. Skúšky som spravila no, nedostala som sa, pretože brali len určitý počet dievčat z daného okresu. Išla som teda študovať na dopravnú školu. Avšak napokon som sa predsa len dostala cez ľan a tkanie k odevnému dizajnu. Aj bez školy robím, čo ma baví. Všetko je tak, ako má byť, vyzerá to, ako by nám život niekto riadil a ja mu za to ďakujem,“ hovorí Ľubomíra Žilková.

- - Inzercia - -