Dnes je pondelok, 09.december 2019, meniny má: Izabela
Čas čítania
7 minutes
Zatiaľ prečítané

Vnučka a nevesta Vincenta Hložníka: Bol výnimočný umelec a láskavý človek

november 15, 2019 - 10:04
Najvýznamnejšia osobnosť slovenského výtvarného umenia dvadsiateho storočia, zakladateľ slovenskej modernej grafiky – tak odborníci v skratke hodnotia Vincenta Hložníka, maliara, grafika, ilustrátora, sochára a pedagóga, ktorého sté výročie narodenia si v týchto dňoch pripomíname. Ale aký bol Vincent Hložník človek? Ako ho poznali jeho najbližší? Oslovili sme dve ženy – Sylviu Klein a Veroniku Hložníkovú, ktoré umelca poznali v úlohe svokra a dedka. Prečítajte si, čo o ňom prezradili.

Sylvia Klein

Som požehnaná, že som patrila do rodiny

Sylvia Klein bola nevesta Vincenta Hložníka – jej bývalý manžel Pavel Hložník bol synom tohto významného umelca. Bohužiaľ, Pavel zomrel veľmi mladý, mal len dvadsaťpäť rokov. Ako si ona spomína na časy, keď jej svokrom bol Vincent Hložník?

Sylvia sa do umeleckej rodiny vydala, keď mala devätnásť a študovala na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. „Pán Hložník mal vtedy päťdesiat  rokov a už vtedy sa štylizoval do polohy dedka. Chcel byť starý, zrelý a vážny. Vystupoval ako taký starešina obce, ako múdry vodca. A ku každému pristupoval z pozície staršieho, múdreho človeka. No nerobil to nadradeným spôsobom. Popritom bol veľmi láskavý, milý, nežný a plachý,“ spomína Sylvia, dnes známa módna stylistka. „V čase, keď som k nim prišla, svokor práve prestal fajčiť a cigarety nahrádzal drobnými keksíkmi. Slané krekry nesmeli chýbať na stole. Volal ich smiešne ,kreténi', no nevedel, respektíve nudilo ho hľadať ich v obchodoch. Tieto veci zabezpečovali manželka a dcéry. Bol dosť nepraktický. Keď sa mu keksíky minuli, najviac sme ho potešili, ak sme zašli do najbližšej samošky pre ďalšie,“ hovorí Sysa. A ako dodáva, ešte výraznejšie sa nepraktická umelecká duša pána Hložníka prejavila, keď vnuka Jakuba, syna Sylvie a Pavla, vodil do kostola. „Brával syna do kostola, čo sa mi páčilo. Nechávala som Jakuba prespať u Hložníkovcov, aby v nedeľu ráno išiel s dedkom na omšu. Môj svokor obliekol Jakuba hlava-nehlava, dal mu pančucháče, na to trenírky, sveter a tak spolu išli. Bolo to veľmi rozkošné,“ s úsmevom prezrádza Sylvia Klein. Ale ako ďalej hovorí, pán Hložník bol aj milujúci manžel. Veľmi si vážil  manželku Vieru a skutočne ju rešpektoval. Sylvia s nebohým manželom Pavlom zažili mnoho chvíľ, keď svoju ženu Vierku pred inými pochválil. Aj ona bola dobrá a nadaná žiačka UMPRUM-ky. Kvôli manželovi však odsunula kariéru do úzadia.

Veril v dobro, v dobré konce

Sylvia Klein i jej bývalý manžel študovali výtvarné umenie, takže mnohým napadne, či im Vincent Hložník dával rady ohľadom umenia. „Dával nám príklad svojou pracovitosťou, húževnatosťou, pokorou. On nemusel nič hovoriť. Každé ráno vstal, išiel do ateliéru a robil tam až do večera. Príklad mi dával tiež svojou vierou, ktorú dokázal obhájiť nielen svojím životom, ale aj citátmi filozofov a hlbokým pochopením ľudskej osudovosti. Bola to viera získaná z jeho presvedčenia v dobro. Mal dôveru v ľudí, veril v dobro, veril v dobré konce,“ uvádza Sylvia Klein. Veľkou ranou pre rodinu bola smrť syna Pavla. „Manžel mal vtedy dvadsaťpäť rokov. Otca Hložníka to veľmi zasiahlo, Pavla považoval za svojho nasledovníka. Podobal sa na otca, mal tú istú ruku, dokonca kreslil ako on. Dosť ťažko sa vymaňoval z otcovho tieňa. No, našiel svoju výtvarnú cestu a práve vtedy sa to stalo – ochorel na leukémiu a veľmi skoro odišiel. Vtedy pán Hložník začal tvoriť veľkú sériu tragických obrazov. Boli 70. roky normalizácie a on, vyhodený profesor z Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, začal byť pre svoju vieru ešte osamelejší. Prestal chodiť von, zostával doma. Ale tešil ho vnuk Jakub a jeho práca,“ opisuje neľahké obdobie v živote rodiny Sylvia.

„Som však veľmi požehnaná, že som mohla byť v tej rodine. Pretože nielen pán Vincent Hložník, ale aj jeho manželka Viera boli skvelí ľudia. Tiež súrodenci môjho manžela boli výborní ľudia. A mám dieťa – syna, ktoré je súčasťou tej rodiny, má ich DNA. Dalo mi to veľmi veľa do života, lebo v tej rodine som trávila obdobie svojho mladého života. Obdobie, ktoré je pre každého človeka dôležité. Na celý život dostáva do seba veci,  ktoré sú dôležité pre ďalšie existovanie vo svete,“ vyznáva sa na záver Sylvia Klein, nevesta Vincenta Hložníka.

 

Veronika Hložníková

Dedko voňal po kolínskej a stále pracoval

Veronika Hložníková, vnučka Vincenta Hložníka, je slovenská módna dizajnérka. Ona a jej súrodenci a bratranci mali privilégium, že mohli hocikedy „vtrhnúť“ do ateliéru umelca. Aký bol a je v jej očiach starý otec?

Vincent Hložník mal dvoch synov, Petra a Pavla a dcéry Agnešu a Zuzanu. Veronika Hložníková je dcérou syna Petra, mala osemnásť keď Vincent Hložník zomrel. Teda starého otca si užila celé detstvo i v ranej mladosti. „Ja si ho pamätám predovšetkým ako veľmi pracovitého a húževnatého človeka. Všetok čas trávil v ateliéri, dokonca aj v záhrade mal ateliér, kde pracoval v lete. Vždy som sa tešila z jeho obrazov, no niektorých som sa aj trocha bála. Pre mňa obrazy a ateliér boli prirodzenou súčasťou detstva. Chodili sme na vernisáže, kde sme sa naháňali. Ako umelca vnímam dedka až teraz, v dospelosti,“ uvádza Veronika. S odstupom rokov vraví, že je vďačná, že mohla vyrastať v takomto umeleckom prostredí. Formovalo ju to, vytvorilo u nej vzťah k umeniu. A vďaka starému otcovi rozozná, čo je dobré umenie. „Nerozmaznával nás, tak ako to robia dedkovia. Nebol typ, čo by sa s nami hral. On mal svoj svet a stále pracoval. Ale mal nás rád. Pamätám si, že voňal po kolínskej, staral sa o  seba. Ako tlupa  – dvaja súrodenci a bratranci – sme prebehli cez ateliér, no dedko sa nami nenechal vyrušovať. Proste, on tam vždy niečo maľoval,“ opisuje Veronika. Vianoce a darčeky mala na starosti babka Vierka. „Tá vedela perfektne vybrať darčeky – také tie úzkoprofilové, čo sa za socializmu ťažko zháňali. A krásne šila, vždy nám ušila pekné oblečenie. Na darčeky u dedka a babky sme sa vždy tešili, boli také ,vymakané'. Takže vždy sme išli najprv k dedkovi a babke a až potom sme mali Vianoce doma, pri rodičoch,“ spomína módna návrhárka.

Zamilovaná do dedkových kníh

Žiadna špeciálna príhoda so starým otcom Veronike neprichádza na um. Čo si však dodnes pamätá je, že ako desaťročná chodievala umývať ateliér – drhla podlahu od farieb. „To bola moja úloha a chcelo sa mi, rada som to robila.“ Aký je to pocit byť vnučkou slávneho umelca? Aké to je prechádzať sa v sále medzi jeho obrazmi? „Ja jeho tvorbu naozaj milujem. Niektorí ľudia vravia, že jeho obrazy sú dramatické, ťažké, no mne sa páčia aj tie – také trochu strašidelné. Samozrejme, som na neho veľmi hrdá. Ale váhu jeho tvorby, to, že bol výnimočný umelec, človek, výtvarník uznávaný aj vo svete, si uvedomujem až teraz. Špeciálne mám rada dedkove ilustrácie kníh pre deti. Dodnes obdivujem a prezerám si tie jeho nuansy, ako to nakreslil,“ s uznaním hovorí o starom otcovi Veronika Hložníková. Na otázku, či ona sama nechcela byť výtvarníčkou, pragmaticky odpovedá, že nemá dušu umelca a necíti, že by bola talentovaná maliarka. „Ja som praktik, určité estetické vnímanie farieb mám, to som zdedila, no svoje danosti som pretransformovala do módy,“ hovorí na záver úspešná návrhárka.

rámček

Klenot slovenskej kultúry

Narodil 22. októbra 1919 vo Svederníku, okres Žilina, ako najstaršie z piatich detí. Jedným z jeho súrodencov bol aj maliar Ferdinand Hložník. Vincent už ako chlapec rád kreslil, na gymnáziu v ňom učitelia objavili talent. V rokoch 1937 – 1942 študoval na Umeleckopriemyselnej škole v Prahe. Školu absolvoval obhájením diplomovej práce na tému „Cirkus“ – figurálna kompozícia krasojazdkyňa na koníkovi a starý komediant. Dielo Vincenta Hložníka zahŕňa tisíce exemplárov. Venoval sa maľbe, grafike, knižnej ilustrácii, vitrážam. Pri umelcovom mene sa v podvedomí vybavia „náročné a strašidelné“ obrazy zachytávajúce apokalypsu, tragédiu. No treba vedieť, že jeho tvorba bola poznačená vojnou, ľudským nešťastím a utrpením i stratou milovaného syna.

Hložník ilustroval vyše tristopäťdesiat kníh, väčšinu pre malých čitateľov. Legendárne sa stali jeho ilustrácie rozprávok – Gulliverove cesty i Rozprávky Hansa Christiana Andersena. Známe sú aj jeho farebné vitráže v kostoloch, napríklad v obci Zborov nad Bystricou. Pre svoju krásu sa hrdí prívlastkom kysucká Sixtínska kaplnka. Populárna je aj Hložníkova vitráž s anjelmi v Kostole Narodenia Panny Márie v Zelenči. V obci Švošov v okrese Ružomberok, v novom modernom kostole Sedembolestnej Panny Márie sú dve väčšie Hložníkove olejomaľby znázorňujúce Poslednú večeru a Zmŕtvychvstanie. Všetky diela svedčia o tom, že bol hlboko veriaci človek.

Pri príležitosti vzniku Slovenskej republiky – v roku 1993 venoval Vincent Hložník sto obrazov a grafických listov na Národný poklad SR. Maliar tento dar označil za svoju splátku dlžoby za to, akú inšpiráciu mu pre umenie dala táto krajina. „Vincent Hložník je klenotom slovenskej kultúry a patrí medzi najväčších európskych umelcov 20. storočia. Jeho výtvarný svet  sa môže niekomu zdať temný, plný hrozieb a ľudských bôľov. Až v druhej vrstve sa však divák dozvie, že je maliarom radosti, ktorý prúdom imaginácie nedovolí zlu, aby preniklo do skutočnosti,“ povedal o dielach tohto výnimočného umelca teoretik výtvarného umenia Ľudovít Petránsky. Vincet Hložník zomrel v roku 1997.

 

 

- - Inzercia - -