Dnes je sobota, 22.február 2020, meniny má: Etela
Čas čítania
5 minutes
Zatiaľ prečítané

Raslavičan: Starší ako SĽUK, pri zrode stál Karol Plicka

január 09, 2020 - 14:58
Vojdem do rodinného domu a moji hostitelia ma pozvú rovno do pivnice. Po pár krokoch mi je jasné, prečo. Suterén je prerobený na nádherné nahrávacie štúdio. A keby len jedno! Vyrazí mi to dych. Monika Balážová, manžel Stano a Monikin otec Anton Kontura vedú známy folklórny súbor Raslavičan. Aké to je mať pod palcom súbor, ktorý funguje osemdesiatsedem rokov, je starší ako fenomenálny SĽUK a pri jeho zrode stál aj známy etnograf Karol Plicka?

Skôr než začnem klásť otázky, ma hostitelia upozornia, že sú skupina, nie súbor. Nejde mi to do hlavy, prečo tak na tom slovíčku bazírujú, veď nám obyčajným ľuďom je v podstate jedno, či poviem súbor alebo skupina. Folkloristi však na to majú iný názor. „Tento termín je veľmi dôležitý rozlišovací znak. Skupina hrá, spieva a predvádza folklór len zo svojho regiónu, z lokality, kde vyrástla, jednoducho autentický folklór, ktorý pozná od detstva. A my sa výhradne venujeme folklóru z Raslavíc a z Horného Šariša. Na druhej strane, súbor sa venuje folklóru z viacerých regiónov, aj z oblastí, kde jeho členovia nežijú,“ vysvetľuje Monika. Takže základné termíny sme si vydiskutovali, môžeme prejsť k veci. Príbeh Raslavičan sa v tejto rodine začal písať, samozrejme, u najstaršieho člena rodiny. Pán Anton Kontura bol najprv tanečníkom, a výborným. Tancoval aj v Šarišane v Prešove. V roku 1988 sa stal šéfom Raslavičanu, skupinu vedie neuveriteľných tridsaťjeden rokov. „Mojím predchodcom bol veľký tanečník a veľký spevák – Štefan Uderman, tiež z Raslavíc. V roku 1987 prestal viesť skupinu a po nejakom čase jej členovia prišli za mnou, aby som to zobral, lebo treba urobiť niečo nové. Vtedy som mal len dvadsaťšesť rokov,“ hovorí. Priznáva, že ako mladý mal obavy, či ho budú starší dlhoroční členovia skupiny rešpektovať. Autoritu si však získal rozhodným prístupom a pevnou rukou. „O demokracii tu nemožno hovoriť. To by bol koniec. Musí byť jedna autorita. To som zdedil po Štefanovi Udermanovi, aj on mal takú ,tvrdosť'. Na skúške u neho vládla neskutočná disciplína. Keď bolo zle, tak aj zaklial. Bol to typický dedinský typ, avšak mal prirodzenú charizmu a rešpekt,“ vraví súčasný šéf folklórnej skupiny.

Hádajú sa len pre súbor

Dnes je však Raslavičan akýsi „rodinný podnik“ – v dobrom zmysle slova. Dcéra Antona Konturu Monika Balážová je umelecká vedúca a choreografka a jej manžel Stanislav Baláž vedúci ľudovej hudby. Táto trojica rieši, čo Raslavičan nacvičí, čím a ako sa predvedú publiku. Teda vlastne základnú ideu – ako sa budú profilovať. „Je ťažké viesť takúto skupinu, máme okolo päťdesiatpäť ľudí – tanečníkov, spevákov, hudobníkov. Jasné, aj my traja sa medzi sebou pohádame. Najmä preto, že manžel začal s vlastnými koncertmi. Má totiž ešte aj svoju Ľudovú hudbu Stana Baláža, a keď nám termíny kolidujú, tak riešime, čo má prednosť,“ opisuje Monika. Pre ňu je folklór záľuba, inak je zástupkyňa v Základnej škole v Raslaviciach. Stanko sa však hraním živí, je profesionálny muzikant. „Pohádať sa zvykneme aj so staršími členmi súboru. Ja chcem totiž niekedy priniesť niečo nové v choreografii, no oni nám neveria. Povedia – á, také, kdejaké budeme robiť, to nemôžeme...,“ prezrádza Monika. Uznáva však, že starší ľudia sú piliermi skupiny, odborní konzultanti. Raslavičan zasahuje aj do vzťahu medzi pánom Konturom a jeho manželkou, speváčkou a bývalou sólistkou skupiny. „Moja žena mi hovorí len jedno – mi ket še vadzime, ta ľem pre ten ,porantaný' súbor.“ Dodáva, že je to preto, že on  stresy zo skúšok prenáša aj domov.

Vyrastala na festivaloch

„Je ťažké vysvetliť, čo pre mňa znamená folklór. Je to kdesi vo mne, vo vnútri a ja to už beriem ako samozrejmosť. Je to záľuba, ktorá je možno posolstvom,“ vyznáva sa Monika. „My to voláme, že je to súčasť DNA,“ dodáva jej manžel Stanko. Obaja chodili do Ľudovej školy umenia v Raslaviciach na husle. „Ja som vo folklórnej rodine vyrastala spolu so súrodencami, bratom Martinom a sestrou Slávkou, ktorí tiež aktívne pôsobia ako sólisti v tanečnej a speváckej zložke skupiny. Nepoznala som iné prázdniny ako festivaly a vystúpenia. Všade ma brávali rodičia so sebou a bolo to také ochutnávanie folklóru. Na zájazdy som sa tešila. Keď ma náhodou nechali doma s babkou, tak som sa pýtala, kedy už pôjdem aj ja na festival,“ hovorí Monika. Do Raslavičanu ju prijali ako huslistku. Ona však stále chcela tancovať. Po čase, keď sa uvoľnilo miesto v tanečnej zložke, po ňom „chňapla“, a nielen to. „Otec potreboval figuranta, ktorý by pomáhal pri nácviku tancov, aby sme vyskúšali a ukázali jednotlivé kroky a tanečné prvky. Tam sme začali spolu tvoriť a potom som postupne prevzala celú choreografiu, bolo to prirodzené,“ opisuje Monika, ako sa dostala na post umeleckej vedúcej a choreografky, kde pôsobí už dvanásť rokov.

Ženy folklór cítia inak

Ženskú ruku vraj na choreografii poznať. „Veľa ľudí, aj z odbornej verejnosti povedalo, že vidieť a cítiť, že vystúpenie robila žena. Vidieť to na príbehu a motíve predstavenia. Ženy majú iný cit a rozpracujú lyriku v tvorbe,“ to už vraví Monikin manžel Stano Baláž. „Som rada, že som prevzala umeleckú stránku v skupine. Teší ma, že mám v Raslavičane voľné ruky, len sa musím najprv presadiť,“ s úsmevom a trochu sarkasticky vraví Monika. „Určite sa dá vo folklóre nájsť niečo nové, vymyslieť nové predstavenie. Záleží od momentálnej inšpirácie, od kolektívu. Mne veľakrát stačí nejaký moment,  maličkosť, trebárs stará fotografia, ktorú nájdeme v rodinných albumoch. Tak som vytvorila program k 80. výročiu skupiny V šercu ce nošim,“ opisuje Monika. Jedným dychom však dodáva, že sa chce vyhnúť gýčovému prevedeniu folklóru. Na moju otázku, čo je gýč, loptičku prehodí na manžela, vraj on je na to odborník. „Gýč je, keď sa z folklóru vytráca podstata tradície, duch tradície a vznikne len akési pozlátko. Gýč je aj vtedy, keď sa do ľudovej hudby dostávajú rôzne iné nástroje len preto, aby bavila masy,“ vraví Stano Baláž.

Gitara bola prvá

Dnes je z tohto mladého muža oddaný folklorista, no začínal ako pravoverný rocker. Mal vlastnú skupinu, kde hral na gitare – hard rock, bigbít. „Až keď som prišiel do základnej umeleckej školy, začal som vnímať folklór a to tradičné prostredie ma ovplyvnilo. Určitý čas som súčasne fungoval ako rockový gitarista i huslista vo folklórnej skupine. Teraz som však viac huslista v ľudovej hudbe, ale gitary sú stále moja veľká vášeň. Mám aj špeciálnu gitaru – Jimi Hendrix model, ktorá je tak polofolklórne ladená,“ vraví Stano Baláž. S ľudovou hudbou a členmi Raslavičanu nahral tri CD plné ľudových piesní zo Šariša. „Ani v jednej pesničke sme sa nemuseli opakovať, tých piesní je na päť hodín počúvania,“ dokresľuje Stano, aké bohatstvo má región.

Plicku Raslavice ohúrili

Málo je známe, že Raslavičan funguje nepretržite osemdesiatsedem rokov a je teda starší ako SĽUK, ktorý tohto roku oslávil sedemdesiat rokov svojej existencie. A Raslavičan má ešte jedno unikum. Pri jeho zrode stál Karol Plicka, legendárny etnograf. „Plicka prišiel na východ na terénny výskum v roku 1926. Chodil po dedine, navštevoval ľudí priamo doma. Vedel, že je tu potenciál – že sú tu ľudia, ktorí ovládajú veľa piesní a ide im aj spev. Spoznal skupinu mužov, ktorá v tom čase pôsobila ako prvá spevácka. Čiže Raslavičan bola na začiatku mužská spevácka skupina,“ vraví Monika. Dodáva, že to vie preto, lebo Plicka po dedine chodil s jej pradedom – Antonom Maníkom, ktorý bol vtedy richtárom obce. „No a spolu s pradedom a miestnym učiteľom, národovcom Andrejom Juskom, založili spevácku skupinu,“ dodáva Monika. Tak takým niečím sa môže pochváliť len máloktorá folklórna skupina.

- - Inzercia - -