Dnes je štvrtok, 27.február 2020, meniny má: Alexander
Čas čítania
5 minutes
Zatiaľ prečítané

Milada Horáková, žena, čo sa vzbúrila proti totalite

január 17, 2020 - 10:04
Medzi osobnosťami, ktoré na začiatku roka pri príležitosti 27. výročia vzniku Slovenskej republiky ocenila štátnym vyznamenaním prezidentka Zuzana Čaputová, je aj Milada Horáková. Česká právnička a politička, symbol protikomunistického odboja a odporu. Naša prezidentka jej udelila Rad bieleho dvojkríža I. triedy in memoriam za rozvoj a ochranu demokracie, ľudských práv a slobôd. Žena, čo sa vzbúrila proti totalite, má tak ocenenie už aj na Slovensku.

Milada Horáková bola nespravodlivo odsúdená a popravená v najväčšom z vykonštruovaných politických procesov v päťdesiatych rokoch minulého storočia v komunistickom Československu. Cieľom monsterprocesov bolo odradiť ľudí od akejkoľvek kritiky štátneho režimu. Horáková bola jediná žena, ktorú popravili v týchto súdnych procesoch. Pre svoju neústupnosť, s akou vystupovala na súde, sa stala symbolom odporu proti totalite. Aký je príbeh ženy, ktorú totalitná moc protiprávne zavraždila?

Kvôli manželovi prešla k evanjelikom

Milada Horáková sa narodila v roku 1901 v Kráľovských Vinohradoch, dnes Praha – Vinohrady. Jej otec Čeňek Král bol oddaný Masarykovej myšlienke, teda zdieľal protirakúske postoje. Politika nebola cudzia ani Milade. Už ako študentka prejavovala svoje postoje. V roku 1918, keď chodila na gymnázium, sa zúčastnila protivojnových demonštrácií, za čo ju vylúčili zo školy. Mohla však prejsť na iné pražské gymnázium, kde v roku 1921 zmaturovala. Zvažovala, že pôjde študovať medicínu, na odporúčanie otca sa však napokon rozhodla pre Právnickú fakultu Univerzity Karlovej, kde v roku 1926 promovala. Krátko po skončení štúdií sa vydala za Bohuslava Horáka, poľnohospodárskeho ekonóma, s ktorým sa zoznámila na vysokej škole. Manžel mal na ňu veľký vplyv, presvedčil ju aj jej rodičov, aby odišli z rímsko-katolíckej cirkvi a stali sa členmi Českobratskej cirkvi evanjelickej. Manželom sa v roku 1933 narodila dcéra Jana.

Feministka, politička

Ešte pred narodením dcérky sa Milada Horáková začala zaujímať o práva žien, angažovala sa za ich legislatívne zrovnoprávnenie. Bolo to spôsobené tým, že sa stretla so senátorkou Františkou Plamínkovou, zakladateľkou Ženskej národnej rady. Horáková vstúpila do tejto organizácie a stala sa kľúčovou osobnosťou feministickej organizácie. Ako právnička sa potom podieľala na tvorbe nového občianskeho zákonníka a to na častiach o rodine a ženskej rovnoprávnosti. Presadzovala napríklad zrovnoprávnenie manželských a nemanželských detí a navrhla novelizáciu zákona o rozvodoch. Zákon však ako celok neschválili. Angažovanosť len na ženskom poli Horákovej nestačila. Vstúpila aj do Československej strany národno-sociálnej, kde sa zaujímala o otázky solidarity, sociálneho zabezpečenia a starostlivosti. Tejto činnosti sa venovala aj profesionálne, keď nastúpila na ústredný sociálny úrad pražského magistrátu.

Mučilo ju už gestapo

Už počas druhej svetovej vojny okúsila Horáková tvrdú ruku totality – ale hnedej. V roku 1939 sa zapojila do ilegálneho protifašistického odboja – zabezpečovala tajné byty, získavala spravodajské informácie. Patrila medzi kľúčové osobnosti odbojovej organizácie Petičný výbor Verní zostaneme. Gestapo si na ňu posvietilo a v auguste ju s manželom zatkli. Horákovú tvrdo vypočúvali a bili. Bez úspechu. Týranie Horákovej dosvedčila jej spoluväzenkyňa z pankráckej väznice Zdena Mašínová staršia. Potom ju previezli do iných väzenských zariadení. Až v roku 1944 sa postavila pred súd v Drážďanoch, ktorý ju odsúdil na osem rokov. Trest si odpykávala vo väznici v Aichachu pri Mníchove. V roku 1945 americká armáda oslobodila zadržaných ľudí a Horáková sa dostala na slobodu.

V hľadáčiku ŠtB

Vrátila sa do Prahy, kde sa stretla s manželom Bohuslavom, ktorý prežil pochod smrti. Znova vstúpila do vedenia Československej strany národno-sociálnej a prijala poslanecký mandát Dočasného národného zhromaždenia. V obnovenej Ženskej národnej rade, ktorú premenovali na Radu československých žien, sa stala predsedníčkou. Činorodá Horáková sa zároveň stala podpredsedníčkou Zväzu oslobodených politických väzňov. Dá sa povedať, že jej politická kariéra úspešne pokračovala a v roku 1946 ju zvolili do Národného zhromaždenia, kde sa stala členkou zahraničného a ústavného výboru. Bola jednou z prvých, čo začali upozorňovať na slepú poslušnosť československých komunistov voči sovietskemu straníckemu vedeniu v čele so Stalinom. Takýto nekonvenčný postoj nezostal bez odozvy a Horákovú začala monitorovať ŠtB.

Po februári 1948 ju odstavili

Skutočne turbulentné časy však nastali pre Miladu Horákovú po 25. februári 1948, keď sa k moci dostali komunisti. Vylúčili ju z Rady československých žien a zo všetkých verejných funkcií. Horáková na protest proti komunistickým praktikám odstúpila z postu poslankyne. Zamestnala sa na pražskom magistráte ako sociálna referentka. Napriek tomu, že mohla opustiť Československo, odchod z vlasti odďaľovala a stále bola politicky aktívna. S bývalým poslancom Josefom Nestávalom založila neformálnu skupinu okolo Československej strany národno-sociálnej, ktorá udržiavala kontakty s exilovými politikmi. Podporovala ľudí, čo chceli emigrovať, a zasadzovala sa v boji proti komunistom. To sa, samozrejme, vládnej moci nepáčilo a v septembri 1949 ju zatklo ŠtB.

Monsterproces

Miladu Horákovú vypočúvali brutálnymi metódami. Podľa rád sovietskych poradcov ju bili, odopierali jej potravu, nedovolili jej v noci spať, vystavili ju zime, väznili ju v stiesnenej miestnosti, psychicky ju týrali, musela brať narkotiká, čo spôsobilo, že stratila sebakontrolu a duševnú stabilitu. ŠtB sa rozhodla, že z JUDr. Milady Horákovej urobí ústrednú postavu vykonštruovaného sprisahania a dosadili ju do čela vymyslenej ilegálnej skupiny. Na súde jej prípad viedli po označením „skupina Milady Horákovej“. Súd s ňou a s jej dvanástimi kolegami trval od 31. mája do 8. júna 1950 a zinscenovali ho ako verejný politický proces, podľa vzoru sovietskych čistiek. Viedli ho na priamy príkaz prezidenta Gottwalda. Osem dní trvajúci súd mal scenár, v ktorom obžalovaní mali predpísané, ako sa majú správať. K tomu ich pod hrozbou donútila ŠtB. Napriek tomuto tlaku sa doktorka Horáková nepoddala a na súde bránila svoje ideály – odkaz Beneša a Masaryka. Počas procesu nosili do súdnej siene koše s tisíckami rezolúcií, v ktorých ľud žiadal najvyššie tresty pre obvinených. Tieto petície organizovali závodné výbory KSČ, milície, uličné výbory. Treba však povedať, že obyčajní ľudia, ktorí si pamätali Masarykovu republiku, ku ktorej sa Milada Horáková počas procesu otvorene hlásila, mali strach o seba a o svoje deti, preto podpisovali rezolúcie za trest smrti pre Miladu Horákovú.

Škrtili ju pätnásť minút

Napokon súd vyniesol rozsudok – trest smrti obesením, pričom sudcovia obvinili Horákovú z rozvracania ľudovo-demokratickej republiky a z velezrady. Ako hrdá žena odmietla žiadať o milosť. Jej dcéra a advokát tak urobili za ňu. Za omilostenie Milady Horákovej sa podpísali osobnosti ako Albert Einstein, Winston Churchill i Eleanor Rooseveltová. Gottwald však rozsudok smrti potvrdil. V deň popravy – ráno o pol tretej – napísala Milada Horáková posledný list určený predovšetkým rodine. Okrem iného v ňom stojí: „Idem so vztýčenou hlavou, musí sa vedieť aj prehrávať.“ Miladu Horákovú popravili ráno o pol šiestej na dvore pankráckej väznice. Použili vtedy používaný spôsob – dlhotrvajúce škrtenie bez klasickej slučky. Odsúdeným nasadili škrtidlo a pomocník kata ťahal odsúdeného za spútané nohy. Horáková sa udusila po pätnástich minútach od začiatku popravy. Telo po smrti spopolnili. Popol však komunisti nevrátili príbuzným, ale spolu so stovkami iných popravených odporcov režimu ho schovali v priestoroch pankráckej väznice. Totalitná moc sa bála, že pohreb by vyvolal manifestáciu proti režimu. Posledné slová Milady Horákovej pred popravou boli: „Padám, padám, tento boj som prehrala, odchádzam čestne. Milujem túto krajinu, milujem tento ľud, budujte mu blahobyt. Odchádzam bez nenávisti k vám.“

V roku 1968 Najvyšší súd nezákonný rozsudok zrušil. Miladu Horákovú však plne rehabilitovali až v roku 1990. V roku 2008 odsúdili za podiel na justičnej vražde poslednú žijúcu prokurátorku monsterprocesu Ludmilu Brožovú-Polednovú na šesť rokov väzenia. Po dvoch rokoch jej prezident Václav Klaus udelil kvôli vysokému veku a zlému zdravotnému stavu milosť...

- - Inzercia - -