Dnes je piatok, 10.apríl 2020, meniny má: Igor
Čas čítania
7 minutes
Zatiaľ prečítané

Poviedka na pokračovanie časť 2 - Listy od mŕtveho

marec 24, 2020 - 15:00
Eva, mladá lekárka, žije v malom meste na severe Slovenska osamelým životom. Jej manžel Andrej sa jedného dňa nevrátil z dovolenky, ktorú trávil v Bosne na splave.

Šarmantný prisťahovalec

Úrady ho vyhlásili za nezvestného. Eva sa ponorila do svojho smútku a ani si nevšimne, že pokojné vody mestečka rozčerí šarmantný prisťahovalec.

Príchod fešného telocvikára spôsobil v mestečku rozruch. Vrelo to najmä v zborovni základnej školy. Ošiaľ zachvátil nielen mladé slobodné učiteľky, ale podľahli mu aj maminy v zrelšom veku unavené v dlhoročných zväzkoch  poznačených nudou a jednotvárnosťou. Dokonca aj kuchárka, teta Etela zašla po rokoch do miestneho kaderníctva a dala si urobiť trvalú, ktorú jej muž ohodnotil otázkou, či jej to preplatí zdravotná poisťovňa.

Do loveckej sezóny sa aktívne zapojili aj ôsmačky a deviatačky. V rituálnom plameni ohňa, hrejúcom ich prísľubom zakázanej lásky, pálili všetky ľsťou nadobudnuté ospravedlnenia od lekára, ktoré ich oslobodzovali od hodín telesnej výchovy. Keď počas prvej hodiny zaplnili telocvičňu v plnej zostave, Marek si musel pretrieť oči. Mal pocit, že prežíva akési spartakiádne déja vu.  Jeho pedagogické srdce bolo tým také potešené, že sa povzniesol aj nad neznesiteľný pach potu dvadsiatich snaživých pubertiačok, zmiešaný s rovnakým počtom lacných voňaviek z cenovo dostupného katalógu. Dievčatá sa pred ním afektovane chichúňali, predvádzali, sústavne si medzi sebou čosi šepkali. Keď niektorej z nich pomáhal pri náradí, cítil, ako sa na neho upierajú takmer dva tucty očí a sledujú každý jeho pohyb. Na konci hodiny bol skutočne vyčerpaný a zďaleka nielen fyzicky.

Mareka toľká pozornosť celkom vyviedla z rovnováhy. On, celkom obyčajný chalan, ktorý svoj doterajší život prežil v anonymite hlavného mesta, vôbec nečakal, že by jeho maličkosť mohla vzbudiť taký záujem. Bratislavu opustil nielen preto, aby bol bližšie k svojim milovaným horám, ale predovšetkým kvôli mame. Trpela vážnym pľúcnym ochorením a väčšinu času trávila v neďalekom sanatóriu, ktoré jej prinášalo aspoň úľavu, keďže celkové uzdravenie jej už priniesť nič nemohlo. Boli si veľmi blízki, mali len jeden druhého. Marek bol jedináčik, otec od nich odišiel kvôli inej žene, keď mal len šesť rokov. Mama ho vychovala sama. Žili v jednoizbovom byte na periférii mesta, popri svojej práci predavačky si po večeroch a víkendoch privyrábala ako upratovačka, len aby jej syn mohol vyštudovať pedagogickú fakultu, keďže už od detstva bol mimoriadne športovo nadaný. Vychovala z neho slušného, skromného a pracovitého človeka. Na jeho promóciách stála v úzadí vysokoškolskej auly v jednoduchých, lacných tmavomodrých šatách a keď vyvolali meno jej syna a pridali k nemu oslovenie „magister“, rozplakala sa od šťastia. Slzy jej tiekli po bledých lícach poznačených už nepríjemnou chorobou a keď ju Marek objal a pobozkal na šedivú hlavu, celá sa roztriasla. „Ďakujem, mama, teraz sa už ja postarám o teba,“ šepol, tiež so slzami na krajíčku. A keďže nemali na slávnostný obed v niektorom z množstva hotelov, odišli do svojho bytu, kde mu pripravila jeho obľúbené rezne.

Najvytrvalejšou snaživkou o priazeň mladého kolegu sa ukázala byť  slovenčinárka Alenka, triedna učiteľka siedmakov, slobodná, tesne po tridsiatke. Malá územčistá tmavovláska videla v ňom svoju životnú šancu a povedala si: „Teraz, alebo nikdy.“ Starodievocký status ju vôbec netešil a chcela sa vydať za každú cenu. Tlačili ju do toho aj rodičia. Nevydatá, jediná, dobre zabezpečená dcéra s viac ako zaujímavým venom im kazila imidž  dokonalej dôstojnosti. Jej rodina, ktorá žila v tomto prostredí už celé generácie, vždy patrila k váženým a majetným, a to dokonca bez ohľadu na politický režim. A keď po privatizácii získali rozsiahle pozemky v lukratívnej časti Slovenska, ich dôležitosť ešte vzrástla. Alenkin otec sa stal poslancom mestského zastupiteľstva a akousi šedou eminenciou celého diania. „Bezo mňa sa tu nepredá ani mrkvová hriadka,“ vyhlasoval sebavedome a mal pravdu. To, že sa jeho dcéra vydá a bude mať deti, „aby bolo komu nechať majetok“, považoval za takú samozrejmosť ako nedeľné chodenie do kostola. Žiaľ, o Alenku záujem nebol, a to napriek majetku, ktorého hodnotu poznal každý. Podsaditá dievčina s hrubými, akoby sekerou tesanými rysmi tváre, a malými, nevýraznými očkami svojou zle skrývanou vydajachtivosťou odradila každého. A keď sa už zdalo, že slobodná dievka ostane síce jedinou, ale o to potupnejšou škvrnou na tvári ctihodnej rodiny pána poslanca a miestneho bossa Rudolfa Bázika, prišiel Marek, akoby dar z neba. Alenkini príbuzní ho vyhodnotili ako „použiteľného“. Marek mal titul, bol fešák, dobre vychovaný a nebolo tajomstvom ani to, že má ťažko chorú matku. „No z tej učiteľskej almužny veru dobrého doktora nezaplatí, a tak sa mu peniaze zídu,“ uzavrel otec konkurz na ženícha, ktorému však zabudli oznámiť, že sa ho zúčastnil a dokonca aj vyhral. „Ale, čo ak ma aj tak nebude chcieť? Veď sa mu núkajú aj mladšie a krajšie,“  namietla celkom logicky Alenka. „To vybavíme,“ zahriakol ju otec, namrzený, že vlastná krv spochybňuje jeho autoritu, ktorej sa nikto neodvážil protiviť. „Veď a čo na tom, že máš o pár rokov viac?“ pridala sa matka. „Teraz je to v meste móda. Veď pozri na Studenkovú alebo na...“ nevedela si rýchlo spomenúť na iný mediálne známy pár, ktorý by spĺňal tieto kritériá. Nemusela. Dcéru definitívne presvedčila.

V sobotu naložil pán poslanec ženu a dcéru do auta a pobrali sa do Poľska na trhy, aby zaktualizovali dcérin outfit podľa vzoru odkukaného z televíznych programov pre menej náročného diváka. „Oči z teba nebude vedieť odtrhnúť,“ krochkala od spokojnosti matka, keď vkladala do igelitky nebovomodrý pulóvrik s hlbokým výstrihom a striebornou aplikáciou na hrudi. K tomu pribudli aj ligotavé, strieborné členkové topánky na šnurovanie a biela jednoduchá minisukňa. „Však nebudeš ako kolotočiarka,“ zdôvodnila mama, prečo nemá ani len volán. „Pamätaj,“ prehovorila ako pravý módny guru. „V jednoduchosti je krása a ty si predsa vysokoškolsky vzdelaná dáma, ty si KTOSI, nemôžeš vyzerať ako nejaká, taká, no veď vieš...“ došla jej slovná zásoba.

Alenka sa už nemohla dočkať pondelka. Vstala skoro, už za svitania, aby sa pripravila na svoj životný boj o obrúčku. Vyzbrojená zbraňami najsilnejšieho  kalibru vtiahla do školskej brány so sebavedomím dobyvateľa na úspešnom ťažení.

„Dobré ráno, kolega,“ zašvitorila, len čo vošla. Hoci si už tykali, zvolila formálne oslovenie, keďže sa jej to zdalo také koketné. S úľavou zistila, že Marek, ktorý býval v školskom mini byte, je v zborovni zatiaľ sám. Ten zdvihol oči, aby odpovedal na pozdrav, a takmer mu zabehol kúsok rožka v krku. Alenka, ligotavá od vrchu po podrážky nových topánok, sa len tak zamrvila od spokojnosti, keď zbadala ten úžas v jeho očiach. Posmelená úspechom, ktorý si dosť zle vysvetlila, sa nad neho zvodne nahla, nech si vychutná plný výstrih modro-strieborného svetríka a s preafektovaným zhrozením od neho odstrčila kelímok s treskou. „To nemyslíš vážne, jesť tento hnus z hypermarketu. To si ešte nikdy nepočul o salmonelóze? Ktovie ako dlho to tam mali,“ dohovárala mu s familiárnou, priam materinskou starostlivosťou a vybaľovala pri tom z tašky škatuľu s maminým domácim koláčom. Marek nevedel, čo robiť od rozpakov. Bol pobavený jej naozaj nevšedným vzhľadom a súčasne vydesený náporom srdečného záujmu o jeho zdravie. Koláč však lákavo voňal a nevedel odolať. Zatiaľ čo prežúval, úpenlivo premýšľal, ako sa odvďačiť. „Geniálne,“ zložil prehnaný kompliment cukrárskemu umeniu pani Bázikovej. No zdalo sa mu, že verbálne ocenenie nie je dostačujúce. „A vieš čo, ak by si chcela, mohli by sme ísť spolu na školský ples. Ja som tu aj tak sám.“  Vyslovil priam samovražednú vetu. Alenka sa rozžiarila od toľkého šťastia. Po týchto slovách sa cítila už minimálne ako zasnúbená a mala čo robiť, aby sa okamžite nezvrtla na opätku a nerozbehla sa domov, zahorúca oznámiť tento zázrak rodičom. S maximálnym vypätím vôle zostala, veď o pár minút sa začínalo vyučovanie. Pozvanie prijala so zle skrývaným nadšením. Marek už v ten deň nemal príležitosť vysvetliť „závažnosť“ pozvania, pretože do zborovne vchádzali ďalšie kolegyne. Pohľad na vymódenú Alenku, pripomínajúcu jagavú diskoguľu, ich tak rozveselil, že okamžite rozohnal negatívne pondelkové energie a zásobil ich vďačnou témou na celý deň. Na druhý deň si nešťastný telocvikár na svoje nepremyslené pozvanie už ani nespomenul. Pokojne ho vyhodil z hlavy, veď to aj tak bude až o mesiac, počas fašiangov a dovtedy treba prežiť. Jeho anjel strážny mu nerozsvietil v hlave varovný alarm ani vo štvrtok, keď sa k nemu cez veľkú prestávku Alenka priplichtila s poznámkou: „Mamina je rada, že ti tak chutilo a vieš čo? Naši povedali, že keď si tu sám, tak ťa pozývajú v nedeľu na obed.“ Marek, nevediac, čo činí, prikývol, že prijíma. „No čo, aspoň sa prestravujem a prejde mi čas,“ povedal si v duchu. Ona to však vyhodnotila inak. Jeho súhlas bol pre ňu hudbou nebeskou a od šťastia sa doslova vznášala pol metra nad zemou. Nevydržala a svoje „sladké tajomstvo“ vyzvonila kolegyniam. „Budeme mať v nedeľu hosťa,“ prezradila, celá zapýrená od radosti. A takmer ani nevyčkala na otázku, koho, a dodala: „Mareka.“ „Mareka? Myslíš nášho telocvikára?“ Upreli na ňu neveriacky oči, akoby im oznamovala, že k nim zavíta mimozemšťan. „Áno,“ hlesla. „Ale ani muk. Jasné? Nie že to hneď každému vyzvoníte,“ predstierala obavy o uchovanie si svojho súkromia, ktoré však aj tak nikoho nezaujímalo. „Vy spolu niečo máte?“ takmer zhrozene sa spýtala fyzikárka Erika. „No máte?“ štuchla ju druhá. „Sme kamaráti... a možno aj niečo viac,“ dodala po chvíli, pýriac sa od šťastia, ktorému síce sama v tejto chvíli uverila, ale ktoré bolo na míle vzdialené od reality

Pokračovanie nabudúce

Poviedka na pokračovanie časť 1 - Listy od mŕtveho

- - Inzercia - -