Dnes je štvrtok, 02.júl 2020, meniny má: Berta
Čas čítania
6 minutes
Zatiaľ prečítané

Poviedka na pokračovanie časť 3 - Listy od mŕtveho

marec 25, 2020 - 15:00
Ani slobodná, ani rozvedená, ani vdova. Tento divný stav priviedol Evu do samoty, ktorú nedokáže prekonať. Akoby ju od sveta oddeľoval hrubý múr.

Listy od mŕtveho - Uvidela prízrak svojho muža

Mladý telocvikár Marek sa ho snažil prekonať, no vyvolal tým len jej hnev. Ona má v hlave len jedno. Zistiť, čo presne sa stalo jej mužovi a odohnať z mysle tú čudnú, nekonkrétnu, no znepokojujúcu predstavu, ktorú nevie presne pomenovať.

Eva sa vracala domov zničená a unavená z náporu kýchajúcich a smrkajúcich pacientov. Ešte v nej rezonovalo nepríjemné stretnutie s čudáckou svokrou a ako ozvena sa jej ozývala v hlave nemiestna poznámka mladého telocvikára: „A pozdravujte manžela.“ Čo si to dovoľuje? Čo si o sebe namýšľa? Milujem týchto debilov, ktorí si myslia, že civilizácia sa končí za Trnavou a za Nitrou sa už začína Orient. Musel byť prekvapený, že aj my už svietime elektrinou a dokonca máme aj signál mobilného operátora. Marekova návšteva ju zjavne rozrušila. Vôbec si neuvedomovala, že to, čo ona považovala za výsmech arogantného alfasamca, bola len prostorekosť mladíka zmäteného jej pôvabom.

Cestou sa ešte chcela zastaviť v malých potravinách kúpiť si aspoň čo-to na večeru. Pred obchodom stretla Mira s Tónom, dvoch z tých, čo sa z Bosny vrátili. Len čo ju zbadali, zostali celkom zarazení. Pristavila sa pri nich s nechápavým výrazom v tvári. „Ahoj, Evi,“ zaznelo dvojhlasne a akoby nasilu veselo. „Deje sa niečo?“ komentovala otázkou nepochopiteľné rozpaky. „Nič, nič, čo máš nové?“

„Ja? Čo už by som mohla ja mať nové. Veď viete...“ snažila sa vyhnúť bolestivej zmienke o Andrejovi. Mala pocit, že na rozhovor o tejto téme už dnes naozaj nemá síl. Rýchlo si kúpila, čo potrebovala, a doslova rátala kroky, ktoré ju delili od ich domu. Automaticky otvorila poštovú schránku, z ktorej vypadla biela obálka. Strčila ju do kabelky. Za dverami zhodila zo seba čižmy a kabát a hodila sa na gauč s nohami vyloženými na konferenčnom stolíku. Vychutnávala si pokoj a pohodu, keď si spomenula na zásielku v kabelke. V obálke našla pozvanie na miestnu políciu, ktorá jej oznamovala, že v záujme preverovania nezvestnosti jej manžela sa má dostaviť kvôli svedeckej výpovedi.

„Našli ho,“ vzdychla si zničene. „Teda to, čo zostalo z jeho tela.“ Doslova ju to položilo. Uvedomila si, až doteraz mohla aspoň dúfať. Tlela v nej potlačená iskierka nádeje, že možno sa stal zázrak... ale toto je už definitívny koniec. „Nuž čo, možno je to takto lepšie. Obaja nájdeme konečne svoj pokoj. Ja na tomto a Andrej na onom svete. A aspoň budem môcť opäť žiť, síce bez neho, ale žiť.“

Hlava jej išla prasknúť od náporu protichodných pocitov. Celý čas túžila vedieť, čo sa vtedy na rieke Neretva stalo a zároveň sa toho desila. „Neistota je horšia ako akákoľvek krutá pravda a zbabelec, ktorý sa jej nevie postaviť, umiera tisíckrát, odvážny len raz,“ opakovala si v duchu slová dávno mŕtveho otca, ktoré jej vždy v ťažkých chvíľach dodávali guráž. „Určite tam pôjdem hneď ráno, veď ordinovať začínam až poobede.“ Myslela na svojich pacientov, pre ktorých bola nielen lekárkou, ale často aj spovedníčkou a sociálkou. Veď koľkokrát sa stalo, že dole do mestečka príde ženička, posledné peniaze dá za autobus a pýta si len také lieky, za ktoré netreba v lekárni platiť. V takých chvíľach zvykla vytiahnuť svoju peňaženku a vtisnúť do rúk nešťastnici pár drobných s vysvetlením, že potrebuje práve tieto, iné by nepomohli.

......

Na policajnej stanici sa stretla so svokrou. Tá si ju premerala pohľadom plným akéhosi nepochopiteľného hnevu, pohŕdania a nepriateľstva. Ukrývala sa v ňom zmes negatívnych emócií, v ktorých však chýbal strach či smútok. Eva tomu nerozumela, čo ju dosť znepokojovalo. O Vierinu náklonnosť nestála, ale matku, ktorá s najväčšou pravdepodobnosťou prišla o jediného syna a teraz má čeliť dôkazu, ktorý jej má zobrať aj poslednú kvapku nádeje, jej vôbec nepripomínala.

No konečný verdikt nezaznel. Na polícii jej len oznámili, že ich kontaktovali kolegovia zo Sarajeva, ktorí objavili torzo kostry neznámeho mužského tela a čas smrti nastal približne pred tromi rokmi. Vieru požiadali o biologické vzorky kvôli DNA a Eve len dali na vedomie, že zasielajú záznam od zubného lekára kvôli identifikácii.

„Andrej?“ spýtala sa Eva zlomeným hlasom, z ktorého vyprchala aj posledná iskierka nádeje, že by ešte svojho muža niekedy videla živého. „To určite nie,“ povedala Viera s najväčšou samozrejmosťou a pozerala pritom kamsi do neznáma. Mladý vyšetrovateľ sa na ňu udivene zadíval. Vie tá žena viac, než povedala a z akýchsi neznámych dôvodov to nechce prezradiť? No vzápätí tú myšlienku zavrhol. To je predsa absurdné. Dôkazy jasne hovoria o tom, že zmizol pod hladinou rieky, čo potvrdili traja svedkovia. Odvtedy po ňom niet ani stopy. Preverovali všetko. Pohyb na kreditných kartách, možný motív, prečo by chcel zmiznúť, tiež chýbal. Premeral si nešťastnú matku súcitným pohľadom. Chudera, už asi blázni. Prípadov, že rodič silne naviazaný na dieťa nikdy neprijme jeho smrť, aj napriek dôkazom a uzavrie sa do svojho sveta, je veľa. Nasucho si odkašľal a vecne povedal: „Nemôžeme tvrdiť, že ide o vášho manžela a syna. No indície sú dosť jasné. Telo sa našlo v ústí rieky a podľa patológov ležalo zakliesnené pod hladinou okolo 38 mesiacov, čo zodpovedá času tragédie. Múdrejší budeme, keď zašleme vyžiadané vzorky a kolegovia z Bosny nám potvrdia, alebo vyvrátia naše podozrenia. Zatiaľ vám, dámy, ďakujem. Určite vás budeme informovať.“

Viera sa zdvihla zo stoličky, nedbalo kývla na pozdrav a zavrela za sebou dvere. Na jej tvári sa po celý čas nezjavila nijaká emócia. Eva sa za ňou rozbehla. „Nemali by sme sa porozprávať?“ chytila ju za rukáv. „O čom?“ odvrkla jej. „Veď ty sa už nevieš dočkať pohľadu na jeho hrob, aby si mohla dediť a užívať si peniaze, ktoré zarobil. Len o to ti ide. Ale to ti nevyjde. Uvidíš, klapnú ti zuby naprázdno.“ Eva pochopila, že nemá zmysel jej čokoľvek vyvracať, ba ani pokúšať sa o rozumný rozhovor. Zlé, zraňujúce slová, ktoré jej adresovala svokra, preglgla a pripísala to jej smútku a zatrpknutosti, ktoré jej zlomili srdce a vyhnali z duše všetko ľudské. Nechala ju teda ísť. No aj tak sa nezbavila ťaživého dojmu, že sa vôkol nej odohráva čosi, čomu nerozumela, no nevedela si vysvetliť čo. Bol to ten bezmocný pocit postavy, ktorá sa nevedno prečo ocitla v celkom inom filme.

.......

Cítila sa ako vyžmýkaný citrón. Sadla si do kresla v obývačke, nerozžala ani svetlo, ani si nezapla televízor. Tma a ticho, to je presne to, čo teraz najviac potrebujem, zhodnotila svoje rozpoloženie. V hlave jej stále bežali svokrine slová, ktorými komentovala nález tela v ďalekej Bosne.  „To určite nie,“ pridala k nim aj zvláštne správanie sa Mira a Tóna pred samoškou a celé sa jej to začalo skladať ako puzzle do obrázku. No bohužiaľ, podstatná časť skladačky, ktorá by vytvorila jasný obraz, jej chýbala. Musím zistiť, čo sa za tým skrýva, musím nejako rozlúštiť túto záhadu, aj keď by som si mala vziať rok neplateného voľna, odísť k brehu Neretvy a prejsť jej tok krok za krokom, pýtať sa neznámych ľudí, hľadať ho aj v tých najopustenejších usadlostiach. Musím ho nájsť živého či mŕtveho a zistiť, čo sa tam vlastne stalo. Som to dlžná nielen jemu, ale predovšetkým sama sebe. Dala si záväzok, že už nepremárni ani deň a hneď zajtra sa do toho pustí. Bola taká nadšená svojím odhodlaním, že si naliala do pohára dve deci kvalitného vína a siahla po televíznom ovládači, čo naozaj robila len zriedka, s odôvodnením, že život je príliš krátky na to, aby ho človek márnil takou tupou zábavou. Dramaturgie jednotlivých staníc ju, žiaľ, opäť nesklamali...

Prepínala čoraz viac znechutená. Akási spoločenská relácia jej ponúkala názory celebrít na skutočne pálčivú tému, ako a kde si dať predĺžiť vlasy, čo mala, respektíve skôr nemala na sebe populárna televízna rosnička, a kto opäť vymenil partnera a prečo. To je naozaj ten najakútnejší problém, ktorý hýbe svetom, namrzene vypla obrazovku. Ponorila sa do tichej samoty, v ktorej sa prepadávala kamsi do neznámeho sveta, ktorému síce chýbali jasné, ostré kontúry reality, ale ktorý jej dovoľoval vidieť utajené súvislosti.

Tápala vo svojich spomienkach, márne sa snažila rozlúštiť to čosi, čo videla v Andrejových očiach, keď prekračoval prah ich bytu. Vedela, že to čosi bolo úplne mimovoľné, nechcené, no podstatné. Len nevedela čo. Nedokázala si to spojiť, prepnúť v mozgu, akoby jej neuróny boli navzájom nekompatibilné. Cítila sa ako človek v počiatočnom štádiu Alzheimera, ktorý si nedokáže spomenúť na úplnú samozrejmosť, od ktorej závisí jeho život, hoci sa o to úporne snaží. Vo svojom najhlbšom vnútri bola presvedčená, že to je práve ten kľúč k objasneniu tajomstva, ktoré ju zožieralo, a kým sa neobjasní, nedokáže sa vrátiť do normálneho života.

Z bezútešného pátrania v podvedomí ju odrazu vyrušil zvuk mobilu ležiaceho na stole. Strhla sa. „Svokra,“ neveriacky sa zahľadela na display, kde svietilo meno Viera. „Prosím?“ zdvihla a ozvala sa zachrípnutým šeptom. „On žije.“ priam s nenávisťou jej zasipela do ucha Andrejova matka a zložila. Prístroj jej vypadol z ruky a zviezla sa do kresla. V naprostej tme mala pocit, že cíti na hrdle studené mokré ruky, ktoré ju objímajú a škrtia zároveň. Vo dverách nachvíľu uvidela prízrak svojho muža...

- - Inzercia - -