Dnes je nedeľa, 05.apríl 2020, meniny má: Miroslava
Čas čítania
3 minutes
Zatiaľ prečítané

Skutočný príbeh - Neverne verná

marec 25, 2020 - 08:00
Vydávala som sa z veľkej lásky, ešte počas štúdia. Kým sme s manželom stihli dokončiť vysokú školu, stihla som porodiť syna Tomáška a po promócii sa nám narodila Barborka.

Neverne verná

Ivan, môj muž, dostal perspektívne zamestnanie v jednom podniku, ktorý nám pridelil trojizbový byt. Skrátka, mali sme všetko, čo sme si len mohli priať. Navyše Ivana po pár rokoch povýšili a stal sa členom vedenia závodu, čo bolo aj finančne veľmi zaujímavé. A práve v čase, keď išlo všetko ako po masle, sa na našom bezoblačnom nebi z ničoho nič objavil čierny mrak.

Podnik, v ktorom Ivan pracoval, chystal slávnostné podujatie pri príležitosti okrúhleho výročia svojho vzniku. Keďže išlo o mimoriadnu príležitosť, dala som si na svojom zovňajšku skutočne záležať. Šaty mi veľmi pristali. Vyzdvihovali moje prednosti a lodičky na vysokom podpätku dali vyniknúť mojím štíhlym nohám.

Prekvapenie na oslave

Po oficialitách a prípitkoch som sa začala nudiť. Ivan ako jeden zo šéfov často odbiehal za povinnosťami, prísediaci sa bavili navzájom a mňa si skoro ani nevšimli. Už-už som sa chcela zodvihnúť na odchod, keď sa tu odrazu zjavil predo mnou ON. Vysoký, štíhly elegán s chlapčenským úsmevom a neodolateľným šarmom. Usadil sa k vedľajšiemu stolu a vymenili sme si pohľady. Doslova ma to ochromilo. Ani som nezaregistrovala manžela, ktorý ma požiadal o tanec. Musel to zopakovať ešte raz. A hoci som bola vždy výborná tanečnica, tentokrát som sa pohybovala ako drevená. Ivan si to, samozrejme, všimol a okomentoval slovami: „Čo je s tebou, vláčiš sa ako bez života.“  Odpovede sa nedočkal.

Opäť som si sadla ku stolu a odísť sa mi už vôbec nechcelo. Muž musel zase niekam odbehnúť a keď som zostala sama, očarujúci neznámy sa predo mnou uklonil a galantne ma vyzval do tanca.

Na parkete som sa vznášala ako v dievčenskom sne. Po pár vetách sa mi zdalo, že sa poznáme odjakživa. Na um mi prišla absurdná myšlienka o minulých životoch, v ktorých sme si museli byť veľmi blízki. Žiadna koketéria, žiadne zvádzanie. Všetko bolo prirodzené, milé, vzrušujúce, ale nevinné. Počas niekoľkých tanečných kôl sme si stihli povedať o sebe takmer všetko a vymenili sme si telefónne čísla. Pozvanie na pohárik som ale odmietla. Inštinkt mi velil, že sa musím kontrolovať.

Utajená romanca

Nasledujúce mesiace som prežila v akomsi polosne. Sprítomňovali sa mi všetky momenty, ktoré som v tú noc zažila. Myslela som na neho takmer neustále, ale pred okolím sa mi to podarilo dokonale skryť. Asi o mesiac ma čakal v schránke vytúžený list. Bol plný nehy, bez prázdnych sľubov a zbytočne veľkých slov. Keď som naň odpovedala, vedela som, že je mojou povinnosťou vyrovnať sa s týmto nečakaným citom a nedávať mu žiadne nádeje. Presne si pamätám vetu, ktorou som list začínala: „Z úcty k Vám a samej sebe musím odolať pokušeniu, ktoré mi nedá pokojne spávať...“

No musím priznať, že to nebol posledný list. Obálky s nežnými slovami sa križovali medzi Bratislavou a Košicami a občas sa pritrafili aj konšpiračné telefonáty. Dohodli sme sa, že to musíme celé ukončiť osobným stretnutím.

Stretli sme sa u mňa v byte, keď boli deti na prázdninách a Ivan na služobnej ceste. Celú noc sme sa len rozprávali. Vymenili sme si pár bozkov, nežných objatí, nič viac. On nenaliehal. Chápal to. Lúčil sa so mnou so slovami: „ Nikto by neuveril, že vydatá žena a ženatý muž, medzi ktorými to tak iskrí, dokážu celú noc len tak presedieť vedľa seba...“  Od tej chvíle sme sa už nikdy nestretli.

No ja aj po mnohých rokoch rada spomínam na to žeravé intermezzo. Som vďačná osudu za tú krásnu lásku, ktorá síce musela ustúpiť zodpovednosti za rodinu, ale zanechala vo mne nádherný pocit. Nielen z citu, ktorý mi priniesla, ale aj z toho, že bola previerkou mojej morálnej sily a ja som uspela. Dodalo mi to vlastnej sebaúcty a sebavedomia.

Marta, Košice

- - Inzercia - -