Dnes je pondelok, 06.apríl 2020, meniny má: Irena
Čas čítania
3 minutes
Zatiaľ prečítané

Skutočný príbeh - Právo narodiť sa

marec 26, 2020 - 08:00
Zuzana si sadla na okraj vane a neveriacky pozerala na papierik v ruke, na ktorom sa zjavili dve čiarky. Tupo hľadela na dvere izby, za ktorými spal štvorročný syn Maťko.

Právo narodiť sa

Syna vychovávala sama. Jeho otec, vlastne chlap, ktorý ho splodil, sa zľakol jeho príchodu na svet. „Som ešte mladý, nie som pripravený na takú zodpovednosť. Prepáč... Samozrejme, alimentom sa nebudem vyhýbať.“ To boli posledné slová. Odvtedy už len poštové poukážky. Domov, k rodičom na dedinu, sa vrátiť nemohla. Otec, organista v kostole, by vraj tú hanbu nepredýchal. A tak zostala sama v meste, v jednoizbovom podnájme, ktorý keď zaplatila, z výplaty jej zostalo sotva na jedlo.

Opustená žena je veľmi ľahká korisť. A keď sa na ňu začal lepiť šéf, samozrejme, ženatý, napokon jeho galantnému dvoreniu podľahla. Pravdaže, vedela, že to nemá perspektívu. Napokon, od začiatku jej hovoril, že rozvádzať sa nemieni. A ak by mu povedala, že bude otcom... Tušila, čo by nasledovalo. Škandál, vyhodenie z práce a prišla by aj o tú malú istotu, čo má. Z čoho by s Maťkom žili?

Je to tvoje telo

V práci sa celé hodiny motala ako námesačná. Eva, kolegyňa, čo bola aj jej kamarátka, si to všimla. „Stalo sa niečo?“ Pýtala sa. „Potom“, odpovedala Zuzana so slzami v očiach. Len čo „padla“, vybrala Maťka zo škôlky a zaklopala na Evine dvere. Vyplakala sa jej na pleci. „Choď na potrat, veď predsa nežijeme v stredoveku. Dnes je to už normálne,“ našla Eva rýchle riešenie. „Normálne?“ Pozrela na ňu pohoršene. „Je normálne zabiť dieťa? Ako by som s tým žila?“ Eva ju pohladila po ruke so slovami: „Je to predsa tvoje telo, nemusíš sa nikomu spovedať a nikoho do toho nič nie je.“ „No neviem...,“ dodala Zuzana zamyslene, viac-menej pre seba. „Bože nebuď blbá,“ zaúpela Eva. „Snáď sa nedáš zmagoriť tými dementmi, čo všade vypisujú a hlásia, aké je to neetické a že žena, ktorá podstúpi interrupciu znáša následky do konca života. Vykrikujú to hlavne tí, čo o tom nič nevedia, len sa priživujú na citlivej téme. O tom, či si to necháš alebo nie, rozhodneš len ty. Len ty máš na to právo. Áno aj morálne...“  Prízvukovala jej ešte pri odchode.

Keď Zuzana uložila Maťka do postieľky, sadla si na stoličku a dlho, veľmi dlho sa dívala ako dieťa pokojne zaspáva. V mysli sa vracala do chvíľ, keď prvýkrát pocítila, že sa v nej rodí nový život a priam sa striasla pri myšlienke, že by sa vtedy rozhodla pre potrat, že by Maťka proste nemala... „Ale teraz je to úplne iná situácia,“ povedala si polohlasne sama pre seba. „Teraz už nerozhodujem len o sebe, ale aj o ňom. Čo keď napokon skončíme všetci kdesi v útulku pre slobodné matky alebo by mi nedajbože vzali obe deti, lebo by som ich nemala z čoho uživiť? Nie, to sa nesmie stať...“

Ešte popremýšľajte

Sedela v čakárni gynekologickej ambulancie a sledovala budúce mamičky, ako veselo medzi sebou klábosia. Niektoré, v snahe oddialiť chvíľu, keď tam vstúpi  a bude musieť prijať snáď najťažšie rozhodnutie v živote, pustila aj pred seba. Napokon už nemohla otáľať. Nesmelo vstúpila do dverí a na pokyn lekára si sadla na stoličku. „Tak, čo vás trápi?“ prihovoril sa jej starší pán a z jeho tónu zaznieval skutočný profesionálny a zároveň hlboko ľudský záujem. Zuzana mu vysvetlila situáciu. „Takže interrupcia?“ položil lekár otázku a skúmavo sa na ňu zahľadel. Mlčky prikývla. Lekár sa nadýchol a vysvetlil jej, že je to zákrok, ktorý síce žiadnej žene neodporúča, ak sú ona a plod po zdravotnej stránke v poriadku, ale konečné rozhodnutie je na nej. „Vyplňte tieto papiere,“ podal jej do roztrasených rúk akési formuláre, „a ukážte sa o dva dni. Vypíšem vám predoperačné vyšetrenia, ak si to ešte nerozmyslíte...“  V hlase mu zaznelo čosi ako prosba.

Smútok a úľava

V práci si zobrala voľno, aj tak vedela, že by sa na nič nemohla sústrediť. Dotazníky vypĺňala s pocitom, akoby podpisovala rozsudok smrti. „Veď to aj je rozsudok smrti,“ bolestne si vzdychla a po tvári sa jej skotúľali slzy. „Prepáč drobček,“ pritisla si dlaň na ploché brucho. „Prepáč, že sa nemôžeš narodiť, ale vedz, že som ťa ľúbila.“

Večer, keď sa ukladala do postele, vzala si dve tablety na spanie. „Veď je to už aj tak jedno. Aspoň sa nebudem celú noc prehadzovať a trpieť.“ Zaspala rýchlo. Lieky účinkovali. Nad ránom sa zobudila na silné kŕče. Podobné menštruačným, no oveľa silnejšie. Akoby jej cez útroby prechádzal ostrý nôž. Odhrnula paplón a zistila, že leží v kaluži krvi. Rozplakala sa, keď si uvedomila, že už niet o čom premýšľať, že dieťatko sa definitívne nenarodí. No v tom zúfalom plači, bola aj úľava...

- - Inzercia - -